Preklad Trilógie bol pre mňa prvým prekladom, pri ktorom som nepociťovala potrebu sa textu čím skôr zbaviť – tú, myslím, dôverne pozná každý prekladateľ. Dokonca som sa pristihla pri tom, že ani nepočítam strany, ktoré mi zostávajú do dokončenia. Naopak, celý proces, keď slovenský preklad vznikal, u mňa sprevádzal pocit zadosťučinenia a  aj splneného prekladateľského sna. Už v  čase, keď som študovala škandinávske jazyky, som si veľmi priala, aby som raz mohla preložiť niečo od Jona Fosseho.

No hoci ma práca napĺňala, nebolo to celkom jednoduché. Prvou a  z  hľadiska Fosseho poetiky aj najdôležitejšou výzvou bolo správne cítiť rytmus a  takpovediac sa doňho „trafiť“ pri prenášaní do slovenčiny. Podobne ako v hudbe, aj rytmus textu môžeme cítiť odlišne v závislosti od nášho momentálneho rozpoloženia. Rovnako dôležité pre mňa bolo, aby som dokázala sprostredkovať atmosféru originálu, o  to sa, napokon, snažím pri každom preklade. Niekedy je to z hľadiska celkového výsledku ešte dôležitejšie než hľadanie a  nachádzanie ekvivalentných významov slov. V  prípade Fosseho Trilógie to neodmysliteľne súviselo so sprostredkúvaním geografických a  kultúrnych reálií západného Nórska. Veľkú výhodu som mala v  tom, že ich poznám z vlastných a po každej stránke osobných skúseností, či už sa to týkalo estetiky pobrežnej krajiny, tradičnej ľudovej hudby alebo tradičnej západonórskej kuchyne.

Nuž a v neposlednom rade, určitou výzvou bol aj archaizovaný jazyk originálu. Hneď na začiatku som vedela, že nájsť tú správnu mieru môže byť záležitosťou veľmi jemných rozdielov. Nechcela som text „zabiť“ tým, že to s  archaizmami preženiem, na druhej strane som ho nechcela a  ani nemohla pozbaviť tohto príznaku. Podobný problém nastal, keď originál asocioval praformy rozprávačstva, ako ich poznáme zo staroseverských literatúr. Neustále som sa musela snažiť zabrániť tomu, aby preklad nepôsobil príliš „naivne“ alebo dokonca sentimentálne.