Niveau stable

Radoslav Passia

Podrobnejší prieskum žánrových a tematických podôb literárnovednej produkcie a jej kvantity za ostatné kalendárne roky by iste priniesol pekné tabuľky a grafy, ktoré by exaktne zachytili dynamiku zmien v tejto špecifickej oblasti knižnej produkcie. V nasledujúcom prehľade výsledkov slovenskej literárnej vedy v roku 2020 sa uspokojme so všeobecným tvrdením, že medziročné zmeny spomenutých parametrov nie sú zásadné a stále plávame v stabilných vodách, ktoré veľmi nerozbúrila ani pandemická situácia.

Podobne ako vlani máme k dispozícii približne dve desiatky nových titulov a niekoľko ďalších, ktoré sa k literárnovednému výskumu z rôznych strán približujú, takže im v článku venujem istú pozornosť. Jednu zmenu však možno spomenúť. Vlani absentovali personálne monografie, teraz ich pribudlo hneď niekoľko, navyše o dôležitých osobnostiach slovenskej literatúry (Silan, Laučík, Pišťanek). Pokiaľ ide o zastúpenie vydavateľstiev, prevažujú knihy z Vedy a Literárneho informačného centra, v závese sú univerzitné vydavateľstvá a v menšej miere a nesystematicky sa literárnej vede venujú aj iné vydavateľstvá.

V odbornej a vedeckej literatúre do hry viac ako inde vstupujú formálne náležitosti. Tu možno upozorniť na železné pravidlo, že máloktorá do sveta nedbanlivo vypravená literárnovedná knižka je z obsahového hľadiska kvalitným príspevkom do aktuálneho výskumu. Bohužiaľ, opačne to už neplatí, nie každá kniha s peknou grafikou a dobrou formálnou vedeckou výbavou je aj prínosom pre odbor. Samostatne sa však v článku týmto problémom nevenujem. Nevyhýbam sa v ňom ani osobnému hodnoteniu, no jeho hlavný cieľ je iný a celkom jednoduchý: priniesť odborným záujemcom o literatúru komentovanú informáciu o dianí v ich odbore.

O slovenskej poézii

Kolektívna monografia Príležitosť poézie. Miesto príležitostnej poézie Juraja Palkoviča, Bohuslava Tablica a Pavla Jozefa Šafárika v dejinách slovenskej literatúry (vydavateľstvo Veda) vznikla v autorskej spolupráci Martina Braxatorisa, Lenky Riškovej, Oľgy Vanekovej z Ústavu slovenskej literatúry SAV a Ivony Kollárovej z Ústrednej knižnice SAV. Vo svojich analýzach vybraných príležitostných básní Juraja Palkoviča (1769 – 1850), Bohuslava Tablica (1769 – 1832) a Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861) si autorky a autor všímajú nielen špecifické zámery a ciele tohto druhu „funkčnej“ poézie, ale evidujú aj jej estetické prvky a umelecké ambície zmienených básnikov a zaraďujú ich príležitostnú tvorbu do celkového literárneho kontextu na konci 18. a v prvej tretine 19 storočia. Súčasťou knihy je aj antológia – textologicky spracovaný výber z príležitostnej poézie týchto troch kľúčových básnikov.

Ku galérii jedného obrazu prirovnáva Ján Zambor knihu Samo Bohdan Hroboň: Prosbopej slovenského chorľavca žobráka v interpretácii Jána Zambora (LIC). Ide v nej o prvé úplné vydanie rozsiahlej básne (vznikla v r. 1874) mesianistu Hroboňa. Zambor ho zaopatril aj predhovorom, literárnohistorickou štúdiou, v ktorej sa rozsiahlo zaoberá poetikou a jazykovou povahou Hroboňovho diela, editorskými poznámkami, slovníčkom pojmov aj vlastnou básňou.

Životopisnou esejou prispela Andrea Bokníková a krátky úryvok z Hroboňa do angličtiny preložil John Minahane. Samotná Hroboňova báseň, tieto „plače žobrákove“ vyznávajúce sa „zo vševiny, / zo všesrdca priehlbiny“, pôsobí pri tejto koncepcii publikácie a grafike trochu stratene. Je „obložená“ spredu aj zozadu rozličnými typmi textov v grafickej úprave (D. Koronczi), ktorá trochu preráža „služobný“ účel publikácie. Hroboňova poézia vychádza samostatne po troch desaťročiach, kniha azda udrží či rovno rozšíri povedomie o fenoméne slovenského romantického mesianizmu a jeho hlavnom protagonistovi.

Niekoľko vlaňajších titulov sa venuje poézii 20. storočia, prevažuje medzi nimi žáner personálnej monografie. Takto je koncipovaná napríklad kniha Edity Príhodovej Spievam, lebo milujem. Život a dielo Janka Silana (LIC). Zaujme kompetentný a vyzretý výklad, nie zjednodušujúci, a predsa prístupný aj širšiemu publiku.

Básnika katolíckej moderny Silana predstavuje z viacerých perspektív, v centre záujmu bádateľky je básnikovo dielo, ale v úzkom prepojení s jeho biografiou a v primeranej miere aj s kultúrno-spoločenským a politickým kontextom, ktorý hrá pri autoroch z okruhu katolíckej moderny nezanedbateľnú rolu.

Príhodová postupuje diachronicky, Silanove zbierky interpretuje v časovej postupnosti a vzájomnej previazanosti, pričom od hermeneuticko-semiotického čítania textov prechádza k spoločensko-kontextualizačným sondám. Napríklad interpretácie Silanovej tvorby spred 2. svetovej vojny sprevádza kontextová kapitolka o literárnej skupine bohoslovcov Piráti krásy (1937 – 1941), interpretáciu Silanových zbierok vydaných v povojnovom vydavateľstve Verbum dopĺňa kapitolka o spoločenskom kontexte ČSR pred februárom 1948 a o profile Verbumu a podobne. Kniha tematicky presahuje Silanov život a v závere mapuje aj posmrtné vydania jeho diela a obnovenú odbornú reflexiu po roku 1989.

Marián Kamenčík je autorom objemnej knihy Z Hlohovca do Honolulu a späť. Rudolf Dilong a hlohovská literárna avantgarda (Ex libris ad personam Hlohovec), ktorá vyšla s vročením 2019, ale do vlaňajšieho prehľadu nebola zaradená. Kamenčíkova práca kombinuje literárnohistorický a miestopisný prístup, ktoré využíva na zmapovanie niečo vyše ročného pôsobenia Rudolfa Dilonga vo františkánskom kláštore v Hlohovci (1939 – 1940).

Sonda do básnikovho života v tomto období vychádza jednak z rekonštrukcie miestnych kontaktov a reálií, zmapovania Hlohovca ako zdroja literárnej inšpirácie, ako aj opisu Dilongovej „nadrealistickej misie“ a literárnych kontaktov najmä s predstaviteľmi avantgardy (M. Považan, M. Bakoš).

Kamenčík sa venuje aj iným literátom spojeným s Hlohovcom a Dilongom, predovšetkým Ivanovi Kupcovi alebo menej známemu Michalovi Masarykovi. Samozrejme, použitý pojem „hlohovská literárna avantgarda“ je značne nadnesený... Topologické akcenty sa prejavujú v kapitolkách o aktualizáciách Dilongovho diela a miestach spojených s avantgardnými literátmi. Informačne nasýtená kniha obsahuje aj kalendárium avantgardných a nadrealistických stôp v Hlohovci a okolí a bohatú obrazovú prílohu, ktoré len zvýrazňujú jej význam pre kultúrnu históriu mesta a regiónu. Škoda len, že dobrý heuristický výskum autor neoprel o prepracovanejšiu metodológiu, najmä pokiaľ ide o geopoetickú problematiku.

Literárnovedný knižný debut Matúša Mikšíka má názov K jasu a tiesni mierim. Ivan Laučík v interpretáciách (LIC). Fenomén Osamelých bežcov je v slovenskej kultúre silne prítomný a aj táto kniha dokladuje, že oslovuje stále nové generácie. O skupine vznikajú nielen literárnohistorické práce (naposledy V. Rácová a Z. Rédey o I. Štrpkovi), ale aj film alebo antológie (najnovšiu zostavil J. Štrasser pre vydavateľstvo Modrý Peter), samostatná kniha o Laučíkovej poézii však doposiaľ nevznikla.

Mikšík sa po stručnom úvode do básnikovej poetiky venuje analýze jednotlivých zbierok. Inovačným jadrom je časť venovaná „princípovej teórii“: Laučíkovu básnickú tvorbu autor opiera o štyri základné princípy: kinetický, metafyzický, eticko-ekologický a jazykový (ne-možnosti jazyka). Rozsahom najväčšiu časť knihy tvoria interpretácie tucta Laučíkových básní v časovom rozpätí od debutu po posledné texty. Vznikol tak rozsiahly apendix – no jednotlivé interpretácie azda mohli byť funkčne využité pri kapitolách venovaných konkrétnym zbierkam, kniha by tým získala na ucelenosti.

Prínosom je rozsiahle kalendárium, ktoré vypracovala Anna Ondrejková a obsahuje nielen mnoho faktografie, ale zaujme aj empatickou dikciou.

Veronika Rácová zostavila zborník Textologické štúdie (UKF v Nitre), zameraný na textové varianty básní Jána Raka, Vojtecha Mihálika, Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, Jána Ondruša a Tatarkovej novely Človek na diaľku. Autorský kolektív tvoria Viliam Nádaskay, Martin Navrátil, Veronika Rácová, Martina Taneski a Barbora Zlejšia, teda zástupcovia a zástupkyne pracovísk, na ktorých sa v súčasnosti na Slovensku systematickejšie rozvíja, či zatiaľ skôr znovuformuje textologický výskum: Ústavu slovenskej literatúry SAV a Katedry slovenského jazyka a literatúry FF UKF v Nitre.

Textové posuny, za ktorými je autor či editor, majú vplyv na identitu literárneho diela a porovnávanie jednotlivých textových variantov môže byť dôležitým podnetom pre interpretáciu diela. V tomto momente sa textológia ako „praktická“ editorská disciplína spája s ostatnými prístupmi a disciplínami literárnej vedy – v prípade príspevkov v tomto útlom zborníku najmä smerom k literárnej historiografii a interpretácii umeleckého textu.

O našej a svetovej próze

Peter Darovec svojou knihou On, Pišťanek (LIC) žmurká na dve čitateľské množiny, ktoré sa zvyčajne neprelínajú: literárnovednú obec a širšiu kultúrnu verejnosť (tu občas zisťujeme, že jej šírka vie byť u nás nečakane úzka).

Monografiu v popkultúrnom mimikry do sveta fyzicky vypravili grafik Boris Meluš s výtvarníkom Danglárom. Svojím vizuálom určite vybočuje z konvencie, no primerane ním komunikuje nielen s Pišťankovou poetikou, ale aj s odľahčenejšou, čitateľsky ústretovou formou Darovcovho písania. Hoci aj on považuje za Pišťankovu kľúčovú knihu debutový román Rivers of Babylon (1991), dokonca tak, že cez ňu možno porozumieť „socio-kultúrnemu obrazu deväťdesiatych rokov 20. storočia“ (s. 23), najväčší interpretačný priestor venuje knihe „jemnosti a štýlu“ Mladý Dônč: „Ide tu, aspoň v decentných náznakoch, aj o jemnosť v zmysle citlivosti voči ľudským osudom, ktorá sa s odstupom času v textoch tejto knihy čoraz zreteľnejšie vynára“ (s. 110).

Výklad je diachrónny, jednotlivé Pišťankove knižné prózy sa predstavujú a interpretujú postupne v samostatných kapitolách. Kniha nemá ani tradičný záver, teda taký, v ktorom by svoj výskum sumarizoval sám autor – slovo prenechal kolektívu literátov, ktorí v krátkych textoch vyjadrili svoj postoj, názor, spomienku na Pišťanka a jeho tvorbu.

Daniel Domorák napísal monografiu Stimuly existencie. Rekonfigurácia existenciálnej prózy v slovenskej literatúre štyridsiatych rokov 20. storočia (Veda), v ktorej interpretuje literárne texty Ivana Horvátha, Jána Červeňa, Františka Švantnera, Leopolda Laholu, Dominika Tatarku a Júliusa Barča-Ivana. Autor v teoretickom úvode odlišuje pojmy existenciálny a existencialistický, stručne rekonštruuje literárnohistorický a filozofický kontext problematiky a pokúša sa o rekonštrukciu („rekonfiguráciu“) existenciálnej línie slovenskej prózy štyridsiatych rokov 20. storočia, pričom mapuje aj jej kritickú a teoretickú reflexiu. Existenciálnemu priestoru pripisuje isté konkrétne vlastnosti: integrálnosť, temporálnosť, tvorivosť, auratickosť, rezonantnosť, modálnosť, performatívnosť. Vidíme, že ide o kategórie, s ktorými sa operuje aj pri reflexii odlišných typov literatúry a Domorákov výklad sa tu javí ako skôr fragmentárny.

Autor vo všeobecnosti píše so zaujatím, no štylistické neobratnosti spojené s nadmierou rétorickosti často zahmlievajú kontúry jeho teórie. Hoci sa sústredil na štyridsiate roky 20. storočia, projekt ako celok má teoretický charakter, pretože existenciálnu poetiku vníma ako „typ literatúry“ nezávislý od konkrétneho obdobia alebo smeru. V tomto zmysle ho čaká ďalšia práca na jej overení na širšom literárnom materiáli.

Knihu Daniela Heviera Priznané prózy Jána Johanidesa (LIC) by azda bolo lepšie spomenúť v prehľade esejistickej literatúry, autor totiž v úvode explicitne uvádza, že to nie je „nijaká akademická monografia“, a upresňuje: „Zadanie, ktoré som si uložil, bolo jednoduché: prečítať na jeden dúšok všetky knihy Jána Johanidesa, celé jeho dnes už uzavreté dielo. Dielo, ktoré sa pokúsim znovu otvoriť.“ (s. 8) Nečítame tu teda analýzy podopreté predošlým výskumom Johanidesovho diela, ale „len“ subjektívne priezory do jeho jednotlivých kníh v poradí, v akom vychádzali, počnúc Súkromím (1963).

Garantom celku je kompetentný a interpretačne zdatný čitateľ Hevier, ktorý štruktúru knihy ozvláštnil krátkymi medzikapitolkami venovanými špecifickým témam a čitateľským výpiskom: Johanidesovej metafore, neologizmom, charakteristickým témam či motívom a podobne. Stupeň kolážovitosti je vysoký, takže môžeme hovoriť až o autorskej knihe Daniela Heviera na motívy diela a života Jána Johanidesa.

Arabistka Katarína Bešková je autorkou monografie Súčasná egyptská literatúra. Dystópia, cenzúra a Arabská jar (Veda). Pod súčasnou egyptskou literatúrou má na mysli tvorbu od druhej polovice 90. rokov, ale dôraz kladie najmä na literatúru z ostatného desaťročia. Egyptská literatúra sa píše v modernej spisovanej arabčine, egyptskom dialekte aj po anglicky, autorka reflektuje tvorbu vo všetkých týchto jazykoch. „Cieľom práce je identifikovať prieniky medzi egyptskou literárnou produkciou a súčasnou spoločenskou, politickou a kultúrnou situáciou, s dôrazom na revolučné udalosti známe ako Arabská jar, a následne analyzovať literárne texty vo svetle týchto udalostí.“ (s. 10) Autorka načrtáva spoločenský kontext súčasnej egyptskej literatúry, venuje sa mechanizmom literárnej cenzúry a zvláštnu pozornosť venuje žánru dystópie, ktorý sa rozvinul aj pod vplyvom revolučných udalostí Arabskej jari.

Takmer polovicu publikácie zaberá antológia literárnych diel, ktorá je výborným doplnkom práce venovanej u nás neznámej literatúre. Súčasťou knihy, svojím tematickým zameraním v slovenskom kontexte unikátnej, je aj stručný slovník pojmov. 

Teoretické práce

Monografia Tomáša Horvátha Medzi invariantom a idiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des (Veda) prináša interpretácie literárnych textov 19. a 20. storočia s dôrazom na ich žánrové pozadie a vo vzťahu ku kódom literárnych smerov. V rozsiahlom teoretickom úvode sa Horváth zaoberá vzťahom medzi originalitou (singularitou) a opakovateľnosťou (invariantnosťou) literárneho diela. Vo vzťahu k tejto téme rekonštruuje lingvistické korene štrukturalistickej literárnej vedy a venuje sa žánru ako jednému typu literárneho invariantu.

Ako expert na žánre populárnej literatúry potom pokračuje v ich detailnej analýze najmä v súvislosti s detektívkou, strašidelnou fantastikou, hororom, dobrodružným románom, westernom, sci-fi alebo utópiou, lebo tieto žánre sa podľa autora vyznačujú „vysokou mierou invariantnosti, ktorá dovoľuje pri ich analýze pomerne dobre vidieť ich ,čistú‘ žánrovú štruktúru, no zároveň registrovať aj odchýlky od nej“ (s. 9). Konkrétne to znamená štúdie o pestrom vejári autorov, ako sú Witold Gombrowicz, Pavel Vilikovský, Jozef Miloslav Hurban, Richard Marsh, A. C. Doyle, Stefan Grabiński, Stanisław Przybyszewski, Pavel Rankov, Stanisław Lem a iní.

Peter Zajac je autorom monografie Od estetiky k poetike chvenia (Veda), obsahujúcej staršie aj novšie prepracované teoretické a interpretačné texty, ktoré majú demonštrovať autorov postupný prechod od estetiky chvenia (založenej na Burkovom pojme vznešeného) k poetike chvenia, ktorú autor chápe ako „novú“, existenciálnu poetiku textu a udalosti. To, čo Zajac nazýva „novou poetikou“ je de facto pokusom o doplnenie či zavŕšenie komplexnej teoretickej koncepcie s príslušným terminologickým „faceliftingom“ a integráciou prakticky celého spektra literárnych javov textovej aj netextovej povahy.

Poetika chvenia je pre Zajaca strešným pojmom pre poetiku textu a poetiku udalosti. Predmetom jeho záujmu sú existenciálne situácie, ktoré chápe ako nevyhnutnú podmienku každej poetiky, ďalej ontológia textu aj historická poetika, intertextualita a intermedialita, modálne emocionálne naladenia, preklad, adaptácia aj apropriácia, programy, manifesty, kultúra udalostí, ako aj problematika mocenských literárnych polí.

Jednotlivé štúdie ponúkajú pestré bádateľské inšpirácie, no pochopenie hlavnej línie výkladu sťažuje materiálovo-tematický rozptyl jednotlivých textov aj ich dobová intencia, ktorá celkom nezmizla ani po prepracovaní pre potreby monografie. 25 bodov novej poetiky pribitých na dvere chrámu slovenskej literárnej vedy (v tejto knihe na s. 17 – 18) bude potrebovať dôkladnejšie a systematickejšie objasnenie, ak ho majú farníci prijať a rozvíjať.

Kritika, metakritika, „postkritika“

Kritická ročenka 2019. Antológia súčasnej literárnej kritiky (LIC) má dvoch editorov, k Vladimírovi Barboríkovi (próza), ktorý pripravil Ročenku 2018, pribudol Viliam Nádaskay (poézia). Koncepcia zostala rovnaká: priebežne sledovať kritickú produkciu v printových aj internetových médiách a čitateľstvu ponúknuť relevantný výber najlepších kritických textov roku 2019 zameraných na slovenskú umeleckú literatúru.

Barborík a Nádaskay v predslove konštatujú pretrvávajúcu absenciu polemiky ako dôležitého kritického žánru. Toto korenie kritiky sa v pozmenenej podobe presunulo na sociálne siete a do budúcnosti je otázne, či a ako ho vieme pre potreby našej kolektívnej pamäti fixovať. Jednu polemickú výnimku však predsa len našli a zaradili do zborníka (D. Želinský o cene Zlatá vlna).

Sami editori, produktívni a aktívni kritici, svoje recenzie v antológii nemajú, ale ponúkli bilančné prehľadové kritické štúdie, z ktorých možno vyčítať aj implicitné odpovede na otázky, prečo je nimi zostavený súbor 23 textov od 16 autoriek a autorov taký, aký je. (Pozn.: Medzičasom už vyšla aj Kritická ročenka 2020.)

Ambíciu stimulovať polemiku v malom kritickom rybníku môže mať monografia Márie Klapákovej Perspektívy prítomnosti. Metakritika slovenskej literatúry po roku 2000 (Filozofická fakulta PU v Prešove). Pokúša sa definovať súčasnú akademickú (profesionálnu) kritiku, jej hodnotové rámce, funkcie a postavenie. Po úvodnom upratovaní v pojmoch autorka osvetľuje, „čo si súčasná kritika všíma na umeleckej literatúre“ (s. 55). Z jej pozorovaní vyplývajú viaceré závery hodné diskusie. Ako „metakritička“ napríklad postuluje základné požiadavky na kritiku: argumentačnú presnosť, zameranie na konkrétny problém, zrejmé kritické stanovisko, schopnosť dištancie od posudzovaného textu, čítavosť recenzie a vkus recenzenta.

Klapáková na jednej strane postupuje systematicky – prejavuje sa to najmä v logickej štruktúre knihy – no premyslený koncept už celkom nepretaví do argumentačnej komplexnosti výkladu, ktorý pôsobí niekedy fragmentárne.

Zvolené príklady sú občas voluntárne a rekonštrukcie jednotlivých vnútroliterárnych komunikačných situácií by mohli byť presnejšie a „nákladnejšie“. Tento problém sa objavuje pri momentoch, v ktorých kritika ako téma výskumu presahuje do širšieho literárno-spoločenského kontextu. Ako príklad možno uviesť úvahy o kritike v „tradičných“ literárnokritických časopisoch vychádzajúcich pod strechou oficiálnych rôznych inštitúcií, ktoré aj vo vymedzenom období prechádzali dosť radikálnymi koncepčnými a personálnymi zmenami. Autorka ich eviduje, ale nie vždy vo výklade zohľadňuje. Zmienka napr. o Romboide by potom mala byť vždy v zátvorke opatrená doplnením informácie, ktorý z Romboidov po roku 2000 máme práve na mysli a pod.

Kniha ako celok je však užitočným príspevkom do poznania súčasného komunikačného poľa slovenskej literatúry.

Stanislava Chrobáková Repar sa vo svojej knihe Diagnóza L: Cesta okolo hlavy – básňou. Kníhkolotoč (Fraktál) venuje súčasnej literárnej kultúre a jej praxi v rôznych jazykoch, kontextoch, pričom naplno čerpá z rozličných profesionálno-tvorivých pozícií, ktoré zastávala a zastáva. Žánrovo sa kniha vyhraňuje trojčlenkou úvahy – interpretácie – články a tematicky v mnohom nadväzuje na predošlú knihu Bielym atramentom (2019).

Chrobáková Repar v prvej časti surfuje po širokom spektre problémov súčasnej literatúry a kultúry, venuje sa otázkam tvorivého procesu, prekladu, rodovej a kultúrnej identite, súčasťou sú aj interpretácie troch básní. Druhú časť knihy tvoria rozsiahlejšie články na témy knižnej, vydavateľskej a časopiseckej kultúry a kultúrnej politiky vo všeobecnosti. V knihe pokračuje autorkina charakteristická poloha medzi osobnostnou „svedeckosťou“ a vedeckosťou, otvorený až asociatívny štýl.

Návratnosť niektorých problémov aj formulácií spôsobuje, že kniha napriek predstavenému konceptu a premyslenej formálnej štruktúre sa posúva od uchopenia problémov „mimo autorky“ k tematizácii a prezentácii autorky samej v širokej škále jej intelektuálnych aktivít.

K tradičným edičným podujatiam patrí TOP 5 2016. Slovenská literárna scéna v odbornej reflexii (FACE). Autori a autorky (K. Csiba, J. Gavura, I. Hostová, K. Hrabčáková, M. Kendra, M. Klapáková, J. Migašová, V. Rácová, M. Součková, L. Šafranová, P. Trizna a P. Zajac) sa vo svojich raz axiologicky, inokedy väčšmi teoreticky orientovaných textoch vracajú k vybraným relevantným titulom z oblasti slovenskej prózy aj poézie, ktoré vyšli v roku 2016. Apendixom každého článku je bibliografia doterajšej kritickej reflexie o danej knihe.

Záverečný príspevok sa venuje finalistom výtvarnej Ceny Oskára Čepana s dôrazom na dvojicu Julia Gryboś a Barbora Zentková, ktorá získala v roku 2016 toto ocenenie. Publikáciu zostavili Ján Gavura a Marta Součková.

Ďalšie kolektívne práce a zborníky

Autorský kolektív v zložení I. Taranenková, T. Pichler, M. Koliová, A. Dušíková, M. Fülöpová, A. Hudymač, D. Hučková, M. Habaj, M. Bystrzak, M. Szabó, D. Škvarna, B. Bakuła, M. Vojtech, J. Pátková a R. Passia pripravil vedeckú publikáciu Kontakty literatúry : modely, identity, reprezentácie (Veda). Editorky a editor Magdalena Bystrzak, Ivana Taranenková a Radoslav Passia knihu venovali literárnemu vedcovi Rudolfovi Chmelovi. Jednotlivé príspevky totiž nadväzujú na metodologické prístupy a výskumné témy, ktorým sa tento literárny vedec a kultúrny činovník dlhodobo venoval.

Jednotlivé štúdie si všímajú predovšetkým otázky slovenskej kultúrnej identity a jej polemického formovania v prostredí strednej Európy, procesy modernizácie a alternatívne, resp. okrajové myšlienkové a umelecké koncepcie potlačené dominantným národným naratívom. To všetko spoluformovalo slovenskú literatúru a kultúru v 19. a 20. storočí a často skryto alebo i otvorene zasahovalo do sociálno-politickej reality. Výpravná kniha je dielom grafickej dizajnérky Barbory Šajgalíkovej a obsahuje aj množstvo ilustrácií dopĺňajúcich výklad v jednotlivých kapitolách.

V tradičnom zborníku K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 VI. (ed. Marta Součková, Filozofická fakulta PU v Prešove) tentoraz publikuje dvadsať autoriek a autorov, ktorí naplno využívajú voľné tematické zameranie prešovských literárnovedných konferencií. Napriek tomu sa niektorí ani do veľmi širokého zadania nezmestili (I. Komanická), čo je však väčšmi problém editorky než samotnej autorky, ktorej text by bolo iste možné publikovať v primeranejšom kontexte.

Tradičný je rozptyl tematický a metodologický, opus obsahuje „hard“ vedecké, metodologicky podložené príspevky (napr. M. Forgáč a M. Kendra o autobiografickej literatúre), texty prehľadovo-publicistické (L. Machala), „prerastené“ filozofujúce recenzie (P. Markovič o Janáčovi a Medešim), niektoré príspevky sú skôr náčrtmi, nezohľadňujú, ba ani neevidujú sekundárnu literatúru k téme (L. Šutor o drámach V. Klimáčka, podobne P. Markovič). Zborník však obsahuje aj viaceré podnetné štúdie interpretačného charakteru (R. Majerek o Vilikovskom, J. Šrank o Grochovi) alebo diskusie hodný pokus o vymedzenie nového priestoru „mladej spirituálnej mestskej lyriky“ od J. Juhásovej.

Zborník K vybraným aspektom slovenskej literatúry po roku 1989 I. Lexikografické a recepčné výzvy (Filozofická fakulta PU v Prešove – FACE) edične pripravil Ján Gavura. Zborník vyšiel ako súčasť riešenia grantovej úlohy APVV Slovník diel slovenskej literatúry po roku 1989 a má dve časti.

V našom kontexte, v ktorom sa dlhší čas zanedbávajú viaceré literárnovedné disciplíny, literárnu lexikografiu nevynímajúc, sa ako prínosnejšia javí prvá časť, obsahujúca štyri sondy do niektorých doterajších slovenských, českých a poľských diel literárnej lexikografie a prakticko-metodologické skúsenosti s ich prípravou (V. Mikula, A. Gemra, L. Machala, A. Merenus). Druhá časť obsahuje príspevky k problematike recepcie rozličných tém, fenoménov či foriem súčasnej literatúry (M. Bočák, J. Pátková, M. Klapáková, L. Šafranová, P. F. ‘Rius Jílek, E. Markovič, Z. Stanislavová, S. Kaščáková).

Zborník Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský: pramene – dimenzie – reflexia (Múzeum mesta Bratislavy), ktorý edične pripravil kurátor literárnej zbierky MMB Daniel Hupko, vznikol pri príležitosti 145. výročia narodenia J. Jesenského a J. G. Tajovského. Obsahuje 17 príspevkov rozdelených do troch častí, v užšom zmysle literárnovedná je tretia časť, prinášajúca štúdie V. Mikulu, K. Cupanovej, D. Domoráka, M. Mikulovej, D. Hučkovej a J. Lomenčíka. Okrem toho v knihe nájdeme príspevky zamerané na pramene a fondy k týmto spisovateľom v našich pamäťových inštitúciách, múzeách, knižniciach a archívoch aj kultúrnohistorické príspevky o neliterárnych, spoločenských a profesionálnych aktivitách J. Jesenského a štúdiu D. Kodajovej o manželkách spisovateľov, živeniarkach Hane Gregorovej a Anne Jesenskej. Publikácia je dôkazom, že literárne múzejníctvo v MMB žije, aj keď bratislavské Múzeum Janka Jesenského je dlhodobo zatvorené a zdá sa, že z právno-technických dôvodov ešte pár rokov zatvorené bude.

Štefan Timko je editorom zborníka Literatúra a jej filmová podoba v stredoeurópskom kontexte (Fakulta stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre), zostaveného z príspevkov rovnomennej konferencie. V úvode publikácie, ktorej dominujú autori z nitrianskeho „domáceho“ pracoviska, nájdeme teoreticky orientované príspevky T. Žilku a P. Markoviča, ostatné texty majú interpretačný charakter a sú venované konkrétnym témam, toposom, resp. filmovým alebo televíznym adaptáciám konkrétnych literárnych diel. Istým vybočením je článok režisérky Mariany Čengel Solčanskej, v ktorom reflektuje svoje filmové spracovanie románu Arpáda Šoltésza Sviňa.

Miscelaneá

Tematicky aj žánrovo rôznorodý až rozbiehavý zborník Bolo raz jedno vydavateľstvo... Štvrťstoročie Kalligramu 1991 – 2016 (Absynt) edične pripravil Rudolf Chmel, ktorý je aj autorom úvodného slova.

Vyše 600-stranová kniha obsahuje príspevky viac ako štyridsiatich slovenských a maďarských, ale aj českých a poľských autoriek a autorov. Väčšina z nich patrila k užšiemu či širšiemu okruhu spolupracovníkov tohto zaniknutého vydavateľstva, ktoré zohralo v intelektuálnom živote ponovembrového Slovenska dôležitú úlohu. Niektoré príspevky majú charakter štúdie alebo odborného článku, nájdeme tam aj rozhovory, ale prevažujú spomienkové texty, napokon, R. Chmel nazýva knihu pamätnicou. Odkaz Kalligramu vníma v stavaní hrádze proti vytrhávaniu Stredoeurópanov z kontextu celistvej (západo-)európskej kultúry. Pre literárnu vedu môžu mať svoj význam početné príspevky mapujúce rozličnou formou najmä vydavateľské projekty Kalligramu z oblasti beletrie a humanitných vied, problematiku prekladu a kultúrne či kultúrnohistorické témy.

Zborník príspevkov k životnému jubileu Márie Bátorovej Komplexnosť tvorivosti (Ústav svetovej literatúry SAV, SC PEN a Veda) edične pripravili Renáta Bojničanová a Tamara Šimončíková Heribanová. Je rozdelený na tri časti, prvá prináša takmer tri desiatky metodologicky a tematicky pestrých štúdií o svetovej a slovenskej literatúre, druhá časť obsahuje umelecké texty a tretia spomienky a reflexie. Súčasťou knihy je aj rozsiahla obrazová príloha zo života jubilantky. Ako celok nás titul vovádza do priam rozprávkového života „renesančnej postavy slovenskej kultúry“ a potvrdzuje, že aj literárna veda si občas žije svojimi paralelnými príbehmi.

Otvorený záver

Tento prehľad literárnovednej produkcie predošlého kalendárneho roka si nenárokuje na vyčerpávajúcu úplnosť. Bolo by ho možné rozšíriť o anotácie niektorých prác, ktoré som nezaznamenal vlani, napr. knihu Štefana Povchaniča Od sentimentalizmu k symbolizmu. Francúzska literatúra 19. storočia (Marenčin PT 2019), druhé doplnené vydanie knihy Antona Eliáša a kolektívu Ruská literatúra 18. – 21. storočia (Veda), prípadne spomenúť niektoré knižné práce, ktoré sa pohybujú na vonkajších hraniciach literárnej vedy, napríklad faktograficko-životopisnú knihu Márie Rapošovej Životná odysea Martina Kukučína (Slovenská národná knižnica) alebo zborník editorky Márie Kusej Preklad vo vedách o človeku a dialóg kultúr (Veda), venovaný vplyvu prekladovej spoločenskovednej literatúry na slovenský kultúrny kontext.

Mgr. Radoslav Passia, Ph.D. (1977)

Samostatný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venuje slovenskej literatúre 20. a 21. storočia. Vyšli mu monografie Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál (2014) a Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (spoluautor, 2014), ako ajkniha Deväť životov. Rozhovory o preklade a literárnom živote (spolu s Gabrielou Magovou, 2015). S Vladimírom Barboríkom edične pripravil monografiu Spisovateľ ako sociálna rola (2018). Bol šéfredaktorom časopisov Romboid a Knižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webu Platforma pre literatúru a výskum (plav.sk). Ako publicista a moderátor spolupracuje s Rádiom Devín.