Vyhľadávanie
Vanda Rozenbergová: Zjedol som Lautreca
Bratislava: Slovart, 2021
Vanda Rozenbergová vstúpila do slovenskej literatúry, ako aj viacerí významní prozaici, prostredníctvom súťaže Poviedka, ktorú organizuje od roku 1996 Koloman Kertész Bagala. Trikrát sa stala jej finalistkou (v rokoch 2001, 2005 a 2006) a knižne debutovala pred desiatimi rokmi poviedkovou zbierkou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011). Odvtedy vydala ďalších šesť diel a opäť jej prialo číslo tri – toľko ráz sa stala finalistkou Ceny Anasoft litera. Tieto skutočnosti svedčia o tom, že Rozenbergovú možno považovať za úspešnú autorku, ktorá má svoje pevné miesto v súčasnej literatúre. Tento rok prichádza s novým dielom, novelou so zvláštnym názvom Zjedol som Lautreca. Je to jej siedma kniha.
Ide o psychologicky ladenú prózu, ktorá sa zameriava na zobrazenie medziľudských vzťahov.
Z hľadiska šírky deja i počtu postáv ide o komornú novelu, ktorú charakterizuje viacero odlišných žánrových impulzov. Rozprávačskou perspektívou (subjektívne rozprávanie v prvej osobe o vlastnom živote) a kompozičným pôdorysom (sujet sa rozvíja paralelne s plynutím hrdinovho života) smeruje k (auto)biograficky štylizovanej výpovedi. Na pár miestach sa v rozprávaní objaví apostrofa: „Mal by som ti porozprávať niečo o otcovi“ (s. 16), čím výpoveď získava aj „spovedný“ charakter. Zameranie na obdobie detstva, dospievania a mladej dospelosti protagonistu odkazuje na tzv. výchovný román (Bildungsroman), v ktorom sa kladie dôraz na vykreslenie vnútorného sveta postavy prekonávajúcej prvé morálne prekážky na ceste životom.
Zdrojom etických pochybností Rozenbergovej mladého hrdinu je, že sa spolu so svojou matkou zúčastňuje procesu ilegálnej adopcie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Vo vzťahu k načrtnutej forme biografickej, výchovnej prózy ide o atypickú látku. Podobné príbehy sa zvyčajne analyzujú v reportážnych textoch, pretože závažnosťou témy nadobúdajú až spoločensko-kritický charakter, prípadne sa pre svoju kontroverznosť stávajú témou populárnej literatúry. Ozvláštnením tejto už aj tak zvláštnej zápletky je zobrazenie neštandardného, oidipovským komplexom motivovaného vzťahu matky a syna: „Cnelo sa mi za ňou, nie za jej materským telom, keď sa nad ránom otáčala v posteli, áno, keď sa môj otec od nás odsťahoval, spávali sme spolu na manželskom lôžku a zahrievali sme sa telami“ (s. 33), hovorí šestnásťročný protagonista.
Matka aj syn sú celkovo výnimoční ľudia: ona (má prezývku Lasička) je vedkyňa, elektrotechnická inžinierka, ktorá sa špecializuje na magnetickú rezonanciu, a zároveň je „zabudnutou ambasádorkou dávno neexistujúcej organizácie na Pomoc deťom zo sociálne slabých skupín“ (s. 90).
V pomoci deťom pokračuje aj pôsobením v „zločineckej organizácii“ spolu so synom a priateľkou René. Všetci traja v intenciách vyššieho dobra predávajú deti na Západ. Nachádzajú ich v situácii totálnej chudoby, biedy, na hranici života a smrti. V novej rodine majú nájsť šťastnejší, prinajmenšom materiálne zabezpečený život. O etickosti tejto aktivity má jeden z trojice pochybnosti – je ním práve dospievajúci protagonista. Volá sa Emil a hoci ho všetci volajú infantilnou prezývkou Bubi, zmienka o jeho skutočnom mene, najmä v kontexte žánru, môže byť odkazom na knihu Jeana Jacquesa Rousseaua Emil alebo O výchove, ktorá je priam modelový bildungsroman.
Emil, či Bubi, je inteligentný chlapec, ktorý má prenikavý pozorovací talent a dobrú pamäť. Spolu s mamou Lasičkou sú estéti: u nej má tento rys prozaickejšiu podobu, orientovanú najmä na vzhľad, no oboch spája vzťah k umeniu. V Bubiho rozprávaní sa to prejavuje nápadne vysokou frekvenciou odkazov na rôznych hudobníkov, skladateľov, režisérov a filmy: kým v súčasnosti dokáže tento aspekt novely čitateľský zážitok obohatiť, pretože dej ukotvuje v určitom časovom období, v kontexte, ktorý je čitateľom známy, v budúcnosti sa stane práve jeho slabinou, pretože mnohé z asociácií, ako sa dá očakávať, časom vyblednú – spolu s ich zaujímavosťou.
V hrdinovej rekapitulácii vlastného života, ktorá je uvoľnená, asociatívna, sa funkčne využíva prolepsia: objavujú sa tu kurzívou odlíšené fragmenty, ktoré anticipujú líniu znepokojivého príbehu „zachraňovania“ detí. Vytvára sa tým napätie, ktoré sa zintenzívňuje prepájaním dvoch aspektov.
Na jednej strane je to naturalisticky reálny pohľad na biedu ľudí vzdávajúcich sa svojich detí. Ide o drsné výjavy, v ktorých sa necenzuruje, naopak, zdôrazňujú sa fyziologické detaily, zápachy, atmosféra rozkladu a smrti. Na druhej strane sa, paradoxne, tieto výjavy estetizujú protagonistovou schopnosťou imaginatívneho videnia – o strašnej skutočnosti vypovedá poetickým spôsobom. Vidno to napríklad v nasledujúcej pasáži: „Všimol som si aj dva stany postavené tak dávno, že vrástli do zeme. (...) Mama vošla do prvej unimobunky bez toho, aby zaklopala, a nepýtal som sa, odkiaľ vie, kam má vojsť. V neuveriteľnom zápachu tam na zemi ležal faraón. Na matraci bez tvaru, tiež vrastený do zeme. Predmety a vzduch boli jedno. Jeho žltá tvár, žlté steny, žlté handry, ktorými bol obalený, všetko to bol moč, najostrejší čpavok už dávno vyprchal a nový, čerstvejší, sa stal apatickým voči vzduchu. (...) Vošla mladá žena a niesla dieťa. Podal som mame tašku, vybral z nej detské oblečenie a na zem rozprestrela poskladanú čistú plachtu, jej bieloba bolela. (...) Táto krajina je posiata kobkami, bytmi, unimobunkami s ľuďmi vrastenými do postelí, táto krajina je ako kusy zeleného machu, pod hustým hebkým rastlinstvom nie sú žiadne skutočné korene ani stonky, nanajvýš práchnivejúce huby, a to sú oni, táto krajina sú kliatby nasprejované na stenách.“ (s. 35 – 37)
K zámeru estetizovaného zobrazovania „podzemia“ spoločnosti odkazuje aj titul prózy – námetmi mnohých z obrazov Henriho de Tolouse-Lautreca sú práve ľudia na okraji.
Zjedol som Lautreca je pútavá novela, ilustrovaná samotnou autorkou snovými, symbolickými, vizuálne atraktívnymi obrazmi.
Podobne ako v predchádzajúcich dielach, aj tu stavila na konfrontáciu rozlične výnimočných, excentrických postáv a nepredvídateľného deja, zároveň príbeh uzemňuje motívmi každodennosti (jedenie, obliekanie a podobne). Treba však povedať, že z nápadného nahromadenia rozličných „zvláštností“ (žánrové rozostrenie, kontroverzná téma ilegálnej adopcie, kontroverzný oidipovský vzťah matky a syna, výnimočnosť ústredných charakterov) presvitá azda až príliš cieľavedomá snaha zaujať. Menej by bolo viac. Rozenbergovej text je ale presvedčivý nekonvenčnou obraznosťou, citlivou prácou s motívmi a estetickým videním neestetického sveta.
Tamara Janecová (1988)
Na FiF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v pozícii odborného asistenta. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia (medzivojnové obdobie a súčasná literatúra), publikovala viacero vedeckých štúdií a odborných článkov.
