Normativita, bláznovstvo a džez

Jack Kerouac vyjadroval pocity mladej generácie, ktorá v období studenej vojny čelila militarizmu, materiálnemu spôsobu života, konformizmu a z toho prameniacemu prázdnu. 12. marca uplynulo sto rokov od narodenia tohto výnimočného amerického umelca, ktorého slobodomyseľné dielo zažíva renesanciu. 

Koncom 40. rokov 20. storočia, keď sa na americkej literárnej scéne stretli Jack Kerouac, Allen Ginsberg, William Burroughs a Neal Cassady a zmenili smerovanie americkej literatúry, boli Spojené štáty stále v procese hľadania svojej kultúrnej identity. Oficiálne reprezentácie presadzovali homogénnu predstavu, tá však bola v rozpore s reálnou situáciou. Napriek segregácii a normatívnym kultúrnym reprezentáciám sa koncom druhej svetovej vojny v subkultúre už šírila spontaneita afroamerického džezu.

Jack Kerouac sa s novými rytmami afroamerického džezu zoznámil v Harleme, v kultovom divadle Apollo na 125. ulici. Ako píše David Kastin, sedemnásťročný Kerouac vymenil mestečko Lowell za ruch New Yorku a v prípravke na univerzitu, ako štipendista futbalového tímu, začal písať pre školský časopis recenzie džezových vystúpení.

Takto sa začala Kerouacova spisovateľská kariéra – spojili sa jeho dve vášne: písanie a hudba. V stĺpčeku o „novom džeze“ oceňoval jeho voľnú formu a hudobníkov, ktorí „do nástrojov vášnivo vkladali všetku svoju energiu a hľadali oduševnený výraz a superimprovizáciu“ – všetko umelecké kvality, ktoré sám neskôr vo svojej tvorbe presadzoval.

Horieť aj zhorieť ako ohňostroj

Kerouac sa narodil 12. marca 1922 a jeho cesta sa predčasne uzavrela v roku 1969, keď zomiera na masívne krvácanie do dutiny brušnej v mestečku St. Petersburg na Floride. Muž, ktorý dal meno beatnickej generácii, ktorý vo svojej tvorbe a rozhovoroch zosobňoval jej tvorivý spirit, sa zaradil medzi tých mnohých alkoholikov, ktorým sa pitie stalo osudným.

Noviny The New York Times uverejnili krátky nekrológ. Tie isté noviny 5. septembra 1957 uverejnili od Gilberta Milsteina nadšenú recenziu druhého Kerouacovho románu Na ceste: „Tak ako román Slnko aj vychádza [Ernest Hemingway] sa stal viac ako ktorýkoľvek iný román dvadsiatych rokov testamentom stratenej generácie, … zdá sa, že román Na ceste sa stane známy ako testament ,beatnickej generácie‘.“ 

Román zasiahol Kerouacových súčasníkov svojou autenticitou. Ako píše kritička Ann Douglasová: „Pre niektorých z nás sa Kerouac stal takmer synonymom našich súkromných životov, tajnou kultúrou našich najvnútornejších myšlienok a pocitov, legendou a zároveň históriou našej existencie.“ Vyjadroval pocity mladej generácie, ktorá v období studenej vojny čelila militarizmu, materiálnemu spôsobu života, konformizmu a z toho prameniacemu prázdnu, zároveň však prahla po slobodomyseľnom prežívaní, jedinečnosti životného výrazu, otvorenosti spoločenských štruktúr.

Nekrológ Josepha Lelyvelda je krátky, informatívny, ale z jeho tónu je zjavné, že Amerika sa momentálne zaoberá inými témami; koniec koncov, píše sa rok 1969. Obsahuje známy citát z knihy Na ceste, ponecháva ho však bez akéhokoľvek komentára. Pre pochopenie Kerouacovho diela a doby, v ktorej vznikalo, je však kľúčový. Sal Paradise, rozprávač a Kerouacovo alter ego hovorí: „Lidi, jediný opravdiví lidi, co znám, jsou blázni, blázni do života, ukecaní blázni, cvoci k spasení, ti, kteří chtějí mít všechno – a hned!, kteří nikdy nezívají a neříkají věci-co-se-sluší, ale hoří, hoří, hoří jako ta báječná rachejtle, co se rozprskne a vystřelí tisíce pavoučích noh proti hvězdám, jen namodralá světluška uprostřed a všichni vzdychnou ,Juuu!‘“ (Preklad Jiří Popel, Argo, 2009.)

Žiť so smrťou už od mladosti

Paradisove slová sú naliehavé, intenzívne, je v nich energia a náboj a hovoria o vnútornom ohni, ktorý človek potrebuje, aby mohol pocítiť radosť zo života.

Tesne po druhej svetovej vojne nebolo celkom jednoduché takýto základný životný pocit prežívať. Norman Mailer vo svojej eseji – reportáži z roku 1957 The White Negro (preklad Bílý černoch vyšiel len česky) to vyjadruje takto: „americký existencialista – hipster, člověk, jenž ví, že pokud je naším kolektivním údělem žít s vědomím okamžité smrti v atomové válce, relativně rychlé smrti ze strany státu coby l’univers concentrationnaire nebo pomalé smrti v důsledku konformity, jež udusí všechny tvůrčí a vzbourenecké pudy […], pokud je osudem člověka dvacátého století žít se smrtí od mládí až po předčasné zestárnutí, proč je pak jedinou životodárnou odpovědí přijmout podmínky smrti, žít se smrtí coby neustále přítomnou hrozbou, odtrhnout se od společnosti, existovat bez kořenů, vydat se na nevyzkoušenou cestu vzbouřeneckými imperativy vlastního já. Krátce řečeno – ať už je život zločinem či ne, rozhodnutí zní: je potřeba povzbudit psychopata, jehož nosíme v sobě.“

Rovnováha sveta po druhej svetovej vojne bola krehká. S cieľom udržať svetový mier sa miera bezpečnosti, ale aj ohrozenia polarizovala medzi dve veľmoci, Spojené štáty americké a Sovietsky zväz. Navyše, miera spoločenskej normativity v Spojených štátoch presiakla do všetkých spoločenských a kultúrnych sfér. Ak ste nemali to šťastie narodiť sa ako priemerný biely Američan strednej vrstvy, akoby ste neexistovali. Byť iným – chudobným, farebným, neheterosexuálnym, mimo zákona a nebodaj ,bláznom‘ bola pre obyčajných Američanov stigma, ktorá ich vylučovala z ochrany amerického sna.

Ten najrozsiahlejší experiment

Kerouac, Mailer, Ginsberg – pre každého z nich bolo bláznovstvo stavom mysle, ktorý rozdroboval normatívny naratív. Byť bláznom znamenalo načiahnuť sa po iných možnostiach skúsenosti, čerpať inšpiráciu od tých, ktorí boli ochudobnení o rovnosť šancí: či už to boli Afroameričania, pôvodní obyvatelia Ameriky alebo vydedenci – ľudia žijúci na ulici, kriminálnici, drogovo závislí. Alebo rozširovať možnosti vedomia príklonom k meditatívnym formám náboženstva, experimentovaniu s drogami či otvorenosťou k vlastnému telu a sexuálnemu zážitku. Strednoprúdová Amerika bola príliš „hranatá“, depresívna a klaustrofobická, a tak, prirodzene, mladá generácia, pre ktorú sa Kerouac stal ,otcom‘, prahla po autenticite, aj keď to bol často život na hrane.

Zjednodušená identifikácia Kerouaca s hnutím beatnikov v médiách však Kerouacovi skôr škodila. Prepadol alkoholizmu a depresiám. Ako upozorňuje Janet Maslin v recenzii k vydaniu korešpondencie medzi Ginsbergom a Kerouacom pre The New York Times, „už dva roky [po vydaní románu Na ceste] Ginsberg múdro radí Kerouacovi, aby bol obozretný a nestal sa symbolom tzv. beatnickej generácie: ,Môžeš toho ponúknuť oveľa viac, aby si bol týmto zväzovaný a musel sa k tomu vyjadrovať vždy, keď sa ťa niekto opýta, aké je počasie´.“

Kritici a prekladatelia Kerouacovho diela s týmto vyjadrením súhlasia. Ako vysvetľuje Ann Douglasová,  jeho dielo predstavuje „najrozsiahlejší experiment v jazyku a literárnej forme, aký neuskutočnil žiadny iný spisovateľ jeho generácie.“ Revolúcia, ktorú Kerouac do americkej literatúry priniesol, súvisí s využívaním rytmických a zvukomalebných kvalít jazyka – spôsobu veľmi podobnému džezovému frázovaniu.

Až na pokraj jazyka

Český prekladateľ Josef Rauvolf tvrdí: „Síla jeho poezie nespočívala pouze v intenzitě prožitku – zvláštní byla i důrazem, jaký Kerouac kladl na zvukovou podobu své poezie. Stačí si poslechnout některé z nahrávek, na nichž čte své básně. Verše plynou, neseny vlastním rytmem, je přitom jedno, jestli je Kerouac doprovázen klavírem, jazzovým kombem nebo je s básní sám. Rytmus drží tak jako tak. Není divu, měl ho v těle, jednak nejspíš od Boha, zároveň nesmíme zapomenout, že muzikou beatniků byl jazz.“ Na druhej strane „spontánna próza“, model písania, ktorý Kerouac presadzoval ako formálne vyjadrenie rýchlosti, autenticity a vzbury voči tradičným literárnym postupom v novelistickej tvorbe, charakterizuje nielen jeho najznámejší román Na ceste, ale aj jeho najlepší román, vydaný až po jeho smrti v roku 1972, Vize Codyho (Argo, 2011).

Petr Onufer hodnotí tento román ako príklad, kde Kerouac dotiahol metódu spontánnej prózy do dokonalosti a zároveň odhalil jej úskalia. Ale – „jak se sám později vyjádřil – skrze své psaní dostal se až ,na pokraj jazyka, kde se o slovo blábolivě hlásí podvědomí‘, “ pripomína Onufer vo svojej knihe Obtížná balans (Karolinum, 2018). Petr Onufer je prekladateľom Kerouacovho románu Andělé zoufalství (Argo, 2018), zbierky poézie  Kniha haiku (Argo, 2019) a je aj editorom nakladateľstva Argo, ktoré v roku 2019 začalo publikovať preklady takmer celého Kerouacovho diela vrátane jeho poézie.

Pocta roztancovaným textom

Pri príležitosti 100. výročia narodenia tohto výnimočného umelca sa javí edičné rozhodnutie nakladateľstva Argo ako dobrá príležitosť siahnuť po roztancovaných Kerouacových textoch, ktoré s ľahkosťou prezentujú smútok človeka, obráteného zvnútra von – jedinej možnosti spisovateľovho bytia, v ktorej je možnosť nadviazať intímnu komunikáciu s čitateľom. Slovami Petra Onufera: „Čitateľ sa stáva Kerouacovým dôverníkom, berie ho medzi svoje najintímnejšie myšlienky a zážitky, do oblastí, ktoré nám svet, ako sa niekedy zdá, zakazuje, aby sme sa s niekým delili – o pocity spojené s naším telom, naším sebaobrazom, nálady, ktoré inšpirujú a ovplyvňujú našu potrebu veriť.“  

S takýmito hodnotami sa môže identifikovať  každá nastupujúca generácia, a preto sa nemožno čudovať, že – ako upozorňuje ďalší český prekladateľ Jacka Kerouaca Josef Rauvolf –„čítanie diel predstaviteľov beatnickej generácie zažíva v súčasnosti renesanciu“. Toto poznanie by pána Kerouaca potešilo – ako drobný príspevok k jeho narodeninám.

Zdroj foto: Britannica.com

Alena Smiešková (1966)

Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti vyučuje na katedre anglistiky a amerikanistiky. Zaoberá sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. Je autorkou monografie: Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011).