„Jednoduchý popis faktov nestačí na to, aby sme im aj porozumeli. Románový štýl ne­redukuje historické rozprávanie na výplod bezbrehej fantázie, ale slúži na vykreslenie ľudskej podstaty jednotlivých historických osobností.“ Týmito slovami v  závere knihy Kristovo dvojča akoby sa francúzsky spisovateľ, esejista a  religionista Patrick Banon (1959) snažil vysvetliť a  zároveň obhájiť žánrovú zmes svojho diela o Jánovi Krstiteľovi a jeho dobe.

Záleží na čitateľovi, ako bude text vnímať. V  každom prípade sa v  niektorých okamihoch neubráni dojmu, že stojí priamo napríklad v  komnatách Herodesa a  sleduje, ako mu ani blízkosť smrti neuberá na krvilačnosti. Alebo pozoruje láskavý vzťah Zachariáša a  neplodnej Alžbety, ktorí tak veľmi túžia po dieťati a  veria v  Božiu prozreteľnosť a  všemocnosť, že sa nakoniec dočkajú syna Jána. Toho, ktorý je od počiatku „zasvätený“, a  neskôr ako Ján Krstiteľ bude hlásať príchod Mesiáša. Ba čo viac, odhodlá sa „Boha zmieriť s jeho ľudom“.

Patrick Banon je sugestívny rozprávač, scény, ktoré priam maľuje slovom, ožívajú pred očami. Lenže v  snahe priblížiť vtedajší svet nepostrehne, keď sa čitateľ nevdojak začne utápať v  množstve faktov a  mien.  Rozsiahly poznámkový aparát, životopisné údaje o  jednotlivých osobnostiach, chronologické tabuľky, rodokmeň Hasmonejovcov, ale aj manželiek a potomstva Herodesa Veľkého či mapky sveta a  mesta Jeruzalema za čias Jána Krstiteľa sú mimoriadne cenné a poučné. Avšak čitateľ menej zdatný v peripetiách dejín a náboženstva židovského národa môže byť zaskočený.

Dostáva lekciu o saducejoch – strážcoch Chrámu, farizejoch – strážcoch Slova, zelótoch – strážcoch Zeme, esénoch – strážcoch Zmluvy ap., ale aj o  starom Ríme a zrode antijudaizmu.

Zaujímavé sú pasáže, v  ktorých autor upozorňuje na súvislosti medzi tým, čo bolo, a  tým, čo je. Či už ide o  princíp zbožštenia, obety, postavenie žien (napr. legenda o Salome) alebo niektoré pramene kresťanstva. Autor začína legendou o zakladateľoch Ríma Romulovi a Rémovi a  končí kapitolou o  predzvesti Poslednej večere. Prelínajú sa tu hypotézy aj fakty, beletria aj  poézia. Výsledkom je svojská esej o  viere a  hľadaní. Treba oceniť jej preklad a uvedenie na náš knižný trh. Ide o nevšednú a poučnú knihu, je to však náročné čítanie.