Keď som si obliekol biele rozťahané tričko plné malých chodiacich knižiek, na ktorom sa po mnohých praniach už len nejasne črtá program prvého ročníka Bratislavského knižného festivalu, uvedomil som si dve veci: na jednej strane to, že mám prvú vetu tejto reportáže – a to je vždy úľava –, na druhej strane mi udrelo do očí, ako veľmi sa festival za posledné štyri roky posunul. Kým ale niečo k tomu posunu a k poslednému ročníku BRaKu poviem, musím ešte upozorniť na jednu dôležitú vec: k organizátorom festivalu i k vydavateľstvu BRaK mám veľmi blízko, profesionálne i priateľsky, preto vopred varujem, že tento text neašpiruje na žiadnu nestrannosť. Ak vás zaujíma nezaujatá reportáž z knižného festivalu, odporúčam hneď teraz prestať čítať a nájsť si to niekde inde.
Kto s tým problém nemá, môže sa so mnou vrátiť k tomu vyšúchanému tričku. Skromný program prvého ročníka pozostával z niekoľkých workshopov, koncertov slovenských kapiel a stretnutí so spisovateľmi Michalom Ajvazom a Tarasom Prochaskom. Festival sa na začiatku profiloval ako platforma pre stredo- a východoeurópsku literatúru, s čím korešpondoval aj výber menších vydavateľstiev a hostí. V tomto duchu sa niesli prvé dva ročníky, ktoré sa konali v krásnych priestoroch Pisztoryho paláca. Festival nebadane rástol, program sa rozširoval, hostí i vydavateľstiev pribúdalo. Nasledujúci rok sa premiestnil do Zichyho paláca.
Sprievodný line-up silnejší než predaj
Nemenili sa iba miesta konania, ale pomaly i celý koncept festivalu. Táto zmena bola najviac zrejmá tento rok, keď sa festival sťahoval znovu, tentoraz do Divadla Aréna. Už samotná téma tohto ročníka – „Za zrkadlom“ –, odkazujúca k magickému realizmu a snovým kvalitám literatúry, poukazovala na to, že BRaK sa odkláňa od akcentácie na krajiny Vyšehradskej štvorky. Súvisí s tým aj výber prominentných, ale veľmi rôznorodých hostí. Festival, ktorý sa už rozrástol na štyri dni, otváral koncert fenomenálneho kanadského klaviristu Lubomyra Melnyka. Melnyk je veľmi svojská postava, jednotlivé skladby uvádza dlhými predhovormi, ktoré sa pohybujú na hranici umeleckých úvah a trochu komickej ezoteriky. Jeho takzvaná kontinuálna hudba sa – spolu so spomínanými príhovormi – ukázala ako veľmi trefný úvod do magicko-realistickej témy celého festivalu.
Predtým, než sa dostanem k ďalším hosťom, vráťme sa opäť k tomu starému tričku. To, čo vyblednutými písmenami inzeruje, je sprievodný program – doplnok k prezentácii menších a stredných vydavateľov zo Slovenska a okolitých krajín. Tento rok som však od viacerých ľudí počul, že majú úplne opačný pocit – akoby boli vydavatelia len ozdobou k bohatému programu. Viem si však predstaviť, že v tomto ohľade je veľmi ťažké udržať rovnováhu, ak sa vám v priebehu pár dní podarí predstaviť argentínskeho spisovateľa, Borgesovho nasledovníka a veľkého znalca kníh Alberta Manguela; francúzskeho spisovateľa, autora bestselleru Klub nenapraviteľných optimistov Jeana-Michela Guenassiu; majstra poľskej reportážnej školy Jaceka Hugo-Badera, ktorého Kolymské denníky vyšli nedávno vo vydavateľstve Absynt; slávnu nemeckú autorku komiksov Birgit Weyhe, a mnohých ďalších. Naviac Agon Orchestra predstavili na výbornom koncerte projekt Typornamento, v ktorom viacerí skladatelia upravili a realizovali partitúry Milana Adamčiaka.
Zle využitý dobrý priestor
Nie je to však iba program, ktorý tento rok zatienil vydavateľov, problémom sa skôr ukázal byť spôsob, akým festival pracoval s priestormi divadla. Veľká sála na koncerty a literárne ťaháky festivalu a menšia sála na diskusie – to fungovalo výborne. Horšie to bolo s malou halou, v ktorej sa tlačilo na malých stolíkoch viac než tridsať vydavateľov. „Nejak sa ten BRaK zmenšil,“ hovoril mi jeden z návštevníkov. Keď som mu povedal, že počet vydavateľstiev sa nezmenil, iba neveriacky pokrútil hlavou. V porovnaní s dvomi poschodiami, ktoré festival naplnil na svojich posledných dvoch pôsobiskách, to skutočne vyzeralo tak, že sa výrazne zmenšuje. Návštevníkom i vydavateľom by viac priestoru a menej hluku určite prospelo.
Pritom presťahovanie sa do priestorov Arény je veľmi pozitívnym krokom. Ťažko si pre bratislavský knižný festival predstaviť vhodnejšiu lokalitu, než je divadlo pod Starým mostom, na brehu Dunaja, v Sade Janka Kráľa. Pred divadlom je množstvo stolov, lavičiek a občerstvenia; návštevníci sedia s nakúpenými knižkami, pivom, priateľmi a výhľadom na rieku – idyla. Ak by organizátori v budúcnosti lepšie pracovali s ponúknutým priestorom – napríklad rozdelili predajné stánky do viacerých poschodí, alebo využili pri priaznivom počasí areál pred divadlom – určite by stálo za to, aby sa na tomto mieste festival udomácnil. Pevné miesto by mu pomohlo definovať si jasne svoju tvár a udržiavať tradíciu, ktorá následkom – bohužiaľ vynúteného – kočovania chýba.
Trochu ako Maxipes Fík
Zásadnou otázkou pre organizátorov teraz je, akým smerom sa bude festival vyvíjať. Je očividné, že rastie veľmi rýchlo, trochu ako Maxipes Fík. Okrem toho, že dokáže priniesť množstvo veľkých mien a kvalitných hudobných a literárnych projektov, sú to aj menej nápadné veci, ako napríklad vynikajúci festivalový katalóg, v ktorom si návštevníci mohli nájsť eseje od Michala Ajvaza a Alberta Manguela, alebo poviedky od Jeana-Michela Guenassiu, Weroniky Murek, Imre Bartóka či Petra Balka. Všetky tieto veci poukazujú na to, že ak sa BRaKu podarí zakotviť na jednom mieste, bude sa aj jeho koncept naďalej vyvíjať a upevňovať. Zatiaľ tomu aspoň všetko nasvedčuje.
Tomáš Hučko
