Vyhľadávanie
O „mužských rečových gestách“ podľa Marčoka
Ad: Viliam Marčok: Stanislava Repar – Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. In: Knižna revue, 23. máj 2007, č. 11, s. 3.
Ďalší motýľ do zbierky, napadlo mi, keď som si prečítala „recenziu“ Viliama Marčoka na moju knihu Ohnisko reči... Mám ich tam už niekoľko – J. Urbana, M. Žiaka, V. Maťugu, G. Murína, M. Ferka, J. Melichera, autorskú dvojicu M + F, pár pseudonymov... a teraz už aj profesora, ktorý si vybavuje svoje účty verejne. Totiž, účty so ženami, tými vzdelanejšími, so sebou samým (svojím zneistením?), s históriou, ktorá si išla svojimi cestičkami, s akademickou obcou, ktorá naňho ešte vždy „nedorástla“... Jeho spôsob práce s textami iných pripomína trasovisko.
Marčok si – podobne ako menovaní – neodpustil bezostyšný a bezpríkladný, ba vlastne príkladný útok na mňa (tu ako autorku knihy), a to aj v osobnej rovine. So štrbavou iróniou, s akou sa obtrel ešte aj o moje meno a fotku na obálke, s krikľavými, no o to hrdinskejšími predsudkami otvorene vstupuje do „ringu pohlavnej bitky“ (termín M. Vodrážku) – súc v patriarchálnej štruktúre vopred privilegovaný – a „vybavuje“ si to so mnou ako predstaviteľkou feminizmu. Asi aby neostal nič dlžný povesti zametača. Po tom, čo sa v prvom stĺpci vyspovedal z „obťažovania“, presnejšie – z pohŕdania mojím miestom v kultúre, pokúša sa v druhom slede navodiť atmosféru objektívneho literárnokritického zápisu; jeho čítanie je však predznamenané – akože inak! – pokusom o (ďalšiu) autorkinu diskreditáciu, ibaže tento raz na odbornom poli. V rámci tzv. „selektívneho“ prístupu k predlohe nastoľuje vlastnú, podotýkam, normatívnu perspektívu videnia problematiky. Samozrejme, v úplnom protiklade so zameraním a duchom knihy, ktorá chce byť otvoreným premýšľaním o interdisciplinárnych a medzidruhových podnetoch pre literárnu vedu, a ktorá vyzdvihuje princíp dialogickosti ako základ každej komunikácie. Pri „hodnotení“ a „klasifikácii“ textov knihy sa Marčok opakovane vracia k jazykovým skomoleninám ako „esejoga“, „zamyslenina“ alebo „te(o)ror(et)izujúca mimopráca“, čím sa mu podarilo nič neoznačiť. Horšie než s vynaliezavosťou je to však s jeho presnosťou.
Zhadzujúco hovorí o mojom „súbornom diele“, zabúdajúc upozorniť na to, že taká je koncepcia celej edície Domino. Autori a autorky tu vydávajú úrodu svojich posledných rokov, niekedy dlhších časových období. Tiež „zabúda“ spomenúť, že práve a až okolo štyridsiatky (a neskôr) sa so svojimi prvými (teoretickými) knižkami ozvali aj mnohí kolegovia (bez „samoobslužného“ porovnávania: Mikula, Zajac, Matejov, Rakús, Miko a ďalší). U nich sa však na tento účet neironizuje; prečo aj? Zabudne tiež dodať, že vo vydavateľstve Kalligram ma už raz „postretlo“ „dnes zriedkavé šťastie“ a v roku 2002 mi tu vyšla monografia, za ktorú som získala (opäť vecne, nie „samoobslužne“) Cenu OSS. Samozrejme, Marčokove poznámky o „samoobslužnom“ a „samoreklamnom“ vybavení mojej knihy sú celkom neopodstatnené – alebo profesora podráždilo, že informácia o autorke a Autorská a edičná poznámka nezívajú prázdnotou? Zrejme áno; prezrádza to spôsob citovania mojich mnohorakých profesionálnych zaradení. Keby som bola „iba“ sekretárka, možno by to prehryzol – ale takto?!
Marčok je nepresný hneď pri charakteristikách prvej časti knihy. Spomedzi desiatich textov rôznej dĺžky a „frekvencie“ sú len tri kapitolami z mojej dizertačnej práce. V šesťstránkovej autorskej a edičnej poznámke, ktorá recenzenta irituje už svojou „vyčerpávajúcou“ informáciou (!), sú bibliografické údaje o jednotlivých textoch. Keby ju pozorne prečítal a zbytočne neprskal, dozvedel by sa, že kniha je ešte súbornejšia, ako si vôbec trúfol odhadovať! Ani informácia o grantovom projekte Semiotika mlčania nesedí – feministické prístupy sa tu explicitne podpísali pod dve z ôsmich teoretických kapitol, takže „rozkrývanie dôvodov a svojbytnosti feministického diskurzu“ nemohlo byť tak celkom „stržňom“ výskumného projektu, ako uvádza. Tvorilo však dôležitý myšlienkový a skúsenostný horizont pre čo najkomplexnejšie zachytenie fenoménu mlčania.
Recenzent najprv uvádza, že Knižná revue nie je vhodné fórum „na analytické zhodnotenie teoretických ašpirácií a prínosov autorky“, nato sa bez problémov pustí do ich vyhodnocovania – aj cez kontextualizáciu s prácami Nory Krausovej (ďalšia diskreditačná prax, ktorá nepotrebuje nijakú argumentáciu!). Priaznivejšiu vetu o druhej časti knihy Semiotika mlčania Marčok vzápätí skoriguje upozornením na to, že „profesionál však radšej siahne po pôvodných prameňoch, iste kompletnejších aj iných...“. Nepochybujem o tom, že tento „objav“ mimoriadne obohatí teóriu aj prax vedy a od základu zmení spôsob nazerania vedcov na charakter vedeckej práce!
Príkladov, v ktorých Marčok postupuje metódou „odcudzovania“ a vydávania za vlastné, je viac (interpretácie Chmelovej, Grochovej, Strážayovej poézie alebo Ballovej prózy). K tomu, čo Marčok nazýva „megarozborom“, iba toľko: jedno je impulz a druhé téma, ku ktorej človeka impulz dovedie. V knihe navyše explicitne upozorňujem, že obidve vybrané básne v príslušných kapitolách fungujú systémom pars pro toto a že zmyslom mojich interpretácií je preverovanie prístupových ciest literárnej vedy v priesečníku s inými, najmä spoločenskovednými disciplínami k básnickému textu ako komplexnej rečovej udalosti, aj s jej vlastným významovým okolím, neverbálnymi zložkami a kultúrno-semiotickým navrstvením. Ak sa od Grochovej a Chmelovej básne vzďaľujem k odľahlejším (teoretickým a metodologickým) horizontom uvažovania, resp. k juxtapozícii viacerých interpretačných rámcov, neznamená to, že ich básne nadinterpretúvam, ale že žáner, v ktorom sa ako autorka metatextu pohybujem, je odlišný od iných kapitol. Keby sa Marčok neminul s celkovým vyznením knihy, možno by dokázal pochopiť aj to, prečo si trúfam uložiť vedľa seba myšlienkové výstupy vedcov spolu s výstupmi esejistov, hoci ich delia desaťročia alebo predpony post- a novo-, prečo analyticky „neobrábam“ celé myšlienkové „systémy“, ale z nich pôžitkárky „načieram“ s ohľadom na svoj interpretačný a metodologický záujem, prečo mi nerobí problém hovoriť o klasickom mýte v súvislosti s „postmodernou situáciou“ či dovolávať sa jeho rehabilitácie aj zvnútra (neortodoxnej) vedeckej komunity.
Absolútnym prepadom na dno literárnokritickej kultúry je však zistenie, že ten istý Marčok, ktorý v rámci rituálnych tančekov nemá problémy s pokusom o moju osobnú a odbornú diskreditáciu („ona feministicky bezrodá“ „bývalá S. Chrobáková“), akoby mimochodom skonštatuje, že sa z mojej práce predsa len všeličo dozvedel, a v záverečnom ťažení recenzie jej priznáva určité kvality: „Nachádza sa v nej dostatok bystrých poetologických a teoretických postrehov a kritických postojov (obhajoba ontologickej platnosti básnického jazyka, polemika s postmodernou povrchnosťou a eklekticizmom atď.), ktoré majú aj svoju kultúrotvornú váhu.“ V jazyku vedy sa tomu hovorí nekonzistentnosť argumentácie a postojov, pokojne to však možno nazvať gestom tyrana, ktorý vyhliadnutú obeť najprv z rozmaru pridusí, a potom jej umožní drobné nadýchnutie. Ak sú toto pedagogické postupy hodné profesora, spánombohom, kultúrne Slovensko!
Marčok má dlhoročný problém s distribúciou zodpovednosti vo vede; viackrát už poslúžil ideologickému zahmlievaniu inštitucionálneho a odborného stavu literárneho bádania na Slovensku, pričom odborné argumenty v takých prípadoch ostávajú až na poslednom mieste. To však samo o sebe nepostačuje – veď pokiaľ ide o mojich (bývalých) mužských kolegov, v konečnom dôsledku Marčok (aspoň vynútene, ak nie práve nadšene) ako tak rešpektuje ich osobnostnú a vedeckú integritu. Problém bude skôr v tom, že na rozdiel od svojich kolegov som žena, ktorá už dosť dlho a nahlas upozorňujem na fungovanie patriarchálnych štruktúr na Slovensku, literatúru a jej reflexiu nevynímajúc. Marčok svojimi postojmi patriarchálne štruktúry upevňuje, kým ja sa usilujem o ich podvracanie. Táto protichodná črta môjho a Marčokovho účinkovania na scéne je síce skrytejšia, no nepochybne kľúčová. Verejná mienka – v rodových otázkach taká necitlivá a nerozvinutá – ešte vždy predstavuje výraznú psychologickú oporu pre recenzentovu tak trochu otcovskú, tak trochu rozšafnú konfrontáciu s vydedenou dcérou patriarchátu. To je aj dôvod, prečo si trúfol riskovať, a prečo pozabudol nielen na moju, ale aj svoju dôstojnosť, o vedeckej kultúre ani nehovoriac. (Z tohto pohľadu sú jeho narážky na údajnú „teRoretickosť“ feministickej lektúry, ktorú zároveň – ako sám priznáva – neabsolvoval, ešte smiešnejšie.) V zápale boja v „ringu pohlavnej bitky“ počíta s tichým spojenectvom tých, ktorí si (podobne ako on) neuvedomujú, čoho sú svedkami. Sú svedkami štruktúrneho násilia, ktoré môže mať rôzne podoby a môže sa obrátiť rovnako proti invalidom, deťom alebo Rómom, ako proti ženám. Vedkyniam alebo študentkám, alebo manželkám...
Toto násilie zakorenené v samej spoločnosti a jej dobre fungujúcich patriarchálnych mechanizmoch poskytuje podobným marčokom (a iným motýľom) priestor a odvahu na hrubé exhibície. Keby bol Marčok – so všetkou úctou k mojej práci a osobe – viedol vyargumentovanú polemiku o odborných východiskách, postupoch a záveroch monografie, bola by som ju prijala ako plne legitímnu a verejne na ňu neodpovedala. Marčok si však vybral inú cestu a túto črtu jeho produkcie považujem dokonca za závažnejšiu, než „míňanie sa“ s mojou knižkou, jej ambíciami alebo duchom. Panuje tu hlboká štruktúrna podmienenosť: nezaťaženému spôsobu uvažovania sa môžu priblížiť iba tí, ktorí životné a profesionálne dráhy žien, smerujúce k rozrušovaniu rodovo podmienenej mocenskej schémy a rozširovaniu priestoru pre slobodu jednotlivca, považujú za dôvod k úcte – nie k znevažovaniu. Napriek záverečným pochvalám a nehľadiac na recenzentove kritické pripomienky, práve proti osobne, rodovo a profesionálne znevažujúcemu podtextu Marčokovho písania o mojej práci sa dôrazne ohradzujem!
Na záver pár slov k recenzentovmu Post scriptum. S takým sofistikovaným „výkladom súvislostí“ som sa už dávno nestretla, a to som bola jeho autorom obvinená z „úsilia o nadmernú sofistikovanosť“. Nielenže nesprávne prečítal metaforu ohniska reči – a bola som obvinená aj z „chybného čítania“ –, ale ju ešte aj rozvinul do pôvabných kučierok. Metafora ohniska reči však pochádza od Michela Foucaulta (v texte sa o tom vyskytuje zmienka) a nemá nič spoločné s plameňmi, popolom alebo priestorom vyhradeným na kladenie ohňa. Ohnisko tu označuje „fókus“, „stredisko“ (šírenia energií), miesto stretávania sa svetelných lúčov (pri ich lome alebo odraze), mohli by sme teda hovoriť o modernejšom alebo názornejšom podaní mýtického „omphalos“. V prenesenom zmysle slova označuje miesto, v ktorom sa neverbalizované obsahy reči stretávajú so svojimi verbalizovanými odtlačkami, a kde sa reč – v ustavičnom pohybe medzi svojím pred(mimo)postverbálnym východiskom a svojou verbálnou realizáciou – stáva sama pre seba „neidentickou“, čiže aj nepristihnuteľnou. Je to teda výraz, ktorý intencionálne zahŕňa práve to, k čomu azda smeruje aj Marčokovo „polemizujúce“ post scriptum. Pravdaže, až na autorove impresie o „mužských rečových gestách“ v mlynoch feminizmu. Ako profesionálka odporúčam siahnuť „po pôvodných prameňoch, iste kompletnejších aj iných...“, a prečítať si produkciu Aspektu, prípadne iných ženských a feministických MVO.
Stanislava Repar
