O Slovákoch v prvej svetovej vojne

Ani dážď neodradil fanúšikov histórie od účasti na besede o Slovákoch v prvej svetovej vojne. Pod oblúkom mosta v Letnej čitárni U červeného raka sa o našej minulosti a práci historikov rozhovorili Róbert Letz a Pavel Dvořák.

Historici najprv upozornili na rozdiel výskumu starovekých a súčasných dejín. Zatiaľ čo  písomné dokumenty k najstarším dejinám sú ťažšie dostupné a vyžadujú si osobitné, napríklad jazykové znalosti, odborník na nedávne dejiny sa musí vyrovnať so záplavou dostupných autentických textov. S úlohou vybrať iba niektoré z nich tak, aby vytvorili celistvý obraz o dobe, sa pasoval aj kolektív autorov XIb. zväzku Prameňov z dejín Slovenska a Slovákov, s názvom Slováci v prvej svetovej vojne.

Pavel Dvořák označil edíciu Prameňov za „demokratické dejiny“ – čitateľ dostáva výpoveď priamych svedkov udalostí a sám si môže vytvoriť názor. Prof. Róbert Letz sa posťažoval na nedostatok záujmu o naše historické osobnosti. Laické povedomie sa zjednodušuje na niekoľko národných hrdinov a osudy stoviek významných Slovákov ostávajú nepovšimnuté.

Atmosféru besedy dokreslili aj dobové fotografie, karikatúry a čítanie výpovedí z obdobia prvej svetovej vojny.

(RŠ)

Galéria na Facebooku

Jeden z čítaných úryvkov

Ružomberskí vlastenci, ktorým sa ako nepostrádateľným podarilo neobliecť mundúr,⁴ zbúchali večer čo večer fakľový pochod a za hulákania „Éljen a náboru" (Nech žije vojna) pochodovali s pochodňami a lampiónmi s corgoňmi⁵ a deťmi z konca mesta popred domy panslávov, Makovickovcov, Houdekovcov a popred nás, kde sa zástup zastavil a skandované vyrevúval: „Akasztófára az árulókkal" (Na šibenicu so zradcami).

Hazafikov⁶ rozkatilo aj to, že naše príbytky neposlúchli výzvu, obloky nevysvietia sviečkami, zívali slepou tmou, lebo ani v izbách nerozsvietili lampy.

Trnuli sme za záclonami, či nám dav nevytlčie obloky. Našťastie, hlavné ulice už vydláždili a na ceste sa nepovaľovalo kamenie. Utekať niekam po úlomky tehál sa nechcelo nadšeným vlastencom a tak po vyrevúvam do zachrípnutia pohol sa sprievod na námestie, aby si vypočul nadšené reči vyzývajúce tých druhých, nie seba, aby životy i majetky obetovali vlasti.

Nadšenie vydrážďujúce pochody opakovali sa čoraz s menším elánom. Odpadli, ktorým hrozilo, že ich oblečú do cisárskeho kabáta. Pseudonadšenie z vojny pohaslo po prvých zvestiach o dokaličených a mŕtvych. V krátkom čase objavili sa zásobovacie ťažkosti a väčšina prešla v tajných myšlienkach - oneskorene - na chodníčky panslávskeho kúta. Počali preklínat vojnu.

Z našej ôsmej triedy narukovali hneď na jeseň okrem Macka ešte štyria chlapci. Všetci padli. Do triedy sme sa na začiatku školského roku zapísali devätnásti, siedmi z nich v piaristických kutniach, takže po odchode regrútov ostali sme v triede siedmi spolužiaci, držali sme sa pospolu a zhlukovali sme sa večerami na „korze" a vyrevúvali sme po ulici - nech mi je Boh milostivý - Marseillaisu v maďarskom preklade. Naučil som ju spievať spolužiakov nepovediac im, že ide o francúzsku hymnu. Poznal som ju z gramofónovej platne. Chlapcom sa bojová pieseň páčila.

(Slováci v prej svetovej vojne, str. 32-33)