Obchod s utópiou

Priznám sa, prekvapila ma prítomnosť tejto knihy na pulte kníhkupectiev. V dávnejších rokoch sme síce neraz natrafili na príležitostné, ba až stereotypné články o Interhelpe, československom družstve, či skôr komúne v 20. a 30. rokoch minulého storočia v Sovietskom zväze. Ale zrazu kniha? A prečo nie? Keď prekvapenia, tak vydavateľstvo Absynt, takpovediac, má na ne nos. Ide o Utópiu v Leninovej záhrade, vydanú v roku 2021 ako knižnú prvotinu zahraničnopolitického redaktora denníka SME Lukáša Onderčanina.

V prvej polovici 20. rokov v Československu eufória zo vzniku nového štátu rýchlo vyprchala. Z nej sa aj tak nedalo žiť, ľudia hľadali prácu a veľmi často aj v zahraničí. V západnej Európe, za morom. Nádeje sa obracali aj k revolučnému Rusku. Spisovateľ Ivan Olbracht, autor Nikolu Šuhaja lúpežníka, baladického príbehu z Podkarpatskej Rusi, tam videl ,,najlepší, najspravodlivejší, najkultúrnejší štátny útvar“. Politik a publicista Jaromír Nečas kritizuje Olbrachta a jemu podobných nadšencov, lebo v porevolučnom Rusku  „videli len to, čo im ukázali komunistickí funkcionári a vodcovia“.

Lenže Rudolf Mareček, zakladateľ robotníckeho ľavicového družstva Interhelpo a najmä ,,obchodník s utópiou“, ako ho nazval Lukáš Onderčanin, presvedčil stovky bedárov, ale aj kvalifikovaných robotníkov, že Rusku patrí budúcnosť. Treba mu pomôcť v budovaní novej spoločnosti. V sychravom ráne 29. marca 1925 sa zo železničnej stanice v Žiline vyberá na tisíce kilometrov dlhočiznú púť do Strednej Ázie, do Kirgizska, prvý transport Interhelpa. Tristo ľudí, Slováci, Česi, Nemci, Maďari atď. nasadlo na dvadsaťštyri vagónov – osobných i nákladných, na ktorých sú aj sústruhy, dieselové motory, jedno malé nákladné auto a traktor.

Je tam aj rodina Štefana Dubčeka, stolára z Uhrovca, s manželkou Pavlínou a dvomi synmi – päťročným Júliusom a trojročným Alexandrom. Tak ako všetci členovia družstva, aj oni museli zaplatiť – muž 5 000 korún, žena 2 000 a deti po 1 000 korún. Ľudia popredávali svoj neveľký majetok, požičiavali si, zaviazali sa splatiť členské z budúcich zárobkov, aby mohli ísť do vysnívaného raja kdesi pod hory Ťanšanu. Trojročný Šanko Dubček si až tak jasne nepamätal tie dni. Z rozprávania rodičov však do svojich memoárov napísal: ,,Nepochybne ani jedno z takmer stoštyridsať detí nemalo jasnú predstavu, kam ideme a prečo. Ale aspoň ich rodičia to vedeli alebo si mysleli, že to vedia: šli za chlebom a šli hľadať sen.“

Keď prišli po mesiaci do kirgizského Pišpeku, roľníci žmolili v rukách vysušenú stepnú pôdu: ,,Je toto ten raj, ktorý nám sľuboval Mareček?“ On ostal v Žiline, nemal v poriadku vysťahovalecký pas; prišiel až po šiestich rokoch. Ktosi z vlaku utrúsil: ,,Tak to sme prišli na koniec sveta.“ Zo stanice bolo vidieť v diaľke nejaké učupené chatrče, jurty, akési podlhovasté stajne. Išlo o pozostatky bývalého zajateckého tábora a vari dve jednoposchodové budovy – to bol Pišpek.

A predsa prišli v nasledujúcich rokoch ešte tri transporty členov československej komúny alebo družstva Interhelpo. Posledný v roku 1932. Keď z nich vysťahovalci vystúpili, váhali; niektorí dlho nevydržali, ale zväčša zostali. Obdivuhodne pracovali, žili a spočiatku netušili, že v rozbiehajúcej sa kolektivizácii na vidieku budú aj svedkami hladomoru, neskôr obdobia veľkého teroru, ktorý postihol aj mnohých z nich. Vyrástla nábytkárska fabrika, garbiareň, veľká kovoobrábajúca dielňa, textilka a na jeseň 1926 sa v Pišpeku, vtedy už premenovanom na Frunze, rozsvietili aj na verejných priestranstvách žiarovky. Michail Frunze bol rodák z Pišpeku, známy boľševický vojvodca z občianskej vojny, ktorého porovnávali s Napoleonom. Bol chorľavý a zomrel ako 40-ročný. Dnes sa miliónové hlavné mesto už nevolá po ňom, ale Biškek.

V polovici 30. rokov tvorili závody Interhelpa asi pätinu priemyselnej produkcie celého Kirgizska. Jedným z tajomstiev ich úspechu bolo, že si v sovietskom hospodárskom systéme dlho dokázali zachovať určitú autonómiu. Boli úspešní, ale nadobudli aj ,,prasmutné skúsenosti“, ako píše Alois Prostějovský Janovi Jandíkovi do Bratislavy, ktorý sa chystá na cestu s ďalším transportom do Kirgizska. Varuje ho pred ,,prílišným optimizmom“.

V sovietskom Rusku vrátane Kirgizska vzrastá v tom čase paranoja a podozrievavosť režimu voči vlastným občanom a takisto cudzincom, ktorí im chcú úprimne pomôcť. Medzi nimi aj voči členom družstva Interhelpo. Nejednému sa nepodarilo uniknúť pred chápadlami veľkého teroru stalinistického režimu. Medzi jeho prvými obeťami bol aj jeden zo spoluzakladateľov komúny, určitý čas aj jej predseda Donáth Lániček. Vraj bol nemecký špión. Pavol Kainz prišiel do Frunze zo zakarpatskej dediny Palanok pri Mukačeve. Zo sovietskych novín si vystrihol obrázok, na ktorom boli so Stalinom ďalší členovia politbyra – Kamenev, Bucharin a Zinovjev. Keď ich postupne odsúdili a zastrelili, Kainz na výstrižku z novín každého z nebohých označil krížikom. Príslušníci NKVD ho zatkli a pýtali sa ho: ,,Kedy ste sa chystali urobiť kríž aj nad súdruhom Stalinom?“ Kainza, teraz už ,,nepriateľa“, poslali rovno na smrť. Vo Frunze len za štyri dni, od 5. do 8. novembra 1938, odsúdili a na nádvorí väznice zastrelili 137 ľudí.

Štefan Dubček sa v roku 1938 vrátil aj s rodinou do Československa. Jeho syn Alexander neskôr v pamätiach napísal, že ,,tisíce cudzích komunistov padli za obeť nezmyselným represiám v Sovietskom zväze a ich osud nebol ani vtedy tajomstvo“.

Interhelpo prestalo existovať v septembri  1939, keď aj ich posledné dva najväčšie podniky – textilka a garbiareň – prešli úplne do rúk sovietskeho štátu. Niektorí ešte zostali, iní sa vrátili, za vojny viacerí bojovali vo Svobodovom československom armádnom zbore, starší syn Dubčekovcov – Július - zahynul v bojoch počas Slovenského národného povstania. 

Iniciátor vzniku Interhelpa Rudolf Mareček sa dožil síce vzostupu Alexandra Dubčeka v 60. rokoch minulého storočia, ale zistil, že Dubčekove vízie sa zásadne odlišujú od jeho názorov. V júli 1968 píše, že do vedenia komunistickej strany v Československu sa ,,dostali dobre maskovaní nepriatelia“. Na rozdiel od drvivej väčšiny občanov nášho štátu bol veľmi spokojný, keď k nám 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy.          

Lukáš Onderčanin zostal vo svojom prvom dokumentárnom románe verný dobrým novinárskym koreňom. Dobre sa číta. Nazbieral neuveriteľne veľa materiálu z dávnejšej histórie a pritom z rôznorodého, často protichodného názorového spektra. Pri jeho spracovaní preukázal zmysel pre konkrétnosť, neupadol do špekulatívnej roviny. Je empatický a čo robí, robí s nadhľadom, v presvedčivej umeleckej podobe, poctivo sa prekopávajúc mnohovrstvovosťou pravdy života. Aj preto niet divu, že jeho debut odborná porota zaradila do desiatky nominovaných kníh na prestížnu literárnu Cenu Anasoft litera.

Lukáš Onderčanin: Utópia v Leninovej záhrade

Žilina: Absynt, 2021

Foto: Absynt

Július Lőrincz (1940)

Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.