Od koho a ku komu? Ukrajinská otázka v sporoch o slovenskú identitu

Ukrajinská otázka rozkolísala platnosť ideologickej koncepcie národného života staršej generácie, ktorej pevnou súčasťou bola i koncepcia „slovanskej vzájomnosti“, panslavizmus a rusofilstvo.

Prostredníctvom ukrajinskej otázky boli jednotlivé kultúry, ktoré ju reflektovali – ruská, poľská, česká –, nútené riešiť otázky týkajúce sa svojej vlastnej identity. Platí to i v prípade slovenskej kultúry konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorá má – tak ako ukrajinská – svoje dejiny spoločné s inými národmi a svoju identitu definovala v priesečníku vzťahov s druhými národmi.

Britský historik Andrew Wilson vo svojej knihe The Ukrainians: Unexpected Nation (2000) označuje Ukrajincov za „nečakaný“ národ. Poukazuje tým skôr na reflexiu ukrajinských emancipačných snáh inými národmi, ktoré v rovnakom období prichádzali s vlastnými národnými projektmi.

Ukrajinská otázka, čiže postoje k emancipačnému hnutiu obyvateľov ukrajinských etnických území, ktorá mala potvrdiť ich etnicko-jazykovú spolupatričnosť, nestála v priebehu 19. storočia v centre pozornosti predstaviteľov slovenského národného života. Ukrajinské kultúrne iniciatívy sa tu vnímali pozitívne ako prejavy „Slovanstva“, prípadne sa (v kontexte habsburskej monarchie) zdôrazňovalo ich ohrozovanie spoločným nepriateľom. Ako upozornil ukrajinista Michal Molnár, ukrajinská identita sa reflektovala počas celého obdobia vždy v určitých vzťahoch – k Slovanstvu, k Rusku. Nemenilo na tom nič ani nadšenie slovenských romantikov ukrajinskou ľudovou slovesnosťou či ich uznanlivý postoj k dielu ukrajinských literátov.

 

Slovák a Slovan

Na prelome 19. a 20. storočia sa však ukrajinské emancipačné úsilia stali súčasťou polemík, v ktorých sa predstavitelia mladej generácie slovenských intelektuálov (označovaní ako hlasisti) konfrontovali s programom etablovaných osobností slovenského národného života. Patrili sem osobnosti ako Vavro Šrobár, Pavol Blaha, Milan Hodža, Albert Škarvan, Dušan Makovický, Jozef Ruman, Fedor Houdek a ďalší.

Ukrajinská otázka rozkolísala platnosť ideologickej koncepcie národného života staršej generácie, ktorej pevnou súčasťou bola i koncepcia „slovanskej vzájomnosti“, panslavizmus a rusofilstvo. Existencia ukrajinských snáh o sebaurčenie však zviditeľnila napätia a antagonizmy medzi slovanskými národmi a spochybňovala predstavu o jednotnom „Slovanstve“ na čele s Ruskom ako geopoliticky najsilnejším slovanským národom. Staršia generácia ich prehliadala alebo ich chápala ako poľutovaniahodný, ale dočasný jav.

Najvýraznejšie impulzy pre diskusie o ukrajinskej kultúre, ale i o postavení ukrajinského národa v jestvujúcich štátnych útvaroch, prichádzali do slovenskej kultúry najmä z českého prostredia. Od toho slovenského sa v tomto období odlišovalo výraznou skepsou k prepájaniu vlastnej národnej identity so slovanskou, zároveň sa tu často formuloval skeptický postoj voči cárskemu Rusku.

Myšlienku slovanskej vzájomnosti, prítomnú najmä u Josefa Jungmanna, Pavla Jozefa Šafárika a Ján Kollára v českom národnom hnutí vystriedal iný postoj, ktorý sa prikláňal k myšlienke realizácie slovanských národov v rámci habsburskej monarchie (čo je jadro koncepcie tzv. austroslavizmu). Zviditeľnil sa i na pražskom Slovanskom zjazde v roku 1848. Český historik Jiří Rak označil za výrazný podnet pre prehodnotenie koncepcie, ktorá pripisovala cárskemu Rusku privilegovanú úlohu vedúcej mocnosti, poľské povstanie z roku 1830 proti ruskej nadvláde. Svoju úlohu zohralo aj oboznámenie sa s reálnymi ruskými pomermi. Známy je článok českého spisovateľa Karla Havlíčka Borovského Slovan a Čech, kde – motivovaný aj svojimi zážitkami z cesty do Ruska – napísal: „Zkrátka s hrdostí národní řeknu: Já jsem Čech, ale nikdy: Já jsem Slovan.“

České prostredie sa teda aj vďaka austroslavizmu, ktoré ponúkalo alternatívnu možnosť riešenia kultúrnej, ale aj politickej situácie slovanských národov žijúcich v habsburskej monarchii, stavalo k prejavom ruských mocenských expanzií voči iným slovanským národom kritickejšie. Predstavitelia českej inteligencie dokázali uvažovať aj o iných ako rusofilských realizáciách slovanskej jednoty.

Mladú generáciu slovenských intelektuálov, združenú okolo mesačníka Hlas, ktorého vznik v roku 1898 podnietil T. G. Masaryk, spájala skúsenosť zo štúdií v Prahe, kde sa im dostalo množstva intelektuálnych podnetov, ako i možnosti zbaviť sa ideologických stereotypov ovládajúcich slovenské prostredie. Prichádzali i s programovým kritickým postojom voči slovenskej tradícii a priamo útočili na názory staršej generácie reprezentovanej tzv. martinským centrom. Hlasisti sa namiesto vízie slovanskej vzájomnosti hlásili k myšlienke „kultúrnej jednoty národa československého“. K riešeniu politických a kultúrnych otázok sa stavali pragmaticky (inšpirovaní koncepciou masarykovského realizmu) a odmietali fantastické vízie bez opory v bezprostredne danej empirickej skutočnosti.

 

Pravdivé poznanie slovanských národov

Jednou z myšlienkových platforiem, kde sa prezentoval diferencovaný pohľad na vzťahy medzi slovanskými národmi, bol český mesačník Slovanský přehled, založený v roku 1899. Jeho zakladateľ Adolf Černý hlásal už v úvode k prvému číslu úmysel postaviť ho na pravdivom poznaní pomerov jednotlivých slovanských národov: „Máme přesvědčení, že vzájemnost slovanská, postavená na základě pravdivého vzájemného poznání, bude pevnější stavbou, než kdyby se opírala o pouhé mlhovité horování beze všeho základu.“ Súčasťou tohto realistického prístupu boli nielen príspevky slovenských autorov mladšej generácie kritizujúcich domáce pomery či publikovanie kritických názorov na Rusko, ale aj spravodajské či analytické články približujúce ukrajinskú situáciu v Rusku a v rakúsko-uhorskej monarchii, ako i politické a kultúrne aktivity ukrajinského národa.

Hneď v prvom ročníku Slovanského přehledu je napríklad pod názvom Literatura ukrajinsko-ruská (maloruská) a Literatura ukrajinsko-rusínská uverejňovaný cyklus článkov o ukrajinskej literatúre Ivana Franka. Reaguje tu, okrem iného, aj na výčitky, že ukrajinská – „maloruská“ literatúra patrí k „všeruskej“.

Slovanský přehled, ktorý sa stal výrazným zdrojom informácií o slovanských národoch aj pre Slovákov, na svojich stránkach pravidelne písal aj o aj protiukrajinskom ťažení zo strany Rusov i Poliakov, sprostredkovával i opozičné názory z ruskej tlače,  čím ukazoval, že nemieni podliehať ilúziám o pokojnom nažívaní slovanských národov. Rovnako nepestoval ani predstavu o Rusku ako garantovi slobodnej existencie Slovanstva. Redakcii sa za tento postoj dostávalo obvinení z hanobenia ruského národa a z rozbíjania slovanskej jednoty.

Jednu z takýchto polemík, ktorá zarezonovala aj v slovenskom prostredí, viedol Slovanský přehled v roku 1904 s redakciou časopisu Slavjanský věk, vydávanom vo Viedni Dmitrijom Nikolajevičom Vergunom, rusofilsky orientovaným spisovateľom pôvodom z Haliča (redakcia Slovanského přehledu písala jeho meno v podobe „Verhun“). Vergun útočil na Slovanský přehled (Slavjanský věk 1904, č. 70) pre jeho údajné protiruskú zaujatosť a stránenie „Malorusom“. Za redakciu Slovanského přehledu mu odpovedal Vojtěch Prach, autor článku, ktorý reakciu vyvolal, a vydavateľ Adolf Černý.

Vojtěch Prach na výčitky z nadŕžania Malorusom odpovedal: „A konečně, proč prý straním ‚Malorusům‘. Protože jsem se učil slovanské filologii a proto, že se mi velice líbí činnost ukrajinského tábora v Haliči a v Bukovině. Ti pro svůj lid při nepřízni a malých prostředcích udělali tisíckrát více, nežli všichni ruští ministři pro ruské mužíky. Kdyby takovým pracovníkům bylo dáno volné pole k činnosti v jižním Rusku, měli bychom tam místo 15 milionů analfabetů ve dvaceti letech tolikéž milionů přinejmenším obstojně vzdělaných lidí, a co zvlášť je důležité, lidí majících důvěru k inteligenci.“ Adolf Černý tu opätovne zdôrazňuje potrebu založiť slovanskú vzájomnosť na „základech pravdivého vzájemného poznání“ a dotýka sa aj ukrajinskej otázky, keď odmieta násilné potlačovanie prejavov „maloruskej“ kultúry: „(…) díváme se na věci, jak jsou ve skutečnosti, a stavíme se proti násilí páchanému na Malorusech.“

Predstaviteľ „martinského centra“ Jozef Škultéty,  pôsobiaci ako literárny kritik, publicista a jazykovedec, o polemike medzi redakciami Slavjanského věkuSlovanského přehledu referoval v časopise Slovenské pohľady, kde pôsobil dlhé roky ako redaktor. Vo svojom článku súhlasí s Vergunom a opakuje jeho výhrady proti práci redakcie Slovanského přehledu. Škultéty pritakáva názoru, že kritický pomer voči Rusku je očierňovaním vlastných. V súvislosti s informovaním o situácii Ukrajincov ho poburuje, že časopis medzi utláčateľmi „Malorusov“ uvádza i Rusko. Spochybňuje argumenty v prospech samostatnosti ukrajinského národa a označuje ich za protislovanské. Zároveň poukazuje na výhody príslušnosti k väčšiemu celku.

 

Neudržateľné presvedčenie o zjednotiteľovi

Svetozár Hurban Vajanský, najvýraznejšia postava dobovej národnej ideológie, sa v spore verejne neangažoval. V roku 1904 sa na adresu Slovanského přehledu nelichotivo zmienil v Národných novinách, kde ich vydavateľa označil za zradcu. Iniciatívy mladšej generácie, ktorá bola v opozícii voči nemu, ako aj Masarykove aktivity, prozápadná orientácia v kontexte českej kultúry, kritika ruskej oficiálnej politiky, hlasy podporujúce emancipačné úsilia Ukrajincov voči Rusku, to všetko sa Vajanskému postupne spojilo do jedného. Nedokázal ich chápať inak ako sústredenú kampaň podnietenú nepriateľskými silami, zhubný prejav rozpadu národnej i slovanskej jednoty, ktorý deštruuje tradíciu a ohrozuje budúcnosť Slovákov i Slovanov. V liste českému spisovateľovi Josefovi Holečkovi z 13. marca 1912 sa napríklad rozhorčuje: „Vôbec vy podporujete u nás iba časopiseckú špinu, diletantské písačky, odpadlíkov od slavianskej idey, zradcov veľkého ruského národa, ktorí horšie píšu o Rusku ako najjedovatejší Žid z Neue Freie Presse (Bohd. Pavlů)!! (…) Teraz sa u Vás vyťahujú polonofili (oplzlý Fr. Hovorka), ukrainofili, mazepisti a iní výhonkovia nešťastného plemena nášho!! To je to ‚novoslovanství‘?“

Argumenty tzv. martinského centra, nezlomné presvedčenie o slovanskej jednote vedenej Ruskom sa v prvých desaťročiach 20. storočia ukázali ako neudržateľné. Mladšia generácia slovenskej inteligencie formulovala na problémy slovenského národného života už vlastné odpovede. Jej postoj charakterizovala väčšia otvorenosť k tým stránkam skutočnosti v národnom i nadnárodnom kontexte, ktoré predstavitelia staršej generácie odmietali vziať na vedomie. Ich súčasťou bola, i keď nie v prvom pláne, aj ukrajinská otázka – a zdá sa, že rovnakú rolu zohráva v diskusii o povahe slovenskej identity aj dnes.

 

Ivana Taranenková

Literárna historička a vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV, v. v. i.  Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), spoluautorkou publikácie Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014), kolektívnej monografie Konfigurácie realizmu (2016) a literárnovednej publikácie Kontakty literatúry (modely, identity, reprezentácie) (2020), editorkou viacerých literárnovedných zborníkov a výberov zo slovenskej prózy 19. storočia.

 

Na fotografii členovia spolku Detvan (medzi nimi i Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik). Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív