Vyhľadávanie
Odovzdávam mobil, policajti ma čekujú, akoby som letel z Holandska do Štátov. Tristo brán, nekončiace štrngotanie kľúčov, zvedavé kamery, nehostinné nádvoria, obrovský vysoký múr podopretý železnými podperami. Asi keď zafúka, aby sa semeno neresti nerozfúkalo do sveta. Milú, štebotajúcu výchovnú pedagogičku poprosím: „Spravte nejaké fotky, chcú ich odo mňa do Knižnej revue.“ To nie je problém, len na zábere nesmú byť tváre odsúdených. „Tu nejde o tváre, tu ide o duše,“ odpovedám do krokov.
Sedia tam. Tridsiati, ktorí sa dobrovoľne prišli pozrieť na bláznovu one man show. Ospravedlňujem sa, že som ich nechal čakať. Mlčia. Ťažké baganče a modré mundúry mi evokujú záhradkárske práce na základnej škole. Prebodávajú ma nesmierne zvedavé oči. Nie, necítim z nich žiadnu zlobu, agresivitu, ale napodiv pokoj.
Neotvoril som ani jednu svoju knihu, román či cestopis, neprečítal som ani jednu vetu. Načo… Veľakrát stačia iba slová, tak sa rozprávame. O živote, o ceste každého z nás, o odpustení, prečo sme tu, oni zrazu „tu“, ja zrazu pred nimi, že neexistujú náhody, že všetko sa deje podľa krásneho božieho zámeru, takže sa stalo, čo sa malo stať. Kladú mi otázky, smejeme sa, rozoberáme, analyzujeme. V dievčenskej polepšovni pri Zlatých Moravciach videli baby v každej mojej prečítanej básni stoporený penis. Asi pred nimi stál krásny muž, ale skôr to tipujem na prírodu :-). Romány, ktoré som tam grátis zanechal, sa k nim nikdy nedostali. Taktiež rozumiem. Baričák je v niektorých slovenských knižniciach zakázaný, tak znova neprešiel jedným sitom. Snáď budúce tisícročie… V sučianskej base akoby mladiství občas nevedeli, kam svojimi myšlienkami cielim. Mali na to právo, veď mnohí z nich ešte nemali ani dvadsať. Ale v Šaci je to skvelé! Zblúdilé duše už majú čo-to odžite. Sú múdre, vnímavé, krehké, zranené, veď sú naše zrkadlo. Čo sa ich zastávam? Že mi určite ešte nevykradli byt, či neznásilnili ženu… ináč by som písal!? Vraždili, kradli, znásilňovali, lebo aj my v našich hlavách vraždíme, kradneme a znásilňujeme, stali sa len dlaňami našich myšlienok. Premenili sa na učiteľov iných, múdri na konci celého procesu pochopia.
Po vyše hodine si navzájom ďakujeme. Cítim úžasnú energiu. Ešte mi ukazujú knižnicu. Staré romány, gramec, ktorý vraj stále dostáva zabrať. Vážia si ich. No pred hodinou som od pani riaditeľky košickej knižnice počúval opak, vraj hudobné oddelenie už nik nenavštevuje. Kto by aj, však stačí kliknúť na web a všetko máme… Konzum prináša pohodlnosť a tá zabíja hĺbku vecí, tak sme sa rozhodli. Väzeň zodpovedný za knižnicu mi vraví, že od štátu nedostávajú na nové knihy ani groš. Kiežby sa nabudúce kúpili namiesto štátnych béemvéčok obyčajné Octavie. Naplnili by sa všetky slovenské knižnice, ľudia by zmúdreli, spoločenské vedomie by sa posunulo vyššie, ušetrili by sme a politici by si potom pokojne mohli kúpiť aj Volvá. Nechávam tam teda všetky knihy, ktoré som vybral z auta.
Ak sa vám budú doma povaľovať staré knihy či LP-čky, zabaľte a pošlite. Bratia budú potešení a možno svojou troškou pohnete niťou ich zajtrajška. Tie chladné múry to nespravia, chce to ľudské srdce…
ÚVTOS Košice-Šaca, Budovateľská 1, priečinok 28, 040 15 Košice-Šaca, 055/6842482
Buďte šťastní! Hirax
Celý text nájdete na baricak.blog.sme.sk
