Vyhľadávanie
Vo svetle udalostí, ktoré sa len nedávno odohrali na Zámockej ulici v Bratislave a ktoré – keďže išlo o vraždy motivované väčšmi ako čímkoľvek iným nenávisťou a odmietaním inakosti – právom otriasli slovenskou spoločnosťou, pôsobí jeden z najčerstvejších edičných počinov vydavateľstva Brak ešte o poriadny kus naliehavejšie a tiesnivejšie ako predtým.
Grafický román V Taliansku sú iba praví chlapi televízneho a divadelného autora, esejistu a scenáristu Lucu de Santisa a ilustrátorky a výtvarnej pedagogičky Sary Colaone je koncipovaný tak, že sa v ňom produktívne prepletajú dejiny a fikcia, resp. história je fikcionalizovaná – historické fakty nadobúdajú charakter estetických znakov. Hoci by sa mohlo zdať, že história a fikcia nemajú nič spoločné, opak je pravdou – vo všeobecnosti napokon platí, že oboje je primárne rozprávaním. A to sa modelovo ukazuje aj v prípade najlepšieho komiksu roka 2009 (talianska Cena Attilia Micheluzziho): Rozprávanie o tom, čo sa od konca 20. rokov 20. storočia dialo v krajine, ktorá sa podľa jej vodcu nemusela zapodievať opatreniami proti homosexuálom, keďže tých v nej nebolo, sa prestupuje s rozprávaním o 75-ročnom Antoniovi Angelicolovi. Ten sa po takmer polstoročí v myšlienkach a spomienkach pred očami čitateľov vracia – a asi pochopiteľne nie práve s nadšením – k tomu, čo ako mladý muž prežil, lebo sa stáva „zdrojovým materiálom“ filmového dokumentu pripravovaného dvojicou postáv Rocca a Nica.
Objektivizované sa tak prestupuje so subjektívnym či vyslovene intímnym, nadindividuálne s osobným, znehybnené a stíšené s potlačeným a nanovo exponovaným. Tento motív sa pritom, explicitne alebo implicitne, vinie naprieč celým textom: „Podľa vás je môj príbeh ako z nejakého románu, lenže je to môj život. Nie anekdoty ani veselé príbehy... Dejiny sú o niečom inom... Dejiny sú utrpenie!“ (s. 123)
Médium pamäti
Ak komiks talianskeho autorského tandemu čosi fundamentálne definuje – teda okrem toho, že má osvetovo-didaktizujúci a retrospektívno-reportážny charakter –, tak je to skutočnosť, že funguje ako médium pamäti, resp. zhmotnená pamäť (ako napríklad stará fotografia). V tomto kontexte je dôležité, že V Taliansku sú iba praví chlapi ako knižný objekt neobsahuje len samotný naratív (príbeh Antonia Angelicolu a jeho ďalších spolutrpiteľov zasadený do rámca príbehu dokumentaristov Rocca a Nica) a spomínaný cestovný denník autorov.
Je v ňom aj svojho druhu doslov Tommasa Giartosia a Gianfranca Gorettiho, nazvaný príznačne Príbeh, ktorý treba porozprávať, ako aj rozhovor Giovanniho Dall´Orta s homosexuálom, ktorý bol v období fašizmu internovaný, s názvom Keď sme vtedy odchádzali z ostrova, niektorí homosexuáli plakali, publikovaný pôvodne v roku 1987 v časopise Babilonie.
Všetky tie prílohy sú dôležité – kompenzujú fragmentárnosť samotného naratívu, v ktorom prevažuje akási dojmovosť (miestami priam lyrickosť) nad skutočnou epickosťou, a pridávajú zmysel časti/častiam v kontextoch celku. Okrem toho obsahujú niekoľko veľmi inšpiratívnych postrehov – a nielen vo vzťahu ku grafickému románu ako takému, ale aj všeobecnejšie, keď napríklad Giartosio a Goretti komentujú mechanizmus rámcového rozprávania: „Tento rámec nie je iba obratným rozprávačským manévrom, spôsobom, ako rozprávanie obohatiť a dať konečnému obrazu hĺbku. Slúži predovšetkým na to, aby zviditeľnil problém, aký sa nevyhnutne vnucuje do každej spomienkovej spisby, či už dokumentárnej, alebo románovo spracovanej: vzťah medzi súčasnosťou a minulosťou a vzťah medzi historikom a priamym svedkom.“
Farby funkčne a symbolicky
Grafický román V Taliansku sú iba praví chlapi akiste možno priradiť k tomu druhu diel, v ktorých obsah (o čom?) dominuje nad formou (ako?). Napriek tomu by nebolo namieste zatvárať oči pred niektorými formálnymi finesami a zaujímavými tvorivými riešeniami. Okrem funkčnej a výrazovo efektívnej zmeny farby pozadia na niekoľkých stránkach (bielu tu nahrádza čierna) a niekoľkokrát zopakovaného postupu, keď sa na dvoch za sebou nasledujúcich stranách objavuje takmer identický obraz protagonistu – akoby záber z filmovej stopy (raz zdanlivo „živý“, raz znehybnený, pretože „pauznutý“), je kľúčovou a výrazovo definujúcou črtou grafického románu dvojice de Santis a Colaone osobitá farebnosť. Čiernu, bielu a odtiene sivej totiž takmer na celej ploche knihy dopĺňa výhradne jedna farba: žltá/okrová.
V súvislosti so symbolikou žltej, resp. okrovej a práve aj vo väzbe na konkrétnu tému komiksu sú pritom interpretačné možnosti pomerne široké – žltá vraj zvyšuje bdelosť či podnecuje k aktivite, okrová môže asociovať žiarivé teplo ľudskej pokožky, ale môže aj – na báze pohľadu do dejín kultúry, umenia a človečenstva vôbec – asociovať zbabelosť a zradu (Judáš) či segregáciu (holokaust).
Keď de Santis a Colaone vo zvláštnom a sugestívnom obrazovo-slovnom cestovnom denníku priloženom k ich grafickému románu V Taliansku sú iba praví chlapi komentujú desať rokov svojho bytostného ponorenia sa do témy internácie homosexuálov v Taliansku 30. a 40. rokov 20. storočia, používajú aj tieto slová: Príbeh, ktorý sa zrodil z mlčania. Hoci sa príbeh zaznamenaný v grafickom románe V Taliansku sú iba praví chlapi zrodil z mlčania, de Santis a Colaone ticho „ozvučili“ a podľa ich vlastných slov z cestovného denníka „(t)en doteraz odopieraný hlas je ako kameň hodený do stojatej vody. Tvoria sa nádherné, nezastaviteľné kruhy“.
Martin Boszorád (1985)
Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie pri Katedre etiky a estetiky (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.
Luca de Santis – Sara Colaone: V Taliansku sú iba praví chlapi
Preklad: Miroslava Vallová
Bratislava: Brak, 2022
