Vyhľadávanie
Vraj sa všetky telesné tajomstvá končia manželstvom. Nemyslím si, že je to pravda. Vtedy sa len začínajú, lebo isté fakty, ktoré nie sú podľa našich predstáv, je lepšie pred partnerom zatajiť. Zásady manželského sexu sa nám po pár rokoch už meniť nechce, alebo na to nemáme silu, alebo sme toho druhého jednoducho prijali takého, aký je. Ale to neznamená, že je všetko tak, ako má byť.
Charlotte Rocheová neobjavila Ameriku ani vo svojej prvej knihe Vlhké miesta, ani v druhom bestselleri Modlitby lona (Tatran 2012, preklad Katarína Széherová). A – ona sa o to vlastne ani neusilovala. Chcela nám len ukázať sotva dopoly objavenú Ameriku našich sŕdc, našich tiel, našich bolestí a pocitov, ktoré tajíme, lebo sa nám ani prvé, ani druhé, ani tretie nezdajú pekné, dokonalé, podľa predstáv väčšiny… Tajíme tragédie, ktoré sa nám stali, a aby sme sa s nimi zmierili, musíme navštevovať psychológov a psychiatrov. Aké smiešne meradlá! Autorka na úplne jednoduchom opise najbežnejších denných udalostí ukazuje, akí sme trápni, ak sa chceme hrať na niečo iné, než v skutočnosti sme, ak chceme byť krajší, lepší, dokonalejší, hoci nám to nie je vlastné a ani to vôbec netreba. Ak by sme všetci boli naozaj dokonalí – čím by sme sa líšili, čím by sme sa páčili iným? Doma, v práci, v posteli?
Hoci vás kniha naláka na mnohosľubný názov a aj na predchádzajúcu povesť autorky, nie je tým, čo by ste očakávali. Nijaké „vzrúšo“ čítanie, nijaké literárne porno. Je to čestné priznávanie sa k bežným radostiam a problémom, k vzťahu s dospievajúcou dcérou, k vedomému opusteniu predchádzajúceho manželstva, ku klasickému životu, zvláštnemu v tom, že rozprávačka prežila niečo strašné, čo sa s odbornou pomocou usiluje potlačiť a stráviť, lebo život predsa ide ďalej, nech žijú vášne, pudy… Láska? Určite láska k životu.
