Nové pohľady, dimenzie a špecifiká

Pre zborník je charakteristické prekonávanie tradičných, konvenčných výskumných princípov „jednoliatej národnej literatúry“.

V našom akademickom prostredí sa pod vplyvom či skôr tlakom dosť zvláštnych pravidiel hodnotenia vedeckých výstupov a publikácií začali zborníky štúdií pokladať za menej dôležité a hodnotné. Akreditačné komisie za texty v nich prisudzujú univerzitám či fakultám minimum bodov (čo potom súvisí aj s celkovým nižším ohodnotením pracoviska a pridelením finančných prostriedkov), a tak často dochádza k tomu, že z publikácií, ktoré by za normálnych okolností boli zborníkmi, sa silou-mocou „vyrábajú“ monografie. Editori publikácie Kontakty literatúry (modely, identity, reprezentácie) takúto možnosť nemali, keďže toto vydanie má až pätnásť autorov. Miesto pomenovania zborník však používajú skôr slovo kniha – ale dôležitejší než označenie je, prirodzene, obsah. Ja sa budem držať žánrového vymedzenia zborník.  

Nuž teda, recenzovaný zborník svojím názvom odkazuje na prvú knižnú vedeckú prácu literárneho kritika a historika, neskôr politika a diplomata Rudolfa Chmela, na dielo Literatúry v kontaktoch, ktoré vyšlo už v roku 1972. Zborník, ktorý editovali Magdalena Bystrzak, Radoslav Passia a Ivana Taranenková, traja pracovníci Ústavu slovenskej literatúry SAV, takpovediac Chmelovho domovského pracoviska, je aj vzdaním úcty tomuto poprednému vedcovi pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea (osemdesiatin sa dožil v roku 2019). Nejde tu však o to, že by sa jeho autori zaoberali analýzou a hodnotením výsledkov Chmelovej dlhoročnej literárnovednej a inej činnosti (ako býva pri takýchto jubileách zvykom), ale o nadväzovanie, ako sa uvádza v prvom odseku Úvodu, na „metodologické inšpirácie“ (s. 9).  R. Chmel podľa editorov: „Prispel k prehodnocovaniu monolitného a homogénneho modelu národných literárnych dejín, zdôrazňoval mnohodimenzionálnosť i rôznorodé paradoxy dobových kultúrnych procesov. (...) Vo viacerých momentoch tento prístup už pred rokom 1989 korešpondoval s niektorými prúdmi literárnovedného myslenia v západnom akademickom svete, ktoré vnímali literárny text aj ako fakt vstupujúci do dejinných, politických, sociálnych a kultúrnych vzťahov“ (s. 9). S takýmto hodnotením bez výhrad súhlasím.

 

Exploratívne dobrodružstvo

Zborník, ktorý môžeme označiť za „medzinárodný“, keďže svoje zastúpenie v ňom majú aj odborníci z Poľska a Českej republiky, je rozčlenený do troch častí: Prekračovanie národnoobrodeneckých reprezentácií, Spory o kultúrny modelUrbanita a identita. Tieto názvy, rovnako ako podtitul publikácie (modely, identity, reprezentácie), sa usilujú – prirodzene, v hrubých črtách – vystihnúť či naznačiť rozmanitosť, pestrosť a šírku jej tematickej orientácie.

Všetci pätnásti autori a autorky (poradie uvádzam podľa zaradenia ich textov v knihe) – Ivana Taranenková, Tibor Pichler, Marianna Koliová, Anikó Dušíková, Marta Fülöpová, Alexandra Hudymač, Dana Hučková, Michal Habaj, Magdalena Bystrzak, Miloslav Szabó, Dušan Škvarna, Bogusław Bakuła, Miloslav Vojtech, Jana Pátková, Radoslav Passia – reflektujú literárne javy, ale aj históriu, premeny koncepcií národného bytia a dejiny myslenia 19. a 20 storočia v širších kontextoch a súvislostiach, zaznamenávajúc vzájomné väzby, vplyvy spoločenských procesov na umeleckú spisbu, ale aj naopak, pôsobenie literatúry na kultúrne a spoločenské bytie.

Platí to vtedy, keď je téma štúdie vymedzená širšie (napr. D. Hučková: Vyznačovanie priestoru pre modernú literatúru na začiatku 20. storočia alebo D. Škvarna: Koncepty slovenských dejín a deformácie historickej pamäti), no aj vtedy, keď je užšia (napr. A. Hudymač: Tvárou v tvár s „Iným“. Kukučínova cesta do Dalmácie a Čiernej hory alebo Jana Pátková: Obraz Prahy v zapomenutých slovenských románech meziválečného období).

Je to v súlade s chápaním zmyslu literárnovedného výskumu, ako ho prezentoval R. Chmel, či už v teoretických, literárnohistorických alebo interpretačných štúdiách a monografiách. On mal mimoriadne bohatý záber, venoval sa aj problematike slovensko-maďarských (maďarsko-slovenských) a slovensko-českých (česko-slovenských) literárnych a kultúrnych vzťahov. Keď bol v pozícii komparatistu, nezostal pri evidovaní vplyvov či iných prejavov literárnych (kultúrnych) vzťahov, ale všímal si ich procesuálnosť, reflektoval ich v dobových súvislostiach. Takýto prístup znamená okrem iného aj prijať skutočnosť, že slovenská literatúra sa niekoľko storočí vyvíjala v multikultúrnom a multijazykovom prostredí, čo zasa umožňuje vidieť veci niekedy až diametrálne odlišne než v prípade úzkeho „národno-literárneho“ pohľadu.

 

Fascinujúca matéria

Pre recenzovaný zborník je charakteristické práve prekonávanie (čo sa napokon už dlho deje) tradičných, konvenčných výskumných princípov „jednoliatej národnej literatúry“; podľa nich sa jej dejiny od najstarších čias po začiatok 20. storočia vysvetľovali prevažne ako prekonávanie prekážok, ktoré do cesty nášmu rozvoju neustále kládli „tí druhí“. Potenciál mýtov zbavených výskumných prístupov výstižne naznačuje T. Pichler hneď na začiatku svojej štúdie Kultúrno-civilizačná kontroverzia slovenských evanjelických vzdelancov. Protestantizmus a Slovanstvo, kde píše: „Slovenské intelektuálne dejiny sú pri nekanonizovanom prístupe fascinujúcou matériou, ba priam exploratívnym dobrodružstvom. Jeho prostredníctvom sa znova objavujú myšlienky, názory a koncepcie, ktoré existujú v tieni archívov a v stave latencie“ (s. 39).

Národná či národnocentrická koncepcia dejín literatúr, resp. dejín ako takých v konečnom dôsledku viedla k tomu, že sme sa v minulosti časti svojej histórie takpovediac zriekli, t. j. neakceptovali sme, že „našimi“ dejinami sú aj dejiny Uhorska či Rakúsko-uhorskej monarchie. R. Chmel patrí k tým našim literárnym vedcom, ktorí túto koncepciu prekonávali, a to od začiatku svojej profesionálnej dráhy, teda už v čase, keď sa to veľmi nenosilo. Na túto skutočnosť upozorňuje D. Škvarna vo svojej štúdii, ktorej názov som už uviedol: „Pre mňa ako historika predstavuje R. Chmel predovšetkým jedného z najtrpezlivejších kultivátorov slovenskej súčasnosti a najusilovnejších naprávačov jej historickej pamäti“ (s.191). A samotný Škvarnov text ponúka na pomerne malom priestore minuciózny výklad toho, ako sa prístupy k našim dejinám vyvíjali a menili od počiatkov národného obrodenia po súčasnosť, presne pomenúvajúc aj deformácie historickej pamäti.

 

Silná stredná generácia literárnych vedcov

Priestor, ktorý ponúka recenzia, neumožňuje vyjadriť sa k prínosu jednotlivých štúdií, preto sa usilujem uchopiť zborník ako celok. Jeho tematický záber, ako som už naznačil, je široký a bohatý, dotýka sa celého okruhu skúmaných javov: slovensko-maďarských a slovensko-českých literárnych vzťahov, no nie v úzkom chápaní (I. Taranenková: Slováci! Reprezentácia slovenského etnika v českej, slovenskej a maďarskej kultúre 19. a začiatku 20. storočia; A. Dušíková: Kánon a jeho limity – u nás v Uhorsku v 19. storočí, M. Fülöpová: Panslávi v maďarskej próze 19. storočia; spomenutá štúdia J. Pátkovej), zástoja evanjelickej inteligencie v rozvoji slovenskej kultúry (spomenutá štúdia T. Pichlera), problematiky vnímania inakosti v literatúre (M. Szabó: Symbióza alebo mezaliancia? Literárne stereotypy slovensko-židovskej „asimilácie“ v prózach Ľudmily Podjavorinskej, Gejzu Vámoša, Huga Rotha a Františka Švantnera; spomenutá štúdia A. Hudymačovej), vývinových pohybov slovenskej literatúry na začiatku 20. storočia (spomenutá štúdia D. Hučkovej, M. Habaj: Medzi poetikou a politikou: DAV a útok na tradíciu), koncepcie dejín a dejín literatúry (spomenutá štúdia D. Škvarnu, B. Bakuła: Spory o históriu a pamäť v poľskej nezávislej literatúre), zobrazovania mesta v protiklade s vidiekom (M. Vojtech: Polarita urbánneho a rurálneho v literatúre slovenského klasicizmu a biedermeieru; R. Passia: Alexander Križka a mesto v jeho prózach z dvadsiatych rokov 20. storočia), konkrétnych osobností a interpretácie ich diel (M. Koliová: Karpaty/Tatry ako priesečník kultúrnych modelov v topografickom a cestopisnom diele Samuela Bredeckého a Bohuša Nosáka-Nezabudova; M. Bystrzak: Fragmenty a spojivá. K Alžbete Göllnerovej-Gwerkovej)... Ani jednu z uvedených štúdií však nemožno vnímať len v intenciách mnou pomocne a zjednodušujúco vymedzeného tematického zamerania, lebo majú svoje hlbšie presahy a dosahy, v nejednom prípade aj interdisciplinárne.

Ako sa mi azda podarilo naznačiť, zborník Kontakty literatúry je pre poznanie špecifík literárneho a kultúrneho vývinu prínosný, rozširuje ho o ďalšie dimenzie a špecifiká. Potvrdzuje aj potešujúcu skutočnosť, že máme veľmi silnú strednú generáciu literárnych vedcov, ktorá sa formovala už v čase, keď pominuli ideologické obmedzenia, dokázala naplno využiť otvorený priestor a ponúkajúce sa možnosti – a naďalej ich úspešne využíva.  

Ku kvalite publikácie prispieva precízne spracovaný poznámkový aparát, bibliografia, menný register, pútavé ilustrácie (reprodukcie výtvarných diel, kópie stránok z dobových periodík a dokumentov, titulných listov kníh, fotografie a pod.), ako aj vynikajúce grafické a polygrafické prevedenie.  

 

Igor Hochel (1953)
Básnik, prekladateľ, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, dlhoročný redaktor a v rokoch 1996 – 99 šéfredaktor literárnokritického časopisu Romboid. Na FF UKF v Nitre vyučuje slovenskú literatúru 2. polovice 20. storočia.

 

Mgdalena Bystrzak, Radoslav Passia, Ivana Taranenková (eds.): Kontakty literatúry (modely, identity, reprezentácie)

Bratislava: Veda, 2020