Nový život bez chlapa

Buless: Nový život bez chlapa

Preboha, čo to vyzváňa? Budík? Nie!!! Veď som si iba nedávno ľahla! Pozrela som na hodiny. Dve po polnoci. Pretočila som sa na druhý bok a paplónom si zakryla hlavu. Zvonenie však neprestáva. Preboha, kto to otravuje?! Pokúšala som sa zvonček ignorovať, ale nedalo sa. Po chvíli som sa vypotácala ku dverám a sliepňavo som priložila oko ku priezoru. Alex! To nie je možné, prebehlo mi hlavou. Čo by tu teraz robil? Pomaly som odomkla. Takmer rozrazil dvere, vbehol dnu ako zúrivý býk a ja som skoro stratila rovnováhu.

„Nedovolím, aby ma nejaká pošahaná Milena ponižovala!“ vyštekol na mňa.

„Robíš to naschvál, zoznamuješ ma s ľuďmi, ktorí mi nesiahajú ani po členky!“ Vykrikoval ako šialený.

„Nemysli si, že som neregistroval všetky tie jej narážky, hoci sa pri tom vycierala. No, čo pozeráš! Je to pravda!“

Zhrozene som naňho hľadela, hlava mi brnela, najradšej by som si ľahla späť do postele. Privrela som oči, opäť som ich otvorila a povedala som najchladnejšie:

„Myslím, že Milena má pravdu. Ty si naozaj psychopat! Si chorý, Alex. Vypadni! Mám ťa plné zuby!“

Zreničky sa mu rozšírili, pootvoril ústa. Zjavne nečakal takúto reakciu, nepredpokladal, že sa mu postavím, že ho pošlem preč...

„To nemyslíš vážne, Nina! Tak ja si ťa piplem, radím ti, ako sa trendovo obliekať, ako byť in, dávam ti všetku svoju lásku a toto dostanem ako vďaku?“ Začal chodiť po chodbe, nakoľko mu to dovoľoval malý priestor. Vyzeral ako lev v klietke.

„Alex, je neskoro a...“

„Nie, nikam nejdem, toto mi vysvetlíš,“ chytil ma za lakeť a ťahal do obývačky.

„Áu, to bolí! Pusť ma! Počuješ?!“ fňukala som, no Alex ma vliekol za sebou, nohou som zakopla o komodu a celým telom mi vystrelila ostrá bolesť. Zaskučala som, nato ma nešetrne hodil na gauč a sadol si na konferenčný stolík.

„Tak spusť. Vy ste sa proti mne spriahli. Prečo?”

Šúchala som si boľavú nohu, pomaly som sa vystrela a nenávistne som sa naňho zahľadela. Stále mi nešlo do hlavy, ako sa mení z  elegantného, príjemného chlapíka na primitíva, ktorý na mňa útočí v mojom byte.

 „Na ničom sme sa nedohodli! Čo šalieš?“ odvetila som protiútokom, hoci som sa ho bála. „Jednoducho nás pozvali na návštevu, ja som bola rada, že ťa konečne spoznajú, ale nemôžem za to, ako sa Milena správa. A čo hovorí!“ Nahla som sa k nemu, že mu položím ruku na koleno, aby som ho upokojila.

„Netrep!“ precedil cez zuby a odhodil mi ruku z kolena.

„Už aj predtým si mala rôzne poznámky typu Milena toto, Milena tamto. Spolčili ste sa proti mne, dve sprosté ženské. Len preto, že ani jedna sa neviete obliekať, nosíte handry, čo už dávno vyšli z módy, a keď spoznáte niekoho, kto je na úrovni, tak závidíte a vymýšľate sprisahania. To je úbohé...“ Vstal a odstúpil od gauča. Doslova ma prepaľoval pohľadom. „Mňa nikto neojebe,“ díval sa na mňa, nepohol ani brvou a začal si rozopínať remeň na nohaviciach. „Ani ty, milá Nina. A ver mi, že som nešťastný z toho, čo teraz musím urobiť, ale inak niektoré suky neprevychováš!“

Preboha, vari ma ide zmlátiť? To hádam nie! To si azda nedovolí. Ďalšie minúty sa mi zliali do jednej strašnej šmuhy. Alex si v sekunde vyzliekol nohavice i spodky. Priskočil ku mne, pritlačil ma na gauč a rukou mi chytil obe zápästia. Vtedy som si konečne uvedomila, čo chce urobiť. Ruky mi nasilu založil za hlavu a jedným kolenom si ma pridŕžal, aby som sa nemohla pohnúť. Chcela som si vyslobodiť ruky z jeho zovretia, ale bol príliš silný. Jedna noha sa mi zasekla medzi matracmi gauča, na druhú mi tlačil kolenom. Voľnou rukou mi vyhrnul tričko a sťahoval nohavičky. Skrúcala som sa, snažila som sa vymaniť, no zbytočne. Ani jemu sa však nedarilo zbaviť ma nohavičiek, potreboval by ešte jednu ruku... Svitla vo mne nádej, že keď sa budem ešte chvíľu vzpierať, odporovať, prejde ho to.  Alex predsa takýto nie je. To v ňom iba vzbĺkli všetky ohne, nahromadený stres a čo ja viem, čo ešte. To skrátka nie je on, určite ho to rýchlo prejde. V tej chvíli  zamrmlal do riti a vzápätí  trhol nohavičkami. Zostala som nahá. Zvyšok mojej spodnej bielizne odhodil nabok, surovo mi roztiahol nohy a ľahol si medzi ne. Okamžite som zacítila, aký je tvrdý. Vôbec ma to však nevzrušovalo.

„Alex, prosím ťa, nerob to,“ žobronila som.

„Prosím, ty predsa nie si taký ...“

„A aký som,“ zachrčal nado mnou, tváre sa nám takmer dotýkali. Jednou rukou mi stále držal zápästia, druhou odťahoval nohu a pridržiaval mi ju, aby som ho náhodou nekopla. Razilo z neho alkoholom a z môjho dychu pravdepodobne tiež.

„Si elegantný, milý, rozhľadený muž, ktorý vie, ako sa správať k ženám. Koľkokrát si ma presvedčil, že to so mnou vieš. Úplne som sa do teba zbláznila. Milujem ťa, nikoho predtým som tak neľúbila. Ty si úplne iný, takého muža som ešte nestretla...“ Náročky som rozprávala, nech získavam čas, aby som čosi vymyslela. Vôbec mi to však nezapaľovalo, len som vypúšťala slová a zároveň som vedela, že tomu aj tak neujdem. Preboha, ako sme sa mohli dostať až sem?!

„Máš pravdu,“ prikývol Alex. Prekvapene som sa naňho pozrela.

„Máš absolútnu pravdu, Nina. Takého muža, ako som ja, si ešte nestretla, a preto potrebuješ príučku, aby si si vážila túto jedinečnú príležitosť. Poriadnu príučku!“

Chcela som niečo povedať, ale v tom okamihu som cítila, ako sa do mňa pokúša dostať. Bola som úplne suchá, nepodarilo sa mu to na prvý raz, ale napokon do mňa predsa len vnikol. Nasilu, drsne, hrubo. Keď už bol vo mne, rukou mi pustil nohu a surovo ma chytil za vlasy. Zaklonil mi hlavu a ja som sa už takmer nedokázala hýbať.

„Ak začneš kričať, alebo sa ma pokúsiš kopnúť, potiahnem ešte viac, takto...“ Zaťahal za vlasy, vykrútil mi krk a ja som zalapala po vzduchu.

„A bude to bolieť ešte viac,“ pustil zovretie, zhlboka som sa nadýchla a vystrašene som naňho hľadela.

„Tak buď rozumná a prijmi trest, ktorý si zaslúžiš. Nič viac nechcem, iba spravodlivosť.“ Ľavú nohu zakliesnenú v gauči som si už necítila, vykrútené zápästia ma príšerne boleli a po líci mi stekali slzy. Nemala som síl ďalej s ním bojovať. Privierala som oči a modlila sa, aby sa to rýchlo skončilo. Čo najskôr. Pripadalo mi to však ako večnosť. V jednej chvíli zmeravel, akoby skončil, ale v sekunde sa posunul vyššie na gauči a začal s novou intenzitou. Chvíľami mi vyrážalo dych, bolelo ma už celé telo a napínalo ma na vracanie. Ešte sa udusím vlastnými zvratkami! Alex nado mnou vzdychal, zakláňal hlavu, na hrudi mu vyrazili kvapky potu. Znechutene som privrela oči a čakala... Bolo to nekonečné, stále dorážal, od bolesti som zamrnčala, už som to nevedela zniesť. Vo vnútri ma čosi zabolelo, akoby mi penisom narazil na nejaký orgán. Dva-trikrát zatlačil, akoby sa snažil dostať hlbšie, potom prudko vydýchol a uvoľnil sa. Rukou mi pustil vlasy a utrel si pot z čela. Chvíľu na mne dychčal, potom zo mňa zliezol a pustil mi zápästia. Zostala som nehybne ležať, nevládala som sa ani pohnúť. Stál nado mnou, hľadel na mňa s povýšeneckým úsmevom a zhlboka dýchajúc, oblizol si peru. Potom si bleskovo obliekol slipy a nohavice, upravil si košeľu a naklonil sa ku mne.

„Dúfam, že už na mňa nebudeš skúšať žiadne podrazy,“ nechtom pravého ukazováka mi prešiel po líci. Telom mi prebehla triaška a naskočila husia koža. Bola som zhnusená, odpudzoval ma a najradšej by som mu vyškriabala oči. Úplne vyčerpaná som sa však nezmohla ani na slovo.

„Chcem ti predsa len dobre, si moja láska, no vo vzťahu musia platiť určité pravidlá. A tie si porušila. Verím, že sa to už nezopakuje a uvedomíš si, čo vo mne máš.“ Sklonil sa nad moje spotené čelo a pobozkal ma naň. Opakom ruky si utrel ústa a vyšiel z izby. Počula som buchnúť dvere a vtedy akoby sa vo mne všetko spustilo, schúlila som sa do klbka a rozplakala. Lono ma pálilo, zápästia som mala vykrútené, bolel ma krk, no to nebolo nič oproti tomu, aká ponížená a špinavá som sa cítila. Z nosa sa mi spustila krv, ale bolo mi to jedno. Ležala som polonahá na gauči, plakala som a zaprisahávala sa, že to urobím. Tentoraz to už nebudem odkladať. Toto sa dlho vydržať nedá, ja sa ho jednoducho musím zbaviť!

Neviem, ako dlho som tam stála. Voda zo sprchy stekala a omývala moje takmer nehybné nahé telo celé minúty. Len čo som vyšla zo sprchy a osušila sa, opätovne som pocítila silnú túžbu umyť sa. A potom znova a znova. Očista vodou ma na istý čas upokojila. Rituál umývania som aj v ďalších dňoch opakovala tak často, ako sa len dalo. Nástojčivý pocit zbaviť sa špiny som v sebe nevedela potlačiť dlhé týždne. Bolo to akési zvláštne nutkanie. Racionálne som si ho dokázala vysvetliť, ale nič som so sebou nemohla urobiť. Voda, zas a znova voda... Keby som si ju – zranenú, pošpinenú –  mohla tak vytrhnúť, vyrezať, zbaviť sa jej.  Nechcem ju. Priniesla mi bolesť a potupu. Spolu s tou, ktorá mi predtým prinášala rozkoš, som zažila neopakovateľný hnus a hrôzu. Cítim k nej odpor. Ako mám žiť ďalej?

V nasledujúcich dňoch som do redakcie chodila naozaj iba z povinnosti a zdržiavala som sa tam  iba nevyhnutný čas.

„Asi na mňa lezie chrípka,“ odpovedala som na otázky kolegov, či som v poriadku.

„Už dlhšie sa necítim vo svojej koži. Bolí ma celé telo. Idem radšej pracovať domov.“

Na Milenine pokusy o kontakt som nereagovala. Odvtedy, ako sme boli u nich na návšteve, mi x-krát telefonovala, dostala som od nej minimálne desať esemesiek, maily ani nerátam. Stále dokola – Nina, si v poriadku? Prečo nedvíhaš telefón? Prečo neodpovedáš? Mám o teba strach. Ozvi sa. Potom sa odmlčala. Chvalabohu, povedala som si v duchu. Naozaj sa mi nechce nič vysvetľovať, nič rozpitvávať. Ani s ňou. Zo všetkého najviac túžim byť sama so sebou a svojou bolesťou.

„Ja som vinná za to, čo sa stalo. Ja som ho vyprovokovala. Nemala som dopustiť, aby sa doňho Milena navážala,“ vytrvalo som opakovala, sediac oproti staršej, sympatickej psychologičke.  Mohla mať asi päťdesiat. Zaujali ma jej úplne šedivé dlhšie vlasy sčesané dozadu do uzla a hladučká tvár takmer bez vrások. Pôsobila až nadpozemsky čisto.

Novela Nový život bez chlapa vychádza v druhej polovici augusta vo vydavateľstve Ikar.