Mám dcéru Lindu. Je siedmačka. Okrem toho, že si poznámky zo všetkých predmetov píše do jednej písanky, často si zabúda zaznačovať domáce úlohy. Problémy, ktoré jej takto vzniknú, rieši cez prestávky. „Linda, vieš, že sme sa mali na dnes naučiť nejakú povesť?“ opýtala sa jej spolužiačka pred hodinou slovenčiny. Linde začal bežať rozum na plné obrátky. Musela niečo vymyslieť. Aj vymyslela. Keď ju pani učiteľka slovenčiny vyvolala pred tabuľu, spustila: „O silnej Ružene. Z knihy Eugena Hrbáča Starodávne povesti obrátené tak trochu naruby. Pod horami a kopcami v jednej malej dedine na juhovýchodnom Slovensku žilo dievča. Toto dievča nebolo však také obyčajné dievča. Malo silu za 12 chlapov. Volala sa Ruža. V dedine, kde žila, sa každú polnoc konal ceremoniál lesných víl, ktorý bol mimochodom tajný. A vtedy nastal ten osudový moment. Ruža, prechádzajúc lesom, prichytila lesné víly tancujúce ich tradičný tanec. Víly sa burácajúc skryli do najbližšej koruny stromu a po tme vykúkali. Ruža prehovorila: Som síce silná, ale nie som zlá. Len viete, veľmi sa mi páčia vaše suknice. V tej chvíli sa najmenšia z víl osmelila a vyšla z koruny. Dobre, Ruža, ale ty nám sľúbiš, že sa k nám pridáš. Vieš, bolo nás 10, teraz je nás len 9. Poľovník Ľuboš zobral Anču do vreca a už ju nevrátil a ja si myslím, že už ju sem nikdy nevráti. V tej sekunde Ruža začala premýšľať. Hm, nebolo by to zlé. Aj tak ma v dedine nikto nemá rád. Áno, smelo povedala Ruža, pridám sa k vám. A tak sa stala z veľkej silnej Ruženy malá lesná víla Ruženka.“ Držím v rukách prekrásnu knižku vydavateľstva MLADÉ LETÁ Prešporský zvon, ktorú zostavila Mária Ďuríčková. Kniha ilustrovaná Bystríkom Vančom obsahuje povesti, báje a historické obrázky z Bratislavy a dunajského okolia. A ja odrazu neviem, či mám pri pomyslení na Lindu plakať, alebo či sa mám smiať.
