Vyhľadávanie
Má história zmysel pre humor? Ani veľmi nie. No to neznamená, že sa na ňu nedá s humorom pozerať. Stačí sa zasmiať a... popritom sa aj čosi naučiť! Tak to je v Dejinách statočného národa slovenského Natálie Gálisovej (Perfekt 2012) i v knihe Od porážky k porážke. Slovensko v stredoveku Róberta Beutelhausera (Vydavateľstvo Slovart 2013).
Začalo sa neviem kedy. Pre mňa Vikingom Vikem. Viacdielnym príbehom románov o malom, mudrlantskom a bojazlivom Vikingovi od švédskeho autora Runera Jonssona, ktoré som čítal ako chlapec a pokladal za s noblesou vycmúľané z prsta. O niekoľko rokov neskôr som na mená, fakty a súvislosti natrafil vo veľkých a vážnych knihách o mužoch z dračích lodí s rohmi na hlavách. Pravdaže, Vike je paródia. V podobe románu. Ale história v učebniciach… nestojí za nič. Ak ju nečítajú tí, ktorým bola určená, radšej sa dívajú von oknom, sledujú sms v mobile alebo si pod lavicou listujú komiks… Možno komiks o hrôzyplnej histórii a stávajú sa tak učiteľmi nepotrestateľnými lapikurkármi. Strach pomyslieť! Na písmenká a obrázky o bradatých kamarátoch, ktorí sa vybrali na Devín, popili vínečko a prijali slovanské mená. O kráľovi, ktorého trafil šľak od zlosti nad neumytými figami (či sa tým vyhol otrave plodmi alebo nie, nevieme), o smrade v stredovekom meste a hode kurencami z hradieb počas obliehania. Čitateľ sa baví historkami, kvízmi, obrázkami, tu a tam mu voľačo zalezie pod kožu. Meno, dátum, výjav, finta. Pôžitok pozerať si. Len tak si listovať po kúskoch. Len tak sa vžívať! V stopách známej edície Terryho Dearyho kráčame k sebe bližšie. Autori bez ostychu potľapkávajú vysochané osobnosti po pleciach. Familiarizácia je nielen v literárnej fantastike vynikajúcim nástrojom na porozumenie a osvojenie si neznámych priestorov. Štúrovci sú bradatí kamaráti, Žofia Bosniaková pečie bosniaky a rozdáva bozky a o Žigmundovi Luxemburskom sa vyplatí vedieť, že sa narodil na Valentína, lebo zblízka dá sa vedieť a vidieť viac a láska či porozumenie znamenajú viac než úcta.
Kniha Od porážky k porážke je pokračovaním edície Naše hrôzyplné dejiny a venuje sa obdobiu Uhorského kráľovstva. Verná náz vu sa začína porážkou Maďarov pri rieke Lech roku 955 a končí sa zdrvujúcou porážkou uhorských vojsk pri Moháči roku 1526, čím sa symbolicky končí aj stredovek. Dejiny statočného národa slovenského sú koncipované časovo širšie od paleolitu (zhruba milión rokov pred n.l.) po moderné dejiny a vznik Slovenskej republiky v roku 1993. Pri opisoch novších dejín občas došla autorke para a odstup. Štúr si milým spôsobom nevie viazať šatku/kravatu a strúhať pero/vtáčie brko, príbehy o Štefánikovi však zaváňajú skôr ospevovaním dokonalosti. Irónia odišla po špičkách preč kajať sa. Škoda. Pretože trefný vtip je ako voš – čím viac sa škrabeš, tým väčšmi svrbí. Silný, nákazlivý ako nádcha…
Na sklonku devätnásteho storočia taliansky autor Edmondo De Amicis napísal knižku pod názvom Srdce. Nesmierne dojímavú. O láske k vlasti. Zviera mi z arcidiela detskej literatúry srdce, keď si pomyslím, že žiačikovia odchovaní touto lektúrou, oddaní vlastenectvu vážnych dejín, v dospelosti počas prvej svetovej vojny krvácali na Piave. Oni na jednej strane rieky, Slováci na druhej. Za štíty hôr a prsť pôdy, ktorá sa vo vode rozmočí do lepkavosti… No fuj… Vtipy môžu byť občas aj vulgárne. Ale smutné?
Ach, srdce, vlasť, pamäť, dejiny! V polovici šesťdesiatych rokov vo filme Dobře placená procházka (dielo podľa predlohy divadelnej hry dua Šlitr-Suchý režíroval Miloš Forman) Jiří Suchý v role slabomyseľného poštára vystrihne do šeku s obrovskou výhrou, o ktorú sa všetci hádajú, srdiečko a píska si cez medzierku v zuboch. Od porážky k porážke. So srdcom, za srdcom, s úsmevom na dlani. Už nikdy viac hrdinami, histórii hľadačov humoru hurrrá! Stačilo stierania srieňu sochám! Viking Vike vynašiel pílku, Švédsko ako neutrálna krajina počas druhej svetovej vojny predajom ocele nesmierne zbohatlo a slovenská história napokon nahmatala srdce v brade Ludevíta, ktorému Adela uväzuje kravatu. So srdcom i humorom sú napísané obe knižné novinky určené najmä deťom vo veku 10 rokov. Dejiny v nich nielen ožívajú, ale chytia za srdce, zaujmú a dá sa pritom aj dobre zabaviť…
Natália Gálisová: Keď človek veľmi chce a vie, čo chce, podarí sa mu všetko. Platí. Mne sa veľké chcenie pretavilo do reality. Jasné, že bez správnych ľudí vôkol by to nešlo. Priateľov, kolegov, ľudí z Perfektu. Výsledkom je knižka. Je mojou prvou a mám ju vrúcne rada. Mojím želaním je, aby po nej prišli ďalšie a aby ich bolo veľa. Aby deti mohli prežívať príbehy našej histórie s úsmevom na perách a pochopením v srdci. Aby objavili čaro lásky, ktoré prekvitalo nielen na zaoceánskom Titanicu, ale aj u nás, na Slovensku, trebárs na Muráni, aby sa neobzerali iba po upíroch v Twilighte, ale nejedného objavili aj na Slovensku. Skrátka, aby naše deti mali radi svoju krajinu a dokázali jej dať viac dobrého, lebo myslím, že ten, kto si svoju krajinu váži a má ju rád, sa o ňu vždy dokáže lepšie postarať.
