Príbeh, akých by mohli byť stovky, ale nie sú. Šťastná náhoda, vďaka ktorej sa stretnú dve polovice pomyselnej dvojjedinej bytosti, zrasteného muža a ženy, o ktorých písal už Ptolemaios a ktorých potomkovia sa po celý život hľadajú, aby utvorili ideálnu bytosť. Šťastní tí, ktorí sa nájdu…

V románe Kathleen McMahonovej Takto sa to končí (Ikar 2012, preklad Tamara Chovanová) sú to Addie a Bruno. Symbolické A a B. Dve strany života, jedna akčná a cieľavedomá, druhá zasnívaná a nepraktická. Museli najprv prežiť všetky fádne i tragické vzťahy, aby v zlomku okamihu pochopili, že chvíľa, na ktorú celý život čakali a už v ňu ani nedúfali, je tu. Uvedomia si to hodinu potom, ako sa po prvý raz v živote stretli. Zapadnú do seba presne ako dieliky skladačky puzzle, aby ich osud potom rozdelil.

McMahonová má zvláštny štýl písania. V  historických súvislostiach takmer neženský. Väčšina súčasných autoriek píše totiž nadmieru akčne, akoby chcela ukázať figu spisovateľkám minulých storočí, utápajúcim sa v  sladkobôľnych opisoch prírody, poveternostných javov a  duševných hnutí. McMahonová sa zo súčasného akčného rámca vymyká. Nepíše o tom, čo sa stalo. Nevyžíva sa v dramatickom opise udalostí, ktoré rozvrátia zdanlivo pokojný svet hlavných postáv. Nedozvieme sa, čo sa stalo otcovi dievčat Hughovi, zisťujeme iba, ako sa zotavuje a vyrovnáva s ďalším osudom. Nenaservíruje nám na podnose, akou chorobou vlastne trpí hlavná hrdinka, dozvedáme sa to iba z náznakov, reakcií okolia a  úvah pacientky. Neprečítame si, čo sa stalo psovi, len zrazu v deji nie je. Autorka akoby chcela zmeniť pasívnych čitateľov na aktívnych dotvárateľov príbehu. Paradoxne teda predstavuje to najakčnejšie, čo možno na trhu súčasnej ženskej literatúry nájsť, hoci ona sama, ako sme povedali, vôbec nie je akčná v štýle dnešného literárneho boja o prežitie.

Bárs by takých bolo viac…