Vyhľadávanie
Karol Kállay (1926 – 2012) patril k najznámejším a najvýraznejším slovenským aj svetovým fotografom s univerzálnym videním sveta. Jeho talent aj ambície čoskoro presiahli hranice Česko-Slovenska. Fotoaparát si obliekal tak prirodzene a často, ako si iní dávajú košeľu. Štvrtého augusta zomrel vo veku 86 rokov.
S fotografiou sa zoznámil už v detstve a so svojím prvým aparátom Zeii Ikonta začal fotiť svojich príbuzných. No až skúsenosť z povojnovej Európy, kam sa dostal v rámci humanitárnej misie, ho ovplyvnila natoľko, že vášeň k fotografovaniu a cestovaniu sa stala náplňou jeho života (a to aj napriek tomu, že z tejto cesty stratil všetok materiál). Svoju kariéru začínal v časopise Domov a svet ako redakčný fotograf, ale čoskoro mu začalo byť toto pôsobisko pritesné. Kállay neustále hľadal nové výzvy a spôsoby, ako sa uplatniť a rozvíjať. Vďaka svojej matke objavil módnu fotografiu a začal spolupracovať s časopisom Móda. Počas plodného, vyše 30-ročného obdobia vytvoril viac ako 45 obálok pre prestížne svetové magazíny. Zmenil uhol pohľadu na statickosť módnej fotografie, keď vytiahol modelky z umelo osvetlených ateliérov do prirodzeného svetla ulice.
Jeho prvou fotografickou publikáciou sa stala kniha Slovenské rieky, ktorá vznikla z vodáckych dovoleniek. Kultový status si získali nasledujúce tituly Jasov a Italy Today (druhá spomenutá bola prvou knihou, ktorú mohol nafotiť na Západe). Neskôr fotografoval aj v ďalších metropolách, ako New York, Mexiko City, Benátky alebo Los Angeles. Publikácie z týchto výjazdov vyšli v zahraničných alebo v pražských vydavateľstvách. Na fotkách zachytil kontrast medzi modernou spoločnosťou a tradíciou s prírodným mystériom. Karol Kállay tvrdil, že po istom čase strávenom vo veľ komes te sa ho zmocní únava z materiálu. Preto mal najradšej prvé panenské dni, keď mesto pred ním ešte zachovávalo tajomstvo nepoznaného. Snažil sa zachytiť rôzne pocity človeka, kráčajúceho v anonymite davu so skrytým príbehom jednotlivca. Na prvý pohľad banálne veci naplno prejavili svoju krásu práve vo svojej zdanlivej všednosti.
Kállay nemal rád surovosť, preto nefotil vojnové reportáže, ale fotografická práca o následkoch zemetrasenia v Arménsku v ňom veľmi silno zarezonovala.
Vytvoril niekoľko fotografických kníh o Slovensku. Neobmedzoval sa iba na krásny „akt“ jeho lona, ale určoval si netradičné koncepty, akým sa budú knihy uberať. Napríklad v knihe Mne Slovensko krása je zachytáva život Pavla Országha Hviezdoslava cez prírodné reálie, o ktorých básnik písal. Pri spracovaní témy Slovenského národného povstania sa zasa rozhodol nefotografovať žijúcich partizánov, ale pripraviť poctu mŕtvym a zachytiť miesta, ktoré svojou atmosférou rozprávajú dávno zmĺknuté príbehy. Dohromady nafotil a pripravil viac ako 50 zahraničných a domácich titulov. Okrem toho sa venoval aj reklamnej fotografii a portrétom.
Popri tvorbe kníh paralelne pracoval pre niekoľko zahraničných renomovaných časopisov, do ktorých prispieval reportážnymi fotografiami. Realita bola pre neho dôležitá, preto nebol zástancom digitálnej fotografie, ktorá má v sebe možnosť vymazať časť pravdy. Vo svojich fotografiách sa nesnažil poskytovať odpovede, ale klásť otázky. Chcel zachytiť moment, ktorý zostane nedopovedaný.
Karol Kállay zaznamenal svet tak, ako ho videl iba on. S jeho pravidelným pulzom. Bez štylizácie s poprepájanými príbehmi, momentmi a mostom medzi večnosťou a prchavosťou.
