Vyhľadávanie
Ocenenie za prvú myšlienku získala Barbora Langová, ktorá navštevuje ZUŠ Jána Melkoviča v Starej Ľubovni. Je druhou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. Ich zverejňovanie ukončíme 4. júna.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Keď som si prechádzala krízou dospievania a typicky tínedžerské problémy ma naplno ovládli, inklinovala som k učiteľom. Vtedy sme za lavicami sedeli skoro neviditeľne. Vyučujúca nás verejne chválila po tom, čo sme spravili niekoľko preklepov. Všetko bolo na svojom mieste, lavice nesymetricky rozmiestnené, žalúzie na strednom okne zlomené a radiátory nefungovali, a my sme sa začervenaní snažili prepadnúť pod stoličku, lebo sme vedeli, že žiadnu chválu si nezaslúžime. Učiteľka v nás vtedy videla niečo, o čom sme ešte netušili, že vôbec existuje. Celkom rozumných a jedinečných ľudí zamotaných v chybách a stratených v puberte.
Gravitácia je zo základných síl fyziky tou najslabšou. Dokonca aj slabá jadrová sila je silnejšia ako gravitácia. Hovoríme o tej príťažlivosti, ktorá drží stôl na podlahe a núti listy padať do blata a nie na oblaky. Listy zo stromov v skutočnosti padajú rovnako rýchlo ako by spadol strom z listu (alebo kladivo z ruky astronauta na mesiaci), akurát majú to nešťastie, že existujú na Zemi, kde všetko vyzerá inak, ako v skutočnosti je. Aj keď je skutočnosť neuchopiteľná, dobrí učitelia sú ľudia, ktorí vidia náznaky tejto reality. Preto som k nim vždy vzhliadala. Lebo sa vedeli pozrieť na človeka a vidieť ho bez blata, bez následkov hormonálnych zmien, a všímať si v ňom niečo živé a schopné rásť.
Práve v puberte majú mladí pocit, že odumierajú. Začínajú chápať, nechápať, rozvíjať sa a robiť chyby. A v tom všetkom sa strácať. Uvedomujú si vlastnú identitu a uvedomujú si, že jej nerozumejú a že sa im vlastne ani nepáči. Po čase prídu k záveru, že keď sa nepáči im, kto iný by ňou mal byť nadšený? V Liste od Nimrala píše Tolkien o človiečiku, ktorý celý život pracoval na obraze, ale takmer nikto ho nevedel oceniť. Mali ho za nepraktického a bez ekonomického úžitku. Keď sa Nimral vybral na cestu, došiel do okúzľujúcej krajiny, ktorú si sám namaľoval. Začal v nej žiť aj so svojím susedom Farským, ktorý nechcel uveriť, že to všetko vymyslel Nimral: „Ale vtedy to takto nevyzeralo, nevyzeralo to skutočne,“ namietol Farský. „Nie, vtedy to bol iba náznak,“ odvetil muž, „vy ste ale ten náznak mohli postrehnúť, keby vám bol niekedy stál za námahu.“ (J. R. R. Tolkien) Každý by mal stretnúť aspoň jedného človeka, ktorý sa naňho bude pozerať ako na umelecké dielo. Ja som mala šťastie. Učiteľom, ktorých som spoznala, stálo za námahu postrehnúť náznaky skutočnosti v zahmlených študentoch.
Po tom, čo sme zahanbení sedeli na stoličkách a počúvali chválu od učiteľky a po tom, čo nezačala kričať, keď sme spravili ďalšie chyby o týždeň neskôr, sme pomaly začali chápať, ako sa pozerá na školu. A na svojich študentov. A aj keď skutočnosť bola stále ďaleko a listy padali pomalšie ako kladivá, chceli sme aj my v sebe nájsť to, čo možno existovalo a ona to už dávno videla.
Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:
Text prináša vysokú mieru sebareflexie, o to šokantnejšiu v porovnaní s mnohými prácami nielen na prvú myšlienku súťaže, ale aj s ďalšími, v ktorých autori nedokázali odstúpiť od samých seba. Nielen preto tento text v skupine prác v súťaži zahviezdil. Zahrajúc sa na diablovho advokáta by som o ňom mohla povedať, že sa autorka touto esejou snaží votrieť do priazne učiteľov (či už konkrétnych či celej učiteľskej obce), z nikoho však nerobí superhrdinov bez chýb, realisticky, presne a s humorom pomenúva jednotlivé prvky dynamiky medzi študentom a učiteľom, respektíve študentkou a učiteľkou priamo v tomto prípade. Téma by zniesla širšie rozpracovanie, na ktoré autorka určite má, pretože vedie linky pevnou rukou.
