Nový titul Slovenský intelektuál Alexander Matuška

Východiskom publikácie Slovenský intelektuál Alexander Matuška je fragment rukopisu nedokončenej monografickej štúdie, na ktorej literárny historik Vladimír Petrík (1929 – 2017)pracoval a zamýšľal ju vydať knižne. Matuškovské obdobie v jeho výskumnej činnosti trvalo vyše päť desaťročí a Alexandra Matušku vnímal  ako tvorcu-intelektuála v konkrétnom čase a priestore. Zaujímalo ho, aký bol tento slovenský intelektuál a literárny kritik vo vzťahu k ostatným, aký bol vo vzťahu k sebe a vlastnej odbornej profilácii. Matušku nepovažuje za „nejaký žiarivý vzor” a nespochybniteľnú autoritu, ale ukazuje jeho „mravný profil” a „intelektuálnu mohutnosť“. Nedopísanú monografiu dopĺňa výber z Petríkových štúdií a kritických prác, pokrývajúci celé obdobie Matuškovej tvorivej dráhy. Do rúk sa tak čitateľom dostáva príťažlivá ukážka myslenia o slovenskej literatúre a kultúre 20. storočia.

Úryvok z knihy:

Mravný imperatív

„Kultúra sa robí aj charakterom.“

Roku 1934 sa A. Matuškovi podarilo odhaliť kritika a publicistu z dielne postupistov Jána E. Bora ako plagiátora. Stala sa z toho aféra, v ktorej sa ocitlo viac ľudí, jednak redaktorov či šéfredaktorov, ktorí odmietali Matuškov text uverejniť (Smrek v Eláne, Lukáč v Slovenských smeroch, Mráz v Slovenských pohľadoch), jednak tých, čo J. E. Bora bránili pred Matuškovým „útokom“ (P. G. Hlbina): tri príspevky uverejnil Matuška v Přítomnosti, dva v DAV-e a jeden v Indexe. Tu dostala aktivita A. Matušku novú dimenziu – povedzme aj mravnú. Išlo predsa o krádež. J. E. Bor v knihe Návrat k minulosti (1933) bez zábran vykrádal myšlienky, ba priamo formulácie z F. X. Šaldu a uvádzal ich ako vlastné. A. Matuška vyexcerpoval cca 35 zhodných miest a jedno za druhým ich – v Šaldovej a Borovej formulácii – spolu uviedol. Je to tak rukolapne usvedčujúce, že nemohli vzniknúť nijaké pochybnosti, ale vznikli. Matuška upozorňuje, že Bor „neodpisuje“ len zo Šaldu, ale aj z ďalších, a menuje Valéryho, Papiniho a Bertranda, no v tomto prípade zostalo len pri konštatovaní. Keďže Bor v tom čase a trochu neskôr vydal ďalšie dve knihy (Poézia povojnového Slovenska, Rozličnosti), Matuška sa pustil do pátrania po ich pochybnej originalite. Pokiaľ ide o Poéziu povojnového Slovenska, aj v nej Matuška zistil vykrádanie, prisvojovanie si a parafrázovanie autorov ako Šalda, Pražák, Hamaliar, Píša, pričom sú tam aj takéto lapsusy: „... všetko napríklad, čo ste napísali o Žarnovovi, napísal J. V. Sedlák o Čarkovi...“.¹ V druhom príspevku venovanom tej istej Borovej knižke na úvod Matuška píše: „Prvá kniha Borova bola vyznačená ako podvod a Bor sám miesto mladistvého kritika ako mladistvý švindlér – výrazy, ako je známe, trestné; Bor však nechal výrazy plávať a splodil ďalšie dve knihy. Posmelení teda, dovoľujeme si prítomnú knihu označiť tiež za plagiát.“² A v závere sa toto zistenie znovu zopakuje: „Čo sa nás týka, sme ochotní dokázať, že táto kniha nie je majetkom Borovým a že by Bor mohol byť stíhaný za porušenie autorského práva.“³ Na konci je poznámka, týkajúca sa Borovej tretej knihy: „Pritom sa zaväzujeme nechať stranou tretiu knihu Borovu (Rozličnosti), ktorá je plagiátom do tej miery, že to vzbudilo náš obdiv.“⁴

Ďalší príspevok Ešte k literárnej afére zo Slovenska Matuška venoval P. G. Hlbinovi, ktorý bránil J. E. Bora v Pere. Tam Matuškovi vyčítal, že zhadzuje náboženstvo, katolicizmus, že je marxista a pod. Je pravda, že Matuškova kritika plagiátu mala okrem mravného aj ideový náboj (sarkastické poznámky na cirkev, cirkevných učiteľov, náboženstvo, najmä na katolícke náboženstvo vyjadrujú jeho mienku, že náboženstvo, ako sa u nás praktizuje, je brzdou pokroku a zároveň nekultúrnym či protikultúrnym činiteľom). Ale jeho odhalenie Borových plagiátorských praktík sa zväčša deje mimo tejto sféry. Samo osebe je také evidentné, že ho nemôže bagatelizovať nijaké obvinenie A. Matušku z marxizmu, ako to robí Hlbina. Ale je naozaj neprípustné, keď Hlbina bráni Bora tak, že nejde o plagiát, ale o „ozveny“. (Podobne sa vyjadril aj E. B. Lukáč.) Matuška ho takmer chváli, že „má zmysel pre zvukovú stránku diela...“, ale ďalej trvá na svojom: „Každého, kto by poprel, že Bor pri písaní kritiky nedržal v ľavej ruke (alebo v pravej, ak je ľavák) Šaldu, som ochotný zaviesť na kliniku. Prihlášky pošlite na adresu redakcie tohto časopisu.“⁵ Pokusom o ospravedlnenie sú aj zamietavé postoje troch redaktorov odmietajúcich uverejniť Matuškove články, resp. prvý z nich, tie ďalšie už zrejme týmto časopisom neponúkol). V úvode prvého má Matuška túto poznámku: „Tento článok skúsil na sebe všetky osudy neprípustných právd...“⁶

V druhom článku (Ešte k literárnej afére zo Slovenska) A. Matuška reagoval aj na Lukáčov článok v Slovenskom večerníku, kde píše o tom, prečo odmietol uverejniť Matušku (prvého). Jednak je proti „aféram“, jednak podľa neho veci „sa dajú povedať inak“, potom A. Matuška neposlal úvodnú časť, bráni Bora, keď hovorí, že citáty uvádzané Matuškom „ukazujú skôr silný vplyv, ostrú ozvenu zo štúdií.“ A napokon uvádza ešte jeden fakt, že Šalda poslal Borovi pozitívny list. Matuška dôvodí, že Bor sa nikdy s nijakým Šaldovým listom nevytasil a nikdy na Matuškove obvinenia neodpovedal a nebránil sa. Lukáčovu neochotu uverejniť jeho príspevky pripisoval osobnému momentu – Bor písal o básnikovi Lukáčovi pozitívne. Aj inde dôvodí Matuška tak, že sa zmieňuje o rozličných redakčných kamarátstvach, ktoré pôsobili aj v tejto „afére“ a permanentne v jeho neprospech. A druhý dôvod, ktorý Matuška tiež uvádza, spočíval podľa neho – a to zrejme aj objektívne sedí – v tom, že vtedajšia literárna a kultúrna situácia na Slovensku nebola prístupná vyhraňovaniu názorov, aby sa sily „nedrobili“. Ako hovoril Matuška, „je typickým javom nášho literárneho života, že sa ľudia vzájomne hladkajú a nevchádzajú si do vlasov“.⁷ Biť sa za idey, to sa vlastne nepatrí, je to neslušné. Matuška tu len v konkrétnom prípade opakuje to, čo hovoril od samého začiatku, že v slovenskej literatúre vládne nekritickosť, kamarátstvo, neochota prebojúvať kvalitu a zavrhovať nekvalitu. Jeho emocionálne vzrušený hlas bol nepríjemný a zrejme aj preto sa slovenské časopisy od Matuškových príspevkov dištancovali. Bol to hlas priveľmi naliehavý, asi preto sa zdalo jednotlivým redaktorom, že Matuška preháňa. Ale tak písal stále, tu len zostal sám sebe verný. Je síce pravda, že ani predošlé Matuškove príspevky nenašli v slovenských časopisoch miesto. Neviem, ako by sa boli zachovali, keby to bol Matuška „povedal inak“, teda učesanejším, menej adresným spôsobom. Aj v takomto prípade treba byť dosť skeptický – hoci na druhej strane, o pár rokov nato sa podobný materiál zjavil v martinských Slovenských pohľadoch, napriek tomu, že sa vedelo, že spôsobí aféru. Myslím tu na Felixovu dôkladne vypracovanú stať Závislosť Chrobákových literárnych prác od cudzích vzorov (1938), v ktorej rovnako fundovane dokazoval plagiátorstvo Dobroslava Chrobáka (ako A. M. plagiátorstvo J. E. Bora), fundovane, ale vecne, nie tak emocionálne. Žeby v Matuškovom prípade „forma“ bola prekážkou?