O Annie Ernaux ešte raz

Annie Ernaux získala Nobelovu cenu vo veku, keď sa pomaly uzatvára kruh jej rozsiahleho literárneho diela, charakteristického úsilím hľadať pravdu o sebe, o ľuďoch, o svete, o dobe.

Zámerne píšem o (uzatvárajúcom sa) kruhu: románový debut Prázdne skrine (Armoires vides) vydala Annie Ernaux v roku 1974 a tohto roku jej vyšla zatiaľ posledná próza Le jeune homme (Mladý muž). Bezmála polstoročie času a prieskumu polstoročia francúzskej a ľudskej spoločnosti.

Svedectvo o dobe

Rok 2022 je však na texty Annie Ernaux a o Annie Ernaux ešte bohatší. Vo vydavateľstve Gallimard vyšla rozšírená reedícia jej tvorivého denníka pod názvom L’atelier noir, Tajná dielňa. Denník si viedla po celý život zároveň s písaním a publikovaním próz. Sú výnimky, keď autor sprístupní takýto dokument, ktorý je možnosťou nahliadnuť do literárneho diela z druhej, odvrátenej a pre čitateľa i literárneho kritika neprístupnej strany. Vnímavý a poučený čitateľ zvyčajne vedie s autorom tichý dialóg. Vie, že prípadné otázky zostanú bez odpovede. Tajná dielňa Annie Ernaux je dialógom spisovateľky so sebou, plným pochybností, otázok a hľadania. Je i možnou odpoveďou čitateľovi. Odkryť tvorivý proces písania sa pokúša literárno-kritický sumár Cahier de L’Herne Annie Ernaux, ktorý vyšiel ako pocta autorkinmu celoživotnému dielu. Spája sa v ňom pohľad literárnej kritiky i osobností francúzskej literárnej a umeleckej scény na historické, sociologické či intímne aspekty jej písania spolu s doteraz ešte nepublikovanými časťami denníkov, ktoré svedčia o jej neustálom, vnímavom a pozornom pohľade na súčasnosť. Bilanciu „dvojkového“ roku završuje uvedenie dokumentárneho filmu Les années Super-8 (Roky super osmičky) na filmovom festivale v Cannes. Ernaux je aktérkou, autorkou aj režisérkou dokumentu spolu so synom Davidom Ernaux-Briot. Filmová kamera „super osmička“ sa stala v 70. rokoch 20. storočia symbolom spoločenského úspechu a modernosti. „Keď som si pozrela rodinné filmy z rokov 1972 – 1981, uvedomila som si, že nie sú len rodinným archívom, ale aj svedectvom o vkuse, voľnom čase, životnom štýle a ašpiráciách jednej spoločenskej triedy po roku 1968. Chcela som z týchto nemých obrazov vytvoriť príbeh na križovatke dejín spoločenského a zároveň intímneho života, pričom som použila osobný denník z tých rokov,“ napísala Annie Ernaux o dokumente. Zostrih filmov komentuje čítaním zo spomínaného denníka, pričom sa odvíja kronika spoločnosti a rozprávanie o autorkinej ceste k emancipácii. Aj toto dielo nesie v sebe dve podstatné črty jej tvorby: neustále hľadanie novej formy, nového tvaru pre slovo a písanie a návrat k minulosti, k prežitému. Nejde tu však o retrospektívu, ale o postoj k udalosti, veci, fenoménu v podobe, ako ich vidíme z dnešného hľadiska.

Rezignovať na fikciu

Ak by sme sa chceli oprieť o štatistiky, dielo Annie Ernaux obsahuje asi dvadsiatku prozaických textov, zhruba desať obsiahlych knižných rozhovorov, divadelné, filmové a rozhlasové adaptácie jej kníh, na ktorých sa sama autorsky podieľala. Píšem o prozaických textoch, o prózach, pretože označiť ich konkrétnou žánrovou nálepkou nie je možné. Písanie Annie Ernaux sa vymyká aj zaužívanej kategorizácii autobiografickej literatúry. Prvé tri romány (1974, 1977 a 1981) sama označuje za autobiografickú fikciu. Zlom v jej tvorbe a kryštalizácia autorského postoja nadíde v roku 1983 s prózou La Place (Miesto medzi ľuďmi, 1986) a so životným príbehom autorkinho otca, ktorý Ernaux začne písať v okamihu jeho smrti. Písanie tejto knihy autorka neskôr označí za totálnu ruptúru vo svojom vedomí a knihu dokončí až o niekoľko rokov: svet sa jej veľmi ostro rozdelil na dva: na „jej“ svet, z ktorého vzišla, svet podmanenej defavorizovanej vrstvy nevzdelaných, robotníkov, roľníkov, jednoduchých ľudí, a na svet privilegovaných, dominujúcich vyšších spoločenských tried, ktorých príslušníci majú z pozície bohatstva a postavenia lepšie vyhliadky do budúcnosti. Vychádza pritom zo skúsenosti na oboch stranách. Ako dcéra robotníkov z Normandie, ktorí sa „vypracovali“ na majiteľov obchodu s kaviarňou a zabezpečili svojej dcére „lepšie“ vzdelanie, prekročila prah spoločenských tried (najprv ako stredoškolská profesorka, potom ako spisovateľka) a zaradila sa k privilegovaným. Túto skúsenosť tematizuje v ďalších dvoch prózach – Une femme (Žena, 1988) a La Honte (Hanba, 1997), v ktorých píše o matke a o vzťahu rodičov. V mnohých rozhovoroch Ernaux opakuje, že sú to texty o zrade prostredia, z ktorého vzišla, že tu niekde sa zrodil jej pocit povinnosti písať o tomto svete a hľadať pravdu. Pocit zodpovednosti a dlhu. Hľadať pravdu sa však už nezlučovalo so spôsobom písať fikciu. Hľadať pravdu znamenalo rezignovať na román alebo na iný žáner epiky, ktorého centrom je fiktívny, resp. možný svet, a zostúpiť do pamäti. Spoľahnúť sa na vlastnú pamäť, ale aj na pamäť svojej generácie, na pamäť rôzneho typu dokumentov a hľadať, skúmať skutočnosť, dolovať ju z depozitára videného, počutého a žitého. Slová sa vynoria v pravý čas a vyžiadajú si svoj tvar. Ernaux už zotrvala v tejto modalite písania. Stala sa pre ňu vnútornou potrebou, ako sama hovorí, spôsobom bytia, šťastím, že môže existovať v písaní. Nie iba existovať.

Denníky konzumnej spoločnosti

Skúsenosť s prekračovaním prahov spoločenských tried je u Ernaux výdatným prameňom dominantnej tematiky ako spravodlivosť, sociálna nerovnosť, pocit hanby za pôvod, škodlivosť vžitých stereotypov v nazeraní na ľudskú bytosť a nebezpečenstvo takéhoto pohľadu. Od hľadania pravdy o realite sociálnych, rodinných, generačných a užších ľudských väzieb prešla ku skúmaniu reality konzumnej spoločnosti, jej dominancie a dosahu na jednotlivca. Texty Journal du dehors (Denník z vonkajšieho sveta, 1993), La Vie extérieure (Vonkajší život, 2000), Regarde les lumières, mon amour (Pozri na tie svetlá, miláčik, 2014) sú chronologickým záznamom od roku 1985 po prvé roky 21. storočia. Skúmajú verejný priestor (ulicu, prímestské vlaky, obchodné centrá) a ľudské konanie v ňom, zachytávajú momentky, scény a reakcie ľudí, ktorí sú aktívnou i pasívnou súčasťou spoločenského „spektáklu“, čo vyvrcholí reflexiou obdobia materiálnej hojnosti, pričom Ernaux dospeje ku kritike distribučných systémov, ich manipulácie konzumentmi slabšej kúpnej sily a ich udržiavania v stave sociálnej rezignácie.

V tvorbe Annie Ernaux je rovnako silná téma postavenia žien v maskulínnej spoločnosti a postupného utvárania ich identity. Prostredníctvom priznania svojho intímneho prežívania, cez autentickú skúsenosť cesty k plnohodnotnému bytiu ženy spochybňuje kolektívne mýty o ženách poukázaním na ich vykonštruovanú povahu. Víziu univerzálnej ženy, utvárania identity a cesty k naplneniu existencie ponúka prostredníctvom autentického a do maximálne možnej miery úprimného písania, ako v próze Passion simple (Jednoduchá vášeň, 1991). Odmieta pritom intelektualizovanú teoretizáciu tejto skutočnosti. Odmieta aj označovať svoje diela etiketou ženskej literatúry, ktorá podľa nej odkazuje na implicitnú dominanciu mužskej sféry.

Záznam reality

Annie Ernaux takmer pol storočie skúma ľudskú bytosť v sociálnom prostredí, skúma seba, nás, skúma ich – tých, čo má okolo seba. Tento kontinuálny výskum odmietajúci literárnu fikciu priviedol autorku k premyslenému odosobnenému, úspornému štýlu, k rozprávaniu a reflexii bez možnosti subjektívne hodnotiť a zavádzať pri tom. Realita sa nepíše spontánne, ako sama tvrdí. Nie je to niečo dané. Keď si autor vymýšľa, všetko je dovolené, keď chce písať o tom, čo je realita, je to veľmi ťažké a náročné na literárny tvar. Je ťažké neľútostne pozorovať seba samého, odstrihnúť pocity a súdy. Byť zároveň niekým iným. Na scénu vstúpi čas, ktorý jej vytvoril možnosť odstupu. Píšuce „ja“ sa postupne mení na „ona“, na neosobné francúzske zámeno „on“, ktorého obsah súvisí s kontextom a témou, ale dá sa chápať ako všeobjímajúce kolektívum v konkrétnom čase a priestore. Tu niekde pramení aj problém s prekladmi jej diela. Na jednej strane sú jej texty pevne ukotvené vo francúzskej realite, na ktorú odkazujú citátmi, sloganmi, alúziami, reáliami, kultúrnym a politickým kontextom, ako je to v kľúčovej knihe Les Années (Roky, 2008). V plnej miere sú tieto obsahy pochopiteľné iba pre frankofilného, resp. frankofónneho čitateľa. Na strane druhej pozorovanie a komentovanie tejto reality má univerzálny charakter. Písanie Annie Ernaux je pre Francúzov zázračne prístupné a zrozumiteľné. Skrýva sa za ním však kovotepecká práca so slovom. Preklady s vysvetlivkami a komentárom sa snažia neamputovať podstatnú významovú časť jej výpovede, ale potláčajú pritom štylistický, umelecký účinok originálu. 

Všetky fazety diela Annie Ernaux zapadajú do kontinuálneho projektu o človeku a písaní – od románovej autobiografie cez rozprávanie o sebe hraničiace s mierou únosnosti, socio-etnografické záznamy minulosti, záznamy meniacej sa spoločnosti a životného sveta. Jej postoj je k realite neskrývane angažovaný, ľavicovo orientovaný nielen v literatúre, ktorú píše, a podľa tradície francúzskych intelektuálov, ale aj konkrétnymi verejnými vystúpeniami a prejavmi na podporu francúzskej politickej ľavice. „Dajte si pozor, pán prezident, na následky tohto obdobia zákazov, narušenia chodu vecí. Nastal čas, keď môžeme premýšľať, klásť si otázky, predstaviť si nový svet. Lenže nie ten, čo ste vždy chválili, ten, čo sa môže bez otáľania obnoviť, ako naznačujú určité indície,“ oslovila v roku 2020 hlavu Francúzska v rámci edície Tract de crise vydavateľstva Gallimard, ktoré uverejnilo v čase covidu vyjadrenia 69 literátov k tejto kríze. Jej priamosť samozrejme nepôsobí dobre na istú časť literárnej kritiky, ale možno práve táto priamosť, neústupnosť a snaha povedať pravdu priniesla Annie Ernaux Nobelovu cenu v situácii, keď literatúra, médiá, politici nehovoria o skutočnosti, ale vytvárajú jej pokrivený obraz.

 

Katarína Bednárová (1954)

Pôsobí na Katedre romanistiky FiF UK v Bratislave a v Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry a prekladu, vedie semináre umeleckého prekladu. Vo výskume sa špecializuje na súčasnú francúzsku literatúru a na dejiny a teóriu umeleckého prekladu. Z francúzštiny preložila diela M. Tourniera, L.-F. Célina, S. Becketta, B. Viana, A. Ernaux a i. 

Foto: wikimedia / Lucas Destrem