Vyhľadávanie
Novohradský región som plánovala navštíviť už pred rokom v lete, kníhkupectvo Phoenix v Lučenci však akosi prestalo existovať. Niežeby to bolo jediné miesto v tomto okrese, kde sa dajú zohnať dobré knihy, len o ňom bolo počuť o trochu viac. Okolnosti ma teda zaviedli do lučeneckého kníhkupectva Golem, kde som sa rozprávala s jeho majiteľom Robertom Štullerom (1974), ktorý zhodou náhod kedysi vo Phoenixe pracoval. Pred piatimi rokmi si založil vlastné a odvtedy ho riadi úplne sám. Predáva, čitateľom odporúča dobré tituly, naskladňuje, stará sa o Facebook aj e-shop, občas knihy zbalí a vycestuje ich predávať na festival Ruiny či na Medzihmlu.
Je sám sebe pánom. Všetko stíha, prácu má skvelo rozdelenú. S knihami trávi deväťdesiat percent svojho času. Azda preto sa mi zdal introvertnejšie založený, než by som od kníhkupca očakávala. V skutočnosti však stačilo ťuknúť na tú správnu strunu, a tou je história regiónu, kde vyrastal, žije a pracovne pôsobí. Napokon, každé menšie kníhkupectvo, ktoré som navštívila, sa snaží ísť podobnou cestou. Zhromaždiť tituly o lokálnych dejinách, ktoré vydáva dané mesto, okolité obce či občianske združenia, no zväčša sa nedostanú do distribúcie a zostanú tak nepovšimnuté.
„Doteraz tu bola len taká čierna diera, lebo skoro nič nebolo vydané o histórii regiónu. Najznámejšia kniha o Lučenci bola vydaná ešte v roku 1931 a odvtedy toho pribudlo len málinko,“ rozrozprával sa kníhkupec. Teraz ju znovu vydali a doplnili. Zaujímavý je tiež titul, ktorý vydalo mesto o miestnej synagóge, nedávno ju zrekonštruovali a získala aj architektonickú cenu, je to jedna z najväčších synagóg v Európe. Ďalej je to publikácia o Utekáči, zvykne sa nazývať aj hladovou dolinou, inak to bolo kedysi slávne sklárske mesto. Čoskoro o ňom vyjde až päť zväzkov a majiteľ kníhkupectva neskrýva úžas nad touto obcou a ďalšími titulmi: „Mali vlastnú menu, zákony, diali sa tam fascinujúce veci. Neďaleko, v jednom starom dome, našli ľudia pôvodné denníkové zápisky vojaka bojujúceho v prvej svetovej vojne. Teraz vyšli s doslovným prepisom, len s malými úpravami. Publikácia o Málinci, írečitej dedine, jej zvykoch, nárečí a histórii. Alebo literatúra o novohradských vrchoch a dolinách, ktorú vydala Matica slovenská. Tieto knihy tu neboli roky.“ O mnohé z nich sa postaral Michal Šesták, ktorý ich v priebehu roka vydá aj tri či štyri.
Ukladanie bez systému, besné nájmy
Na Robertovi Štullerovi vidno, že zháňanie „vypredaných“ kníh pre zákazníkov považuje za svoju povinnosť aj posolstvo, nenechá sa len tak odbiť. Nespolieha sa iba na sklady, ktoré praskajú vo švíkoch pod náporom bestsellerov. Sleduje, čo kto vydal, čo a kde je vypredané, telefonuje a pátra po celom Slovensku aj v Česku. Bežne spolupracuje s miestnymi aj okolitými knižnicami, Novohradským múzeom, nedávno vybavil knihu rozhovorov s Václavom Havlom priamo v Knihovně Václava Havla v Prahe. „Chodia ku mne aj ľudia, čo už obehli všetky kníhkupectvá, no prišli do Golema, lebo ich sem poslali, že im to zoženiem. Iní kníhkupci ich odbijú s tým, že titul na sklade nie je, a tým pádom je to pre nich vypredané. Ja sa viem pozrieť aj na iné sklady.“
Momentálne sa snaží nájsť si rovnováhu medzi obchodovaním s knihami a zároveň sa nespreneveriť vlastnému hodnotovému nastaveniu. Aké to je, prezrádzajú samotné knihy, ktoré číta a opakovane sa k nim vracia. Nechýba medzi nimi Boris Vian, Charmsove poviedky, veľmi rád do rúk berie Hlavu XXII Josepha Hellera. Momentálne číta Magora a jeho dobu od Mareka Švehlu, životopis českého básnika Martinovi Ivanovi Jirousovi, významnej osobnosti undergroundovej kultúry, člena kapely The Plastic People of the Universe a iniciátora Charty 77. Je to teda prevažne faktografia, ale určite siahne aj po slovenskej próze nevynímajúc Ballu, Balka, Kompaníkovú...
Kníhkupectvo je tak trochu zašité a nevýrazné. A hoci jeho majiteľ stavia na kvalitnom poradenstve pri výbere vhodnej literatúry, privítal by viac zákazníkov. Odliv pocítil najmä po tom, ako pred tromi rokmi prišiel do Lučenca Martinus. „Premiestnil sa tam celý obchodný život. Mladí tam chodia na všetko, tam trávia voľný čas. Ako ich prilákať späť?“ zamýšľa sa kníhkupec. Jeho výhodou je však to, že tu vyrastal. Po škole, keď vystriedal niekoľko zamestnaní, sa mu najviac pozdávalo brigádovať v jednom z miestnych kníhkupectiev, ktoré vznikli ešte v 90. rokoch, no dnes už neexistujú. Postupne sa zapracoval do väčšieho kolektívu a keď zostali už len dvaja, prestávalo mu to dávať zmysel, takže si založil vlastné.
Zaujal ma nevšedný prístup, ktorý Robert Štuller zvolil pri ukladaní kníh. Je to najmenšie kníhkupectvo, aké som kedy videla, mnohí kníhkupci zápasia s priestorom. Aj on sa snaží tento skromný obchodík čo najlepšie využiť. Stále som nevedela prísť na to, aký systém si zvolil pri ukladaní kníh. Niekedy je však lepšie nehľadať logiku tam, kde nie je a nechať sa len tak unášať. Rozhodne som sa bavila na nevšedných kombináciách, ktoré mi moje oko ponúklo. Pri Krištúfkovi som spozorovala Draculu, pohľad mi skĺzol cez glóbus až k Rhonde Byrneovej, úhľadne uloženým ememkám zo Slovartu, psychologickej literatúre z Portálu... Je to tu fajn, také uvoľnené a slobodné, úplne uletené: „Viac sa orientujem na svetovú a peknú literatúru, sladké romány nemusím.“
Rád by šiel do niečoho väčšieho, ale podľa jeho slov sú nájmy v meste doslova „besné“. „Nechápem politiku vlastníka nehnuteľnosti, ktorý je schopný držať cenu a nemať v podnájme nikoho aj dva roky. Napriek tomu z ceny nespustí.“ Ukazuje mi, že hneď oproti pýtali nájom o trikrát viac ako má v súčasnosti, teraz tam sídli poisťovňa, malý obchodník by si to nemohol dovoliť. „Sú tu nájmy ako v Bratislave,“ vraví. Rozprával mi o frekventovanej Hlavnej ulici ako o lučeneckom špecifiku. A naozaj som tam našla niekoľko second handov a čínskych obchodov, podľa Štullerových slov tam všetky malé prevádzky skončili.
Chodia sem ľudia, ktorí sa zaujímajú o vážnejšiu alebo krajšiu literatúru, odbornejšie veci, napríklad aj zo psychológie. V meste je to tak podelené, že súkromné kníhkupectvo na Hlavnej ulici predáva sezónne hitovky, preferuje komerčnú beletriu. „Ja som zase na menšinový žáner,“ analyzuje situáciu majiteľ kníhkupectva a pokračuje: „Vyplýva to aj z prístupu ku zákazníkovi, ktorému viem poradiť. Myslím si, že ľudia si na tento prístup celkom zvykli a rovno sa ma opýtajú, či neprišlo niečo zaujímavé.“
Snaha o založenie kultúrneho centra
„V meste fungujú šikovní mladí ľudia, ktorí rozmýšľajú o zriadení kultúrneho centra, kde by bol v prevádzke aj filmový klub, robili by sa výstavy a rátame aj s tým, že do konceptu začleníme literatúru. Nielen predaj kníh, ale aj organizovanie rôznych podujatí, autogramiády, besedy,“ hovorí o svojej predstave Štuller. Zatiaľ sa nenašiel vhodný priestor na jeho založenie. Jeden aj vyhliadnutý mali, no ako to už býva, došlo ku zmene vlastníka celej budovy a zrazu sa dramaticky zdvihol nájom.
A o akú komunitu vlastne ide? Poďme si týchto ľudí trochu predstaviť. Jedným z nich je David Petráš, spoluorganizátor festivalu Ruiny. Ide o projekt prebiehajúci na netradičných miestach, v útrobách starých budov či zrúcanín. Každý rok sa presúva inam. Na miesto nesúce v sebe nejaký príbeh – historický alebo architektonický. Tento rok sa konal v Sečovciach, maličkej dedinke za Rimavskou Sobotou, v kaštieli, z ktorého zostali už len steny. Hostia prišli až z Francúzska či Japonska. V Lučenci tiež funguje filmový klub pod hlavičkou Priestor, platforma súčasného umenia. Konajú sa zhruba dve predstavenia mesačne, striedavo v tančiarni a v pivovare, kde robí David Petráš umeleckého vedúceho.
Ďalší človek aktívny v oblasti kultúry, s ktorým Robert Štuller spolupracuje, je Radovan Vojenčák. Organizuje projekt Filmové dvory – premieta filmové projekcie na ošumelých miestach. Komunitu dopĺňa spisovateľ Peter Balko – čoskoro mu vyjde jeho druhá kniha – a grafický dizajnér Dávid Koronczi. Keď vyjde niečo zaujímavé, ako napríklad zborník príhovorov z demonštrácií s názvom My sme tí, na ktorých sme čakali, neváha, ak ho niekto osloví na spoluprácu. Takto k nemu prišiel Krasimir Damjanov, jeden z organizátorov pochodu Za slušné Slovensko v Lučenci. Zborník predstavili v Hostinci U čierneho orla – premietali fotky z demonštrácií, čítali úryvky z knihy.
V zime chodí Robert Štuller predávať knihy na festival Medzihmla a v lete zas na festival Ruiny, kde funguje viac-menej improvizovane, v pripravenom stane. Podľa jeho slov tam chodia zväčša mladí ľudia, umelecky založení, čomu prispôsobuje aj výber knižiek. Na tomto ročníku festivalu uňho dominovali Absyntovky. „Posledné kusy knihy Ku-klux-klan: Tu býva láska som zobral priamo od vydavateľa. Keďže Absynt sa potreboval sústrediť na predstavenie poľskej autorky Katarzyny Surmiak-Domańskej a besedu s ňou, ja som sa postaral o predaj jej novinky,“ pochvaľuje si dobrú spoluprácu Robert Štuller s Jurajom Koudelom a Filipom Ostrowskim. Medzihmla je prvýkrát dvojdňová a on tam celý ten čas predával knihy. Robert Štuller je správny človek na správnom mieste, neváhajte sa naňho obrátiť s akoukoľvek knižnou požiadavkou. Mimochodom, Knižnú revue už nájdete aj v kníhkupectve Golem.
Beáta Beláková
