O umení a zodpovednosti (+oficiálne vyjadrenie)

Tento text, ako už aj názov naznačuje, nie je len suchou tlačovou správou k dianiu okolo aktuálneho ročníka Ceny René. Ale tiež pojednaním o tom, či a akú zodpovednosť majú ľudia, ktorí šíria umenie.

Prečo? Pre toto

A teraz k tomu podstatnému, prečo jedna z pätice finalistov Ceny René na školy zatiaľ neputovala, keďže to podstatné sa v rôznych doterajších vyjadreniach obchádza, stráca či rovno ignoruje. Kniha Nicol Hochholczerovej s názvom Táto izba sa nedá zjesť sa zaoberá náročnou a bolestivou témou sexuálneho zneužívania detí dospelými, tzv. groomingom. Debata organizátorov Ceny, medzi ktorých patrí aj Literárne informačné centrum, sa viedla najmä o týchto dvoch otázkach: 1. Je fér, keď bremeno viesť so študentami a študentkami diskusiu na túto tému hodíme na učiteľov slovenského jazyka a literatúry, hoci nie sú na to školení? 2. Keďže zneužívanie sexuálnym predátorom s vysokou pravdepodobnosťou zažilo nemalé percento študentiek, ktoré by takejto debate boli vystavané na hodine slovenčiny, kto im pôjde pomôcť, keď sa v nich oživí trauma, ktorou si prešli?

Približne z tucta ľudí, s ktorými som o tejto téme hovoril, ani jeden neodpovedal na prvú otázku kladne. A nikto sa ani neprihlásil, že sa dobrovoľne a úspešne zhostí roly terapeuta v prípade druhej otázky. Som si istý, že keby som rovnaké otázky položil nie dvanástim, ale stodvadsiatim ľuďom, ktorí sledujú slovenskú literatúru, drvivá väčšina by odpovedala rovnako. A zhodli by sme sa na názore, že poslať knihu na školy v jednom balíku s ostatnými, bez odborného výkladu a ošetrenia potenciálnych rizík, by nebolo zodpovedné. Paradoxne, takýto citlivý prístup je označovaný za neetický a nemorálny. Prečo? Lebo sa vraj prieči slobode umeleckého vyjadrenia. K tejto pomýlenej argumentácii sa ešte vrátim.

 

Žiaden zákaz, nijaká pornografia

Už pri prvej debate na túto tému sa zástupca spoločnosti Anasoft, ktorá je prostredníctvom občianskeho združenia ars_litera spoluorganizátorom a sponzorom Ceny René, vyjadril, že zafinancuje náklady na odborné diskusie na školách o groomingu, na ktorých sa bude pracovať s knihou Táto izba sa nedá zjesť. Pokiaľ viem, tento sľub stále platí, čo znamená, že ak o takéto diskusie bude záujem, kniha sa na školy dostane. Vyjadrenia o tom, ako ktosi knihu zakázal, tak nemajú veľa spoločné s realitou.

Na tomto mieste chcem tiež uviesť, že obvinenia, že kniha Nicol Hochholczerovej je pornografickým dielom a preto na školy nepatrí, považujem za scestné. Explicitným opisom sexuálnych scén je v texte venovaný malý priestor a autorka si pri nich väčšinou vystačila jednou či dvomi vetami. Pornografiu z nej nerobí ani vulgárny jazyk, ktorý používa. Naopak, kniha Táto izba sa nedá zjesť je kvalitné prozaické dielo, ktoré sa právom ocitlo medzi finalistami našej najvýznamnejšej literárnej ceny. Preto by som ani nemal obavy z prípadných trestných oznámení za ohrozovanie mravnej výchovy mládeže. Myslím si, že je množstvo iných správ a článkov, ktoré stredoškoláci nájdu v médiách a na sociálnych sieťach, a vystavujú ich rádovo väčšiemu riziku spustnutia, než Hochholczerovej novela. Ak by jej znevažovanie slovami o pornografii, či obavy z možných žalôb mali byť dôvodom, prečo kniha nešla na školy v jednom balíku s ostatnými finalistami, ako zástupca Literárneho informačného centra by som s tým nesúhlasil.

 

Hranice slobody

A teraz pár viet o tom, či vyčlenenie osobitného priestoru na odbornú diskusiu o knihe Táto izba sa nedá zjesť, sú popretím slobody umeleckého vyjadrenia. Odpovedať sa dá sériou podobných otázok: bolo popretím slobody, keď filmový dokument na rovnakú tému s názvom V síti tvorcovia ponúkli školám v upravenej zostrihanej verzii? Prieči sa princípom slobody, keď štát či rodičia regulujú prístup detí k filmom, v ktorom je explicitne zobrazované násilie či zabíjanie? Je úzkoprsé a zbabelé, keď kreatívcom z reklamných agentúr nedovoľujeme vylepovať po krajine reklamu na tvrdý alkohol, na ktorej sú ako jeho konzumenti zobrazení neplnoletí? Kto odpovedá na všetky tieto otázky “áno”, zamieňa si slobodu tvoriť so slobodou umenie šíriť. A zjavne nerozumie, že mantinely tej druhej slobody spočívajú v zodpovednosti neubližovať svojim konaním iným. V Literárnom informačnom centre túto zodpovednosť pociťujeme. A vieme sa preto stotožniť s riešením, ktoré vzniklo v reakcii na diskusiu ohľadom jednej z kníh v tomto ročníku Ceny René.

 

Pavel Sibyla

riaditeľ Literárneho informačného centra

 

Prečítajte si tiež: Oficiálne vyjadrenie k nominácii knihy Táto izba sa nedá zjesť v Cene René 2022 zo strany Anasoft litera a stanovisko poroty