Vyhľadávanie
Slovenská fantastika a komiks 2019
Už strácam prehľad o tom, do koľkých letných čísel Knižnej revue prispievam hodnotením domácej fantasy tvorby. Štyroch? Piatich? Rok 2019 je však pre mňa ako programového čitateľa slovenskej fantastiky výnimočný. Nie kvantitou titulov. Skôr pestrosťou. A o tú sa pokúsim aj v tomto texte. Aj ja, kritik a recenzent, sa chcem autorsky vyvíjať. Takže namiesto tradičného vymenovávania kníh a ich stručného hodnotenia skúsim ísť esejistickou cestou. Vymenovávaniu kníh sa nevyhneme – je to explicitný cieľ tohto článku, ale pokiaľ nepôjde o vyslovene zaujímavé kúsky, nebudem ich hodnotiť. Pozriem sa na trendy a prúdy domácej fantastiky, ktorými sú dané knihy príznačné. Koniec-koncov, aj moje texty treba raz za čas ozvláštniť, tak ako slovenskú fantastickú scénu.
Na začiatku ešte jedno obligátne upozornenie: ako každý rok, aj tento sa mohlo stať, že redakcii Knižnej revue alebo mojej osobe nejaké knihy unikli. Preleteli mimo radar, ako sa hovorí. Napokon, kvantita slovenskej fantasy sa stabilne drží približne okolo čísla tridsať, čo je dosť. Pri takom množstve sa občas niečo stratí.
Komiks
Začneme tým kontroverznejším. Nie preto, že by sa v slovenskom komikse objavili provokačné kusy, ale preto, že komiks nie je žáner, ale forma. A v rámci formy môže pohltiť ľubovoľný žáner. Avšak slovenská komiksová scéna je taká malá, že deliť ju žánrovo nemá zmysel, a úloha pozrieť sa na ňu ako na celok pripadla mne.
V prvom rade, vlani vyšla séria komiksov sprítomňujúcich atmosféru a dobové zvláštnosti roku ´89, keďže sme slávili 30. výročie Nežnej revolúcie. Ide o sériu Nežný komiks, ktorá má štyri diely. Tie sa líšia autormi, ale i kvalitou. Prvý diel – Čierna oslava – je výsledkom práce Michala Hvoreckého a kresličky Kláry Štefanovičovej. Forma komiksu je tu mierne nezvládnutá, Hvorecký sa nevie dostať čitateľovi pod kožu, hoci sa snaží. V tejto forme sú jeho autorské slabiny ešte výraznejšie. Zaujímavejším je druhý diel – Bežná – od Terezy Oľhovej a Márie Kralovič. Kresba je vyslovene škaredá, avšak evokuje kresbu časopiseckých komiksov danej doby. Príbeh je omnoho osobnejší a zaujímavejší. Vrcholom série je však diel tretí – Pé Er Dé. Za ním stojí už skúsený tandem Dávid Marcin a Soňa Balážová. Hlavne Marcin dokazuje, že je momentálne najlepším komiksovým kresličom, akého tu máme.
Posledným dielom je práca Daniela Majlinga a Jozefa Gľabu Unesení, ktorá sa skôr než na aspekty Nežnej revolúcie zameriava na nostalgické pripomínanie atmosféry detských čias. Samozrejme, so správnym kritickým a existenčným nádychom, aký v Majlingových príbehoch nemôže chýbať. Je to príjemná bodka za sériou, ktorá mohla byť aj obšírnejšia.
Dávid Marcin sa ako kreslič prejavil aj v publikácii Všetky tie svety, na ktorej sa scenáristicky podieľal Juraj Čorba. Tento projekt sa zaujímavo hrá s komiksovou formou a nestratil by sa ani v medzinárodnej konkurencii. Ponúka jednoduchý, ale inteligentný príbeh z blízkej budúcnosti.
Vydavateľstvo Premedia vydalo v roku 2019 autorský komiks Patrika Paššu Biele noci, čierne dni. Napriek zaujímavému nápadu je kniha takmer nečitateľná, lebo Pašš má (možno zámerne, ako súčasť autorského gesta) otrasnú kresbu.
Ak hľadáte zaujímavé autorské komiksy, mohla by vás osloviť zbierka Pomimo #6: Žranica. Ide o periférny projekt (pod vedením už spomínaného Dávida Marcina), ktorý výtvarníkom ponúka priestor na experimentovanie a tvorenie a pomáha tak budovať stabilnú komiksovú scénu u nás.
A to je jadro veci. Slovenských komiksov je málo. Nielen v porovnaní so vzdialenejším zahraničím, ale napríklad aj s Českou republikou alebo Poľskom. Chýba nám tu stabilná scéna, platforma, priestor, magazín, vydavateľstvo, jednoducho niekto, kto by sa nebál dať možnosť presadiť sa komiksovým autorom. Viniť z toho môžeme viacero vecí – ja najradšej absenciu dlhotrvajúcej komiksovej tradície. Vždy sme v tomto boli v tieni Čechov. Čo vidieť aj na tvorbe.
Vedecká fantastika
Na poli scifi v roku 2019 kraľovala alternatívna história. V zahraničnom žánrovom diskurze sa pod týmto pojmom ukrýva aj možná blízka budúcnosť, u nás sa využíva skôr konvenčnejšie – ako špekulatívny príbeh v zmysle „čo keby sa minulosť vyvíjala inak“. V tomto smere mal byť hitom román Michala Hvoreckého Tahiti – Utópia. Tu sa pristavím. Hvoreckého text v sebe nesie dobrý nápad – stavia na historicky dokázateľnej láske Milana Rastislava Štefánika k Tahiti a na jeho idei presťahovať tam Slovákov. Čo by bolo keby...? Hvorecký v druhom pláne nastavuje satirické zrkadlo súčasnej spoločnosti. A to je tak všetko, čo vie ponúknuť. Tahiti je slabá kniha. Povrchná. Idea a druhý plán, to je všetko. Hvorecký len popisuje dianie takmer až novinárskym štýlom, pramálo však vchádza do psychiky svojich postáv, pramálo ich necháva rozprávať. Dej ubieha, veci sa menia, ale nikde sa nepristaví, nenechá čitateľa nasať dramatickosť situácie. Nenechá ho ju precítiť, len informuje. Premárnený potenciál. Kniha by však musela byť rozsiahlym románom, aby svoje možnosti naplnila. Hvorecký také dlhé romány nepíše.
Mal by si zobrať príklad od Petra Jelínka. Autor, ktorý si je vedomý svojich silných stránok i slabín. Ktorého cieľom je hlavne zábava a druhým plánom populárna kultúra. Nie je to taký vznešený myšlienkový experiment ako u Hvoreckého, no v tom je ten vtip. Jelínek vie, kde sú jeho mantinely, a snaží sa na tom stavať. Jeho Le Sabotage je toho len príkladom. Radšej kvalitne zvládnuté remeslo než zlyhávajúci brak.
Partia autorov z webu scifi.sk pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie zostavila zbierku ich reimaginácií jesene ´89, obohatenú o vedeckofantastické elementy pod názvom Iná Nežná.
Budúcnosti sa zase venujú iní. Napríklad aj Peter Kalva a prvý diel jeho postapokalyptickej trilógie Svet ľudí s podnázvom Dedičstvo. Popisuje svet, v ktorom ľudia boli zahnaní do ústrania a planéta prekvitá. Na ruinách našej reality vzniká nová civilizácia. Škoda, že kniha už na prvý pohľad pôsobí nesmierne lacno.
Depresívny nádych má aj kyberpunkový román Petra Šuleja Fytopaleontológia. V nej nahliadneme do rôznych osudov v pretechnizovanom svete. Problémom je však text. Na ideologickej rovine sa drží pravidiel subžánru, dokonca odkazuje aj na kultové diela, písaný je však skôr poetickým a pomerne náročným spôsobom. Interpretačne pôsobí zaujímavo, je to aj istá čitateľská výzva, avšak nie pre každého. Ak máte radšej diela Dicka alebo Gibsona, Šulejovmu textu sa vyhnite oblúkom.
Meditatívne čítanie nie je práve to, čo by ste od kyberpunku očakávali. Vyslovene depresívny a monotónny je aj text Zima mŕtvych Henricha H. Hujberta. Ten oživil tému zombie, ale nedokázal ju podať kreatívnym spôsobom.
Ak prahnete po klasickejšie ladenej scifi, skúste siahnuť po jedinej aktívnej autorke, čo v tomto žánri máme – Jane Plauchovej. Kombinuje technothrillery s oldchoolovou hard scifi. Aj jej posledné dielo – Druhá planéta – sa drží v tejto línii. Keďže je však o Venuši a Venuša predstavuje pre astronómov a astrofyzikov jediný model skleníkového efektu dotiahnutého do konca, ani Plauchová si neodpustila pesimistický náhľad na našu budúcnosť. Konkrétne v ekologickej otázke. Venušu používa ako staršie dvojča planéty Zem a jej kniha tým získava nevyhnutný didaktický tón.
V prípade, že nechcete byť poučovaný o stave ovzdušia, skúste druhé, rozšírené vydanie zbierky poviedok Antona Stiffla Zabudnutý vesmír .
Aký trend pozorujeme v domácej scifi? Nemenný. Naši autori stále nazerajú na našu budúcnosť pesimistickými očami. Tak to bolo aj v uplynulých rokoch. Dobrodružné alebo optimisticky ladené vedeckofantastické romány sa vytratili a ostali len vecou reedície STOPY. Aj pri alternatívnej histórii si autori neodpúšťajú kritický pohľad na našu súčasnosť, pesimizmom kontaminujú aj minulosť. Samo osebe to nie je problém, ale keď sa pozrieme na slovenské scifi ako celok, napriek bohatosti subžánrov je pomerne monotematické. Má len jednu melódiu. Tú smutnú.
Fantastika ako únik a literatúra pre mladších
Fantasy napriek tomu u nás napĺňa funkciu únikovej literatúry. Lenže aj tam sú trendy stabilné – dominuje modus Young Adult a literatúra pre deti, prípadne akčná historická fantasy, ktorej otcom je u nás Juraj Červenák a autori sa vymaniť z jeho tieňa nevedia. Ten vlani dokončil slovenské vydanie ságy Bohatier štvrtou knihou s podtitulom Biela veža, ktorá sa v ničom (nevyniká ani nezahanbuje) nelíši od predchádzajúcich častí.
Vo svojej trilógii Pokrvní pokračovala aj populárna autorka Valentína Sedileková. Biely havran sa snaží byť dospelejším a temnejším pokračovaním. Je v ňom badať snahu o autorský rozvoj, čo vždy poteší. Dospelým fantasy príbehom, avšak uberajúcim sa po jasnej linke, chce byť aj Kniha ohňa od autorky vystupujúcej pod menom Anna Em. Snaha tam je, ale kniha nevybočuje zo štandardov slovenskej fantasy.
Inak do týchto vôd zavítalo aj vydavateľstvo Ikar s textom Barbory Vanickej Dvere v kúte sveta. Tento príbeh má už na prvý pohľad nádych tradičných detských fantasy (napr. Narnia), čo je pomerne príjemné osvieženie.
Nekorunovaným kráľom fantastickej dobrodružnej literatúry pre mládež je momentálne Marián Kubicsko, ktorý vlani poslal do sveta až dva texty. Hororovo ladení Potvorobijci #2 predstavujú v jeho tvorbe mierne zaváhanie a trpia typickým syndrómom dvojok – chcú byť vo všetkom väčšie ako prvé diely. Dardaria je zase tínedžerský príbeh odohrávajúci sa v mimoriadne imerzívnej videohre. O tom, či by uvedená kniha mala byť zaradená do tohto výberu, by sme mohli polemizovať. Kubicsko sa však profiluje výhradne ako fantasy autor, tak by bola hanba ho nespomenúť. Navyše, jeho Dardaria je mimoriadne príjemné akčné čítanie v duchu kníh Ernesta Clina, Cory Doctorrowa a novovznikajúceho subžánru LitRPG. Ide o svieži vietor v našich končinách.
Takisto by sme mali spomenúť aj prvú dámu slovenskej fantasy Alexandru Pavelkovú, ktorá vlani vydala knihu orientovanú na najmladšieho čitateľa Štyria mačkatieri. O tom, či ide o fantasy alebo rozprávkovú knižku, sa doteraz v kuloároch a medzi fanúšikmi vedú debaty. Ja to nechávam na rozhodnutí čitateľov. Utvorte si vlastný názor.
Podobne ladená je aj Planina snov Boženy Lenčovej. Zdá sa mi vhodné ju spomenúť hlavne preto, že táto útla knižka by sa ľahko mohla prehliadnuť.
V oblasti fantasy sa teda urodilo menej ako vlani. Aj som tomu rád, lebo, pravdupovediac, práve tento druh literatúry u nás nie je veľmi pestrý. Autori sa držia zaužívaných formúl – subžánru „meča a mágie“ či Young Adult príbehom o vyvolených tínedžerkách. Osviežiť to rozprávkami pre deti či akčným dobrodružným príbehom je veľmi vítané.
Samovydania a samizdaty
Prejdeme na najkontroverznejšiu časť nášho prehľadu. Samovydania. Priznám sa, nemám ich rád. Môžete si pomyslieť, že mám voči nim predsudky, ale ide skôr o principiálnu vec. Pri bežných vydavateľoch musí kniha prejsť rukami nielen vydavateľa, ale aj editora a redaktora. Tí vychytajú chyby, štylistické zakopnutia, môžu autora upozorniť na problémy v deji. Pri samovydaniach veľká časť procesu odpadne. Dokonca, aj keď si autor zaplatí korektúry, nemusia byť také komplexné ako korektúry vydavateľstiev.
Rozumiem, čo autorov ťahá k samovydaniam. Nemusia prechádzať týmto sitom, ktoré niekedy nezohľadňuje len kvality knihy, ale aj požiadavky trhu. Ale čitateľ má istotu, že knihy, čo vydavateľským sitom prejdú, dodržujú štandardy kvality. Samovydania ich dodržiavať nemusia a moja skúsenosť s nimi je zlá. Preto som pri nich opatrnejší.
Napriek tomu sa nájdu autori, ktorí na poctivú spisovateľskú a redaktorskú prácu nezanevreli. Napríklad Stano Fatul, ktorý pred pár rokmi vytvoril nepodarok Dotyk Draka, naň vlani nadviazal lepšie napísaným, hoci stále nie dobrým Mužom z rodu vlka. Vo svojej ságe pokračovala aj Margita Kudry a na trh priniesla Vojnu vrán: Armádu tieňov. Fatul vychádza z klasickej tolkienovskej fantasy, Kudry je zase predstaviteľkou futuristickej tínedžerskej dystópie. Oboch spája výrazne melodramatický dej.
O dospelejšie napísané postapo sa snaží samizdat Jána Michalka Nový soviet. No i on trpí všetkými nedostatkami samovydaní.
Práve v tom spočíva môj „predsudok“ voči nim – aj keď sa autori naozaj snažia, nikdy nedosiahnu takú kvalitu ako knihy, ktoré prejdú vydavateľským procesom. Navyše, po tomto spôsobe vydávania siahajú hlavne začínajúci spisovatelia, ktorí ešte dostatočne neovládajú remeslo. Na druhej strane – samizdaty sú otvorenejšie knižným sériám, trilógiám a príbehom na pokračovanie. Vydavateľstvá sa seriálovosti pri domácej fantastike skôr vyhýbajú.
Poďme sa báť
Horor je najmenšinovejší žáner u nás. V minulom roku bola úroda v ňom chudobná.
Pripomenula sa stálica scény – Mark E. Pocha. V českom vydavateľstve Carcosa vydal knihu Oni, ale pretože vyšla v zahraničí a v inom jazyku, v našom výbere by sa nachádzať nemala. Ide však o tradičnejší E. Pochov text, koncipovaný v autorskej polohe, v akej ho fanúšikovia majú radi. Naproti tomu jeho slovenská kniha Svet je plný démonov predstavuje v jeho spisovateľskej rutine zmenu. Kniha vznikla už dávnejšie, no na pulty kníhkupectiev sa dostala až teraz a niektoré E. Pochove „trademarky“ v nej budeme hľadať márne. Subžánrovo skôr pripomína českú akčnú fantasy s hororovými prvkami.
Ak vám chýba poriadna dávka temnoty, nájdete ju v knihe s nepodareným obalom Táto krajina nie je pre slabých našej výbornej autorky Lenony Štiblaríkovej. Prípadne môžete siahnuť po subtílnejšom horore, reprezentovanom v zbierke poviedok Jána Babaríka Jumper. Ani vydavateľstvo Artis Omnis v tomto smere nezaostalo. U nich vyšla zbierka poviedok Prachový mužíček Petra Gajdošíka. Ide o tradičnejšie horory a autorské postupy.
Horor je teda menšinový, ale na našom literárnom trhu si drží stabilné miesto. Každý rok vyjde aspoň zopár kníh tohto žánru, pričom je dôležité poznamenať, že je najpremenlivejší. Zatiaľ čo scifi a fantasy sa držia v tematicky alebo formálne zabehaných líniách, autori hororu sa neboja experimentovať. V žánri sa aj často striedajú mená, lebo pre našich spisovateľov asi predstavuje zábavnú autorskú hru.
Poviedkové zbierky
Nádych jemnej fantazijnosti v sebe nesie aj zbierka Laca Keratu Suché roky, no aj tu máme, podobne ako pri Fytopaleontológii, dočinenia s autorskými textami, ktoré žáner využívajú menej konvenčným spôsobom. A samozrejme, sú určené náročnejšiemu čitateľovi.
Vrcholom roku 2019 v slovenskej fantastike bola – ako inak – zbierka súťažných poviedok Fantázia 2019. Výbery zo súťaže Martinus Cena Fantázie sú už tradične to najlepšie, čo u nás v týchto žánroch vzniká. Nielen preto, že všetky poviedky prejdú poriadnym porotcovským a čitateľským sitom. Ale aj preto, že MaCeFa má cveng a autori venujú svojim dielam minimálne toľko času, koľko zaberie napísanie priemerného slovenského fantastického románu. Lenže tu hovoríme o poviedkach. Keď na nejakej poviedke autor pracuje rovnako dlho ako na románe, je to vidieť.
Je to najbolestnejšia výpoveď o stave domácej fantastickej scény. Knihy Fantázia predstavujú všetky možné polohy, ktoré naši autori dokážu písať, neodrážajú však stav našej fantastickej literatúry. Je to skôr ukážka potencionálnej kvality než toho, ako fantastika u nás naozaj vyzerá. Je to ako reklama na hamburger: Fantázia 2019 je to, čo nám ukážu v reklame. Skutočné burgery sú však často iné.
Zhodnotenie
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že fantastika u nás je pestrá, nie je to tak. Autori pokrývajú množstvo subžánrov, ale tematicky sa krútia v tých istých kruhoch. Až máte pocit, že toto ste už kdesi počuli. Spomenul som to už v prehľade fantasy literatúry minulý rok. Len teraz mám viac vzoriek, na ktorých môžem spomenuté kruhy špecifikovať.
Nemenia sa v prvom rade autorské postupy. Vo väčšine prípadov máme dočinenia s textami, ktoré sú vystavané alebo písané pomerne tradičným, nezaujímavým spôsobom. Rovnako sa stabilne opakujú tie isté zápletky a témy. Sebazničenie ľudstva, mladí vyvolení hrdinovia alebo dobrodružstvá osamelých vlkov. Atmosféry v knihách bývajú deprimujúce, pesimistické alebo nepríjemne melodramatické. Málokedy autori z tohto vystúpia. Subžánre ako space opera či humoristická fantastika sa u nás prakticky nevyskytujú. Takisto máme málo výrazných hrdinov, ktorí by boli schopní utiahnuť vlastné série. Česť výnimkám.
Domáci autori radšej píšu kratšie a akciou nabité knihy. Pomalší dej, inteligentnejšie príbehy či viacvrstvové rozprávania sú výnimkou. Ak sa aj objavia, často ide skôr o autorskú pózu, ktorá neberie ohľad na čitateľa a zaváňa snobstvom. Nemáme nášho domáceho Gaimana, zato veľa autorov sa snaží byť Tolkienom, Dickom, Gibsonom, Mayerovou či Clareovou. Subžánrová pestrosť je tu prítomná, ale samotné texty sa pod povrchom často na seba podobajú. Autori hľadajú viac inšpirácie vo filmovom a seriálovom jazyku než v literatúre.
Dalo by sa povedať, že presne toto – akčné depresívne príbehy – sú základné črty našej domácej fantastiky. Aspoň u mňa vznikol tento dojem po tom, čo už pár rokov do tejto rieky vstupujem. V žánroch, kde by mala prevládať pestrosť, nachádzam monotónnosť a moja životná skúsenosť by asi Herakleita z Efezu nahnevala. Je to paradox, lebo keď sa na jednotlivé knihy pozrieme podrobnejšie, nejaví sa to až tak zle. Tento smutný obraz vzniká, až keď sa na slovenskú fantasy pozrieme ako na celok.
Preto programovým čitateľom slovenskej fantasy odporúčam zamerať sa radšej na jednotlivosti, konkrétne knihy a konkrétnych autorov. Čítať našu fantastiku ako celok je „nefantastické“.
Mgr. Juraj Búry, PhD. (1991) vyštudoval estetiku na UKF v Nitre. Odborne sa zaujíma o živú kultúru, popkultúru a fantasy žánre. Osobne je zainteresovaný v dianí slovenskej fantastickej komunite – píše články na fanúšikovské weby, točí videá o slovenských autoroch a knihách. Momentálne žije v Bratislave.
Foto: Katarína Svobodová
