Vyhľadávanie
Doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD. (1975) je v súčasnosti riaditeľom Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Je autorom štyroch básnických zbierok Pálenie včiel (2001), Každým ránom si (2006), Besa (2012) a Kráľ hlad (2017) a literárnovedných kníh Ján Buzássy (2008), Lyrické iluminácie: kritiky a interpretácie 1997 – 2010 (2010) a Iné ja. Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie (2016). Je šéfredaktorom časopisu Vertigo – časopis o poézii a básnikoch, venuje sa tiež prekladu z angličtiny a knižnej edičnej činnosti.
Nikdy by som si nepomyslel, že čítanie debutantov slovenskej poézie bude výživnejšie ako čítanie ročnej tvorby autorov, ktorí už majú svoju knižnú iniciáciu za sebou. Debutanti v súčasnosti, zdá sa, nenapĺňajú predstavu mladého človeka s problémovou pleťou, zasnívaného, uboleného či učítaného, s postojom zásadového ignoranta alebo rebela bez príčiny. Do literatúry dnes vstupujú autori s väčšími ľudskými aj literárnymi skúsenosťami, hoci znaky mladosti z predchádzajúcej vety sa kde-tu sporadicky našli. Plusom debutovej lektúry sa ukázalo aj minimalizovanie textov, ktoré vznikajú v osobitej sub-societe (je potrebné sa vyhnúť slovu subkultúra, ktoré predsa len odkazuje na čosi „kultúrne“), kde grafomanskí gýčiari a klišémantristi píšu pre fanúšikov pekných, ale prázdnych slov a spolu tvoria jednu šťastnú rodinu, ktorej náladu raz do roka kazia autori ročných hodnotení. Potešenie pri tohtoročnom čítaní znásobuje aj vysoká úroveň estetického spracovania kníh, najmä z dielne zabehnutých vydavateľstiev ako sú Modrý Peter, Drewo a srd – OZ Vlna, EDPK, ale príjemné do ruky sú tiež knihy EMSA časopisu Dotyky či niektoré z ďalších edícií. Priťažujúcich okolností takmer niet, a tak všetko stojí a padá na individuálnom literárnom nadaní.
Víťazný triumvirát: básnik bez hraníc
Medzi tri najzaujímavejšie a umelecky najvydarenejšie knihy roka 2017 – bez ohľadu na ich debutový či nedebutový status – patria zbierky Ladislava Lipcseia, Marcela Lacka a Viktora Suchého. Každá reprezentuje iný koncept, metódu a vyžaduje si osobitý spôsob recepcie. Vo svojom žánri sa im podarilo dosiahnuť vysokú mieru umeleckej dokonalosti, takže im niet veľmi čo vytknúť.
Moment najväčšieho prekvapenia využíva vo svoj prospech kniha Ladislava Lipcseia Svätým mečom (Modrý Peter), ktorá spomedzi všetkých debutantských kníh najmenej nadväzuje na literárne vzory a vzorce. Autor do centra knihy stavia chlapčensky slobodný subjekt, ktorý je „prázdny no pripravený“ (s. 14), teda disponovaný prijímať enormné kvantá podnetov, ktoré nachádza v introspekcii, ako aj v impulzoch – doslova a bez preháňania – celého sveta. Ten je pre autora bez hraníc a zahrňuje vlastné skúsenosti, predstavivosť, jeho materiálnu podstatu a telesnosť (odvodené rovnako od slova telo, ako aj teleso), no zhodnou mierou sa ráta s duchovnosťou a spiritualitou.
Výnimočnosť Lipcseiovej knihy vychádza z toho, že preukazuje zmysluplne a dôsledne viaceré úkony, ktoré u iných autorov ostávajú iba vyprázdneným gestom. Okrem whitmanovsky bezbrehej schopnosti prijímať do seba všetko, aj prirodzené protiklady, je básnik a jeho subjekt dôsledný vo svojej úprimnosti, bezstarostnosti a sebastrednosti bez toho, aby „použitie“ ostatných pre vlastné účely bolo pre zvyšok sveta urážlivé a znevažujúce. Nie nadarmo sa dá pri Lipcseiovi viesť paralela s archetypálnym Waltom Whitmanom, Lipcsei tiež píše svoj „song of myself“; hoci, na základe ústredného motívu chlapca tancujúceho pre seba a „hviezdy“ (s. 37), by sa dal tento aspekt modifikovať ako „dance of myself“. Tanec prináša radosť hlavne „holému chlapcovi“, ale od jeho energie sa dáva do pohybu celý „svet“ (s. 18).
Určujúcou básnikovou predstavou je kozmos, kde má ústredné miesto vševediaci Boh. Božia prítomnosť je živá – a to má svoje konzekvencie: je zbytočné a smiešne mať pred ním tajomstvá, dá sa s ním rozprávať ako s osobou, je v pozadí ako tvorca princípov sveta, kde ako večný antagonista zasahuje a preniká všetko svojou neviditeľnou silou. Akákoľvek činnosť, akú subjekt robí, je podrobená Božiemu videniu. Je láskavé, prísne, odsudzujúce? To subjekt nevie, ale neustále na to myslí, keď tancuje, kreslí, vymýšľa si či odchádza od svojho milenca.
Lipcseiove básne nepoznajú hranice. Vôbec to však neprekvapuje. Keď dôsledne prijmete Boha za skutočnosť, všetky veci a javy naberú inú dimenziu. Slová ako obloha, more, planéta, večnosť, vesmír, anjeli, všetko a nič nie sú vďaka metafyzickej perspektíve klišé, ale metonymiou nekonečna, ktorého malou čiastkou je aj básnikov subjekt. Pod váhou takéhoto videnia sa Lipcseiova poézia radikalizuje do veľkého nezmerateľného gesta. V tomto geste je priveľa slov, ale v tejto chvíli mladý básnik nemá čo iné ponúknuť. Je to však v poriadku – a nielen preto, že slová sú v podstate všetkým, čo majú básnici k dispozícii. Nemieni klamať, že je niekým iným, niekým veľkým: „veď som obyčajný debil / ale napriek tomu práve preto / čítam celú oblohu z jej malého kúska / a ona je tam v ňom / celá“ (s. 12). To, čo má naozaj, je jeho mimoriadna disponovanosť, ktorou pretvára všetko: „maľujem Kodaň // [...] a keď na to príde / vymaľujem aj vás / všetkých / a nakoniec seba dívajúc sa na všetky tie obrovské kodanské ruže / nič a nikto neujde môjmu štetcu / a hoci by farba vybledla čo len za jeden deň / nič a nikto neujde môjmu červenému štetcu / lebo ja som večnosť / a ten štetec držím pevne / vo svojich schopných rukách / maľujúc ruže sveta“ (s. 47).
Lipcsei to vo svojom debute odpálil parádne a môj opis len čiastočne dokáže sekundovať účinnosti umeleckého slova. Jedným z dôsledkov silného debutu, ale ešte viac použitej metódy je, že v tom „všetkom“ už bolo obsiahnuté všetko a ja si úprimne neviem predstaviť, ako sa dá na takú knihu nadviazať. Už teraz sa v tejto stostranovej knihe dalo vidieť, že niektoré básne zdupľovali už raz povedané a s pribúdajúcimi básňami nepribúdalo úmerne ani poézie, ani poznatkov.
Analógové hľadanie v digitálnom svete
Napriek tomu, že „hľadanie autora“ patrí medzi bežné a inherentné témy a ciele básnických diel, Lackovo Hľadanie autora (Európsky dom poézie Košice) nenavodzuje pocit už videného a počutého, za čo zrejme vďačí sympatickému, dobre namiešanému pomeru vážnosti a komiky. Mnoho autorov sa usiluje nájsť ešte neobjavenú tému, spôsob videnia a metódu písania a ak sa to nedá (čo býva častý výsledok snaženia), usiluje sa písať o niečom a tak, aby to aspoň nepatrilo práve medzi najčastejšie kombinácie. Urobiť z hľadania a hľadania sa pri písaní tému je šikovné: autor sa vyhýba pasci pseudo-originality a z recyklovaného vie stále vyťažiť dostatok autentickosti. Odsúdenosť na čokoľvek znamená zbavenie možnosti voľby, prináša smutné poznanie o limitoch, a tak aj v odsúdenosti na hľadanie je náznak tragickosti. Túto vážnu tému Lacko obracia na niečo komické (smiechom cez slzy), akoby si povedal: keď to už s literatúrou vyzerá ako na Titanicu, nech je pritom aspoň veselo.
Prednosťou Lackovej knihy je aktuálnosť; autor (povedané trefným klišé) „zasadzuje príbeh do súčasnosti“, teda do „digimoderny“ (A. Kirby), kde človek cez médiá a internet zahlcuje iných ľudí svojimi digitálnymi stopami a v tomto digitalizovaní pretvárajú svet a literatúru na doteraz nepoznaný obraz (pravdepodobne na nejakom displeji). S aktualizáciou (čo je mimochodom tiež digimoderné slovo) prichádzajú nové významy starých slov (napr. názov prvého oddielu rozlíšenie autora, ktorý okrem významu „odlíšenie od iných“ priberá aj význam „jemnosť, podrobnosť zobrazenia autora“, angl. resolution), nové úkony (komprimácia, „zipovanie“, atď.) alebo nové diagnózy.
„... to, k čomu sa približuješ, je iba (k /
pozornosti zvádzajúca) poézia; // útočí
na sietnicu / vyzerá, / je na vrchole /
všetkého; // príznak / prízrak optického
preťaženia.
// Každý verš je zhmotnený čiernou,
reprodukovaný / v čo najnižšom rozlíšení; /
budúci / sa vždy týka povrchu predošlého,
každý pôvodný / sa prepadá až na dno
konceptu.* // Medzi-tým // autor, ktorý
sa snaží ako / dyslektické dieťa,** (lebo /
stupeň zatratenia / je vysoký) starostlivo
ukladá roviny / všetkých možných
významov [.zip]. / Aj keď báseň sublimuje
rýchlo, / zanecháva stopu. // ... to, / k
čomu sa iba približuješ.“
Báseň ešte pokračuje dvoma poznámkami, pri prvom asterisku je „//* postupne vzniká dojem, že umelecký text skutočne existuje“ a pri druhom čosi, čo je názvom „//** ENFANT DYSLEXIQUE“. Citát ukážky nie je presný, keďže Lacko využíva trojfarebné škálovanie (čierna, biela a žltá) a mení vizuálnu kompozíciu textov na stranách. Aj táto dizajnová úprava je súčasťou autorského plánu, odráža silnejúci vplyv vizuálneho nad symbolickým (písmom) alebo využíva už len takú elementárnosť, ako je možnosť neutrálne zalomený text vylepšiť pridaním novej úrovne vyjadrenia.
Na knihe treba oceniť, že v sebe zachováva vedomie tradičného písania, ktoré naráža na prítomnosť foriem nového tvorenia (často pomocou metódy „kopíruj a vlož“). Ostáva tu stále zápas, keď niečo vzniká z ničoho, no zároveň to autor nebuduje na naivnej ilúzii, že sa to skutočne podarilo. Porozumenie situácii autorstva je vzácne a úprimné; v pokusoch vymaniť sa z prekliatia obmedzení tvorby sú záblesky katarzie. Veľkú zásluhu na tom má umné využitie dostupných prostriedkov, či už je to nápaditý dizajn, ktorý podčiarkuje vizualitu textov, ale nepresunie ju ešte do kategórie vizuálnej poézie (na akú sa viac hodia výtvarné parametre hodnotenia), alebo metatextový ponor „písania o písaní“, ktorý bohato rozvíjala skupina tzv. textovej generácie a najmä P. Macsovszky. V kontexte slovenskej poézie je Lackova kniha výnimočná ako vydarená kombinácia dvoch zásadných pozícií (delenie podľa P. Markoviča): na jednej strane vychádza zo „situácie subjektu“ ako väčšina tvorcov tradičnej lyriky, ale pomocou témy a metód „situácie textu“, ako to predviedli autori textovej generácie. Možno sa touto jedinečnou kombináciou Lackovi podarilo nájsť (čosi pre) autora, hoci východisková premisa bola, že je to nemožné.
Cestopis na správne miesta
Iný žáner predstavuje zbierka krátkych veršovaných pozorovaní, zamyslení a situácií Viktora Suchého Básne o počasí (Modrý Peter), ktoré tematicky dopĺňajú autorove fotografie. Trojveršia sa asi nevyhnú porovnaniu s inými známejšími tercetami – haiku, ale prípadná podobnosť Suchého textov je skôr náhodná. Básne si razia svoju cestu či lepšie napísané „necestu“, pretože nenútenosť a nekauzálnosť ich vzniku sa dá považovať za súčasť autorského plánu: „vybrali si rybu so zemiakmi / hostinský ich varuje / zaútočia na vás čajky“ (báseň llandoger trow, s. 19). Na druhej strane to, čo si už našlo v knihe miesto, nadobúda pevnosť, pri ktorej čitateľa prekvapuje pocit, že to tam musí byť.
Napriek minimalistickému prejavu nie je kniha Básne o počasí napísaná ako jeden model. Nájdu sa tu impresie: „more pohadzuje vlasmi / češe sa pieskom / vetry ho fénujú“ (v kaderníctve, s. 39). Dôležité miesto majú paradoxy, prirodzene vzbudzujúce pozornosť svojou zdanlivou protirečivosťou a svojím „heuréka“ vysvetlením, no ústrednú líniu tvoria lyrické telegramy z Britských ostrovov, stimulujúcich pozorovateľa novým, často prímorským prostredím, ktoré býva zdrojom náhlych zmien počasia a rovnako tak zdrojom rozdielov v kultúre či kultivovanosti: „uprostred florencie / v bazénoch húkajú / plastové loďky“ (cintorín Angličanov, s. 24). Nezabúda sa ani na predstavivosť a hravosť presvetľujúce dni cesty po cudzej krajine: „číhajú na čajky / kráčajú na čaj / v obyčajnej bájke“ (líšky, s. 22).
Suchého kniha je svojský cestopis. Nedá sa podľa neho síce nikam trafiť, ale keď sa na danom mieste čitateľ ocitne, bude vedieť presne, že je tam: „vplyvom poveternostných podmienok / kroky a vlny / menia svoju dĺžku“ (rozhlas na pláži, s. 21). Básne sú kompozične rozvrhnuté uvážlivo – vždy jedna na stranu – teda s ponukou bohatého bieleho priestoru. Nepriamo sa tým sugeruje aj metóda čítania, ktorej základom by malo byť dávkovanie. Najväčšiu chybu urobí ten, kto knihu zhltne na jedno prelistovanie. Fyzicky sa to dá za pár minút, ale je to asi také logické, akoby ste sa rozhodli, že prechádzku absolvujete šprintom. Najlepšie teda urobia tí, čo si knihu čítajú na pokračovanie, a tí, čo sa k nej vracajú. Dá sa to. Táto kniha sa čítaním nevyčerpáva, najmä vďaka veľkej miere otvorenosti mentálnych aj fyzických priestorov, kde nevidieť kauzalitu odkiaľ, kam, prečo alebo prečo práve ja. Premenlivosť počasia sa prenáša do premenlivosti autorských postupov a nespôsobuje únavu zo zotrvačnosti.
Hovorím, teda som
Všetky tri predchádzajúce knihy využívali fyzické a morfologické danosti poézie vo svoj prospech, nech už si zoberieme úspornosť, metaforickosť či demonštratívny postoj, kniha Petra Brezňana Skúsenosti týchto dní (zvierat) (Drewo a srd – OZ Vlna) ide proti typickým danostiam poézie a využíva to ako „svoj“ prvok ozvláštnenia. Najviditeľnejšími znakmi sú prvky rozprávacieho módu, zámena procesuálnosti za rezultatívnosť (slovesnosť dostáva prednosť pred pojmovosťou) a s ňou súvisiaca abstraktnosť pred názornosťou. Na spresnenie treba dodať, že to samo osebe ešte nič neindikuje, že porovnanie je relatívne a jestvujú uvravenejšie, procesuálnejšie a abstraktnejšie texty. Skôr sa z toho dá odvodiť poetologická preferencia autora, ovplyvňujúca následne čitateľskú stratégiu recepcie.
Nie všetky texty sú písané jednotnou poetikou a nájsť môžeme prozaické pasusy, ale aj klasické texty s prísnejším vertikálnym členením. V oboch však cítiť rovnaký tlak na tvorenie, ktorý bol na začiatku celého tvorivého procesu a ktorý sa dostal do cieľa už samotným aktom písania. Z hľadiska prenosu informácie, ktorá sa riadi zákonmi jazykovej ekonómie a citlivosti na novosť, opakovanosť a nepriamu úmernosť rozsahu (všeobecné) a obsahu (konkrétne) slov sa v Brezňanových textoch viacej rozpráva, ako povie. Nemusí to ešte automaticky znamenať problém či negatívum. Ukazuje sa tak spôsob, ako autor myslí a na čo mu slúži básnická reč. To, že to autor niekedy neodhadne a píše akoby bez filtra, však už problémom je: „[...] počul som o deťoch (a ďalších), čo na to makajú / bane na koltán – celé dni pod zemou / nemohol som ďalej svoju teplú večeru si dávať / zamorené fabriky na handry / dostavuje sa silná nechuť, odpor, hnus, nepokoj // (skutočná blízkosť smrti) // nehodil som im to do ksichtu, neoplieskal o hlavy // nevyzliekol pestré handry dakde z Ázie a nekričal, že to nikdy nosiť nebudem // a nebežal potom holý – skákajúci vtáčik / asi šťastný preč // nekričal, že to už nikdy žrať nebudem, nekričal / na slnku, pod mrakmi, za oknami alebo v daždi / do ľudí, že je to skurvený ojeb na nich (malých, žltých, čiernych, hnedých), / skurvený pohodlný ojeb pre nás // moje kroky nemenia smer / vyhrotené afekty dožívajú / divné záchvevy odseknutých kusov tela / tie veci kupujem ďalej / pamätám si na radosť / sú čisté druhí zamazaní cena malá / okamžite moje v rýchlej radosti / splnia túžbu, splynú s radosťou [...]“ (s. 74 – 75).
V knihe Skúsenosti týchto dní (zvierat) sú básne pripomínajúce vydarenú knihu A. Habláka Jazvyk o „zvykaní si na seba“ a aj v Brezňanovej verzii vyznieva táto forma procesuálnosti ako opodstatnená metóda, napr. v básni domnienky: „neviem... / asi som bol len / prchavý / rozplývavý / neuchopiteľný / sebe // v nepamäti // visiac v bubline prítomnosti (ktorej som neprítomný odcudzený) / ktorá svojou farbou rýchlo kreslí / svety tvory veci“ (s. 16). Zvláštnym spôsobom vstupuje Brezňanova tvorba do porovnania s Lipcseiovou knihou, keďže obe pracujú s hypertrofiou, rapsodickosťou a potrebujú na svoje vyjadrenie veľa slov, lebo málo sa im máli. Z tohto porovnania sa ukazuje, akou výhodou je využívať názorné slová s množstvom vizuálnych a zmyslových impulzov, ktoré pri Lipcseiovi čitateľa vedú, no pri Brezňanovi zahmlievajú predstavu, až si čitateľ ako ja kladie otázku, či ide o zámer alebo neschopnosť, pretože odlíšiť jedno od druhého ide ťažko. Lipcseia drží aj „metafyzická“ línia, ktorou poľahky obhajuje, prečo potrebuje „to všetko“ do poézie, zatiaľ čo pri Brezňanovi vzniká dojem, že tvorba prebieha ako impulzívne vyvrhovanie vnútra. U oboch autorov platí, že menší rozsah knihy by zbierkam ako artefaktom pomohol (napríklad časť odpad v Brezňanovej zbierke nezachraňuje ani zámerný subverzívny názov oddielu knihy).
Pán Výkričník a slečna Tribodky
Zbierky Kristiána Grupača Sme nevinní! a Niny Kollárovej Premlčané ticho (obe Spolok slovenských spisovateľov, edícia Mladých slovenských autorov časopisu Dotyky) sú ako jang a jin. Kým Grupač ide do sveta s výkričníkom a rozkazovacím spôsobom, u Kollárovej je ešte aj ticho „premlčané“. Obaja autori tvorbou potvrdzujú status debutantov, neriskujú zbytočne a voľbou formátu smerujú k pomyselnému zlatému rezu: básne majú strednú dĺžku, dôsledne pracujú s horizontálnym a vertikálnym členením a smerujú k pointe. Rovnako k debutu patria aj pokusy o sebaidentifikáciu cez nielen napísané (súkromná), ale aj publikované slovo (mediálna prezentácia) a interakcia subjektu s okolím (odraz hľadania svojho miesta vo svete). Do tretice debutantskú úroveň potvrdzujú aj básne, v ktorých sa ukazujú prvé zisky, ale aj občasné straty.
Kollárovej poézia je precízne vyberaná (žiadalo by sa povedať výberová), zaraďuje sa do dlhého radu intímnej lyriky a poézie súkromia, kde sa hlavnou témou stáva situácia subjektu (lyrickej aktérky) odvodzovaná z partnerskej interakcie: „mala som sa vyzliecť pri svetle / chcel si si zapamätať / ako vyzerám prvý raz nahá // a ja som zbierala / všetky popadané vlasy / na mne // nebudem chodiť / domov s cudzím telom“ (s. 30). Kollárová ju ladí do melancholickej tonality, do splínu, ktorý zviditeľňuje prostredníctvom objektovo-prírodno-ľudskej paralelizácie. Dlhá skúsenosť s písaním poetke pomáha bez ťažkostí udržať atmosféru, čistotu jazyka, kde to nezaškrípe, kde všetko lahodne plynie, azda až príliš lahodne. Výnimku tvorí cyklus pri čítaní, kde sa preskupujú subjekty, objekty, roly a poetka vystupuje zo zóny súkromia do zóny lektúry a interakcie s ňou. Zbierka Premlčané ticho poukazuje na jav poézie, kde sa aj pri nevyskytovaní chýb stále pociťuje druh deficitu. Možno by sa to dalo pomenovať ako malá odvaha riskovať, hľadať slová a situácie, ktoré akoby do poézie nepatrili, a preto si vyžadujú prácu a talent, aby sa tam objaviť mohli. Pri použitej forme sa miera súkromného do značnej miery nivelizuje, chýba v nej dištinktívny príznak jedinečnosti človeka-subjektu alebo prežívania vzťahu.
Aj K. Grupač pri písaní začína od sebapozorovania a pozorovania seba v interakcii s prostredím; tiež si cení svoju samotu a k poézii prichádza v mnohom ako samorast. Takýto postup je sľubný na osvojenie si základných tvorivých impulzov, ale zvyčajne stroskotáva na tom, že mnohé témy a spôsoby už použili autori pred ním. Samozrejme, nikdy nie doslovne, ale často tak, že vavrín prvenstva pripadne niekomu inému (námety so žobrákom, smejúce sa stareny, návštevy pekla, nepochopenie okolím). Kým Kollárovej poézii som pred chvíľou vyčítal nedostatok odvahy narušiť farebný biely až staroružový odtieň, u Grupača by sa škola farebnej kombinatoriky zišla. Vo svojej tvorbe je razantný, expresívny, miestami však až nevyberavý. Táto poézia sa nedá prehliadnuť, kontrasty sú výrazné a slová spôsobujú hluk ako cover verzie heavy metalu. Opäť tu však dochádza k javu, keď sa efekt sily slov dosahuje uvádzaním už silných slov, čím si autor nemá za čo pripísať zásluhy za básnickú prácu. „Mám vybité okná do duše / som posol zvrátených domnienok / Tam kde žijem | farby nemajú mená / a naše božstvo | nespadá pod patronát / žiadnej cirkvi // Nemôžeme vzlietnuť | naše krídla nie sú z peria / kosti máme vystužené | zmesou hriechov / a samotvrdnúceho betónu / Uctievame sochy z bahna a štrku / a pod jazykom úpenlivo | ukrývame horúcu ihlu“ (s. 35).
Kniha Sme nevinní! má nedostatkov viac než len nebásnicky prístup k slovám. Chýba jej väčšia vyzretosť v celom rozsahu, hoci na niektorých miestach v dvoj-, trojveršiach alebo v obrazoch sa poézia objavuje. Častejšie sú texty budované ako kompilácia motívov okolo ústrednej témy, rozvíjajú sa okolnosti a košatejú príznaky (adjektíva, príslovky či genitívne metafory), ale viac ako odkrývanie pribúda v textoch prekrývanie, až sa v hluku slov básnik nemôže počuť.
Generačné strety hluku, zvuku a ticha
Niečo podobné by sa dalo napísať o knihe Dávida Pašku V roztrieštenom procese (DuBari), ktorej názov presne vystihuje stav píšuceho subjektu. Špecifikom knihy je jej trojjazyčná podoba, keď sa autor pokúša o poéziu po slovensky, česky a anglicky, no ani v jednom z nich sa neprekračuje tieň klišé alebo bizarnosti. Sú básnici, ktorí nedokážu písať poéziu inak ako v jednom (najčastejšie materskom) jazyku, pretože si uvedomujú, že zostúpiť do hĺbok jazyka si vyžaduje absolútnu citlivosť, ktorá sa nedá naučiť z pesničiek alebo na jazykovej škole. A fakt, že to Paškovi celkom ide v češtine aj angličtine rovnako ako v rodnom jazyku, je podozrivý a symptomatický. Vo všetkých troch sa totiž dostáva na úroveň, kde to znie zaujímavo a na prvý dojem lákavo, ale už akýkoľvek bližší pohľad prezrádza, že autor je stále na povrchu. „Na druhém konci telefonu / Je slyšet její pláč / Asi opět kvůli mně / Nechci ji pokaždé rozbrečet / Asi jsem tyfus / A ona ode mne odejde / Nechci, aby šla / Utopil bych se / Ve čvachtavém křišťálu / Nic už bez ní neodletí – natož já“ (s. 50). Pri prečítaní celej knihy (vrátane záložiek) si možno čitateľ povie, že na sedemnásťročného chalana nie zlé, ale pri porovnaní s tými lepšími sa už ukazuje, že i keď nie je začiatočník, do cieľa má poriadne ďaleko. Pritom mnohé radikálne vyhlásenia proti stavu spoločnosti a úpadku človeka majú ten správny mladícky esprit a opodstatnene sa pýtajú starších generácií a elít, v akom stave mladým zanechávajú svet.
Protipólom uvravenej impresívnej knihy mladosti D. Pašku je úsečná zbierka Ľuda Farkaša Vŕba (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), čerpajúca z nažitia človeka, čo už má za sebou viac než šesť desiatok rokov. „Starý začínajúci autor“, ako Farkaš označuje sám seba, sa neplánuje presadiť v poézii založenej na invencii a sledovaní najnovších trendov digimoderny, dobre vie, že jeho náskokom sú odskúšané hodnoty, ktoré človek pochopí, až keď sa ocitne v koži iných. Farkašova poézia je staromilsky príjemná a i keď sa v nej objavujú dobre známe námety a motívy (od Vianoc a kresťanského humanizmu až po prírodu a ľudskú introspekciu) neurážajú čitateľa falošnosťou, vtieravosťou alebo nedovzdelanosťou (jav, aký často sprevádza tvorbu ignorantských grafomanov). „Kostlivé kamene / Škeria krivé zuby // Do hluchých uší / Šušká suchá tráva // Mĺkva električka / Kvíli medzi nimi // Smutné modlitby / Za mŕtvych strážcov (POD LESOM, s. 69). V knihe sa ako vydarenejšie javia básne s univerzálnym námetom a naopak pokusy o mravné posolstvá a angažovanosť pôsobia neprirodzene v tejto poézii. Možno sa niekedy autorom zdá, že sa mravný imperatív očakáva, opak je pravdou.
Podobný výsledný čitateľský zážitok poskytuje kniha Jany Melcerovej Žmúrim do tmy (Spolok slovenských spisovateľov), ktorá tiež dokáže navodiť atmosféru pokoja alebo zámernej dramatickosti, hoci cítiť, že ambície autorky sú vyššie a dôslednosť pri prezentácii väčšia. Slovesná forma prvej osoby z názvu „žmúrim“ dobre vystihuje pohľad, ktorý je dvojsmerný a umožňuje vidieť – i keď obmedzene – von a rovnako s istým obmedzením aj dovnútra. Kľúčovým je priznanie spojitosti medzi píšucim subjektom a autorkou, ktorá sa takmer vždy stáva nejakou zviditeľnenou súčasťou napísaného textu. Knihu ladí ako svoje súkromné pozvanie a ponúka svoju spoločnosť. V nej je ľudsky útulne, hoci sa neraz spomína nepokoj či „zlomená doba“, v ktorej „doparoma, žijeme“ (s. 63). Ak by však čitateľ mal záujem o básnicky inovatívny jazyk, myslenie alebo poetiku, mal by hľadať inde. I keď Melcerovej poézia nepatrí k najkonvenčnejším a usiluje sa vyhýbať klišé, uspokojuje sa s ustáleným spôsobom básnického zobrazovania: „Také leto – / dni zliate do pocitu / plynutia času / pomimo a naúzko / hľadia na mňa cez prsty / z písmen. // Až sa raz z tohto sna zobudím, / možno konečne prestanem brázdiť / Mys dobrej nádeje, / vyženiem z paluby všetkých duchov / a znova zakotvím vo vlastnom živote. // Až vtedy prežijem báseň, / ktorú si nebudem musieť napísať“ (Ako bludný Holanďan, s. 67).
S bubnom na poéziu
S väčšou razanciou sa do tvorenia poézie púšťa Mária Mikitová Janošková v knihe výsledok: bez riešenia (Vydavateľstvo Pectus): „môj šiesty zmysel / nabitý citom na prasknutie / uviazol v brázde / nízkeho tlaku vzduchu // púštne piesky v presýpacích hodinách / iskria ako pominuté // samovznietením v pekle / nerozpútam vzburu // O čo mi ide?“ (s. 19). Správna otázka, poznamená čitateľ, ale nenecháva sa zaskočiť expresívnym a farbistým vyjadrovaním poetky. Podľa predvedenej koncepcie čitateľ rýchlo odhaľuje, že poetka dôveruje silným slovám, ktoré ďalej umocňuje prostredníctvom nečakaných spojení. Je to však trochu prihlasná hudba, ktorá, ak sa upraví na primeranú hladinu zvuku, odrazu ukáže, že nie je až taká bohatá a objavná na komplexnejšiu výpoveď: „slovo sa pozvoľna zaoblilo / pravda zakopaná pod obzor / vystúpila ako žila / a napla všetky svoje zmysly // protest šitý na mieru – biele rukavičky // hladkosť plynutia / ktorú nevieš zachytiť ani ostrým nechtom / ti splynula so zobliekaním kože // ostych ustúpil o pár krokov / aby si ťa tak z odstupu premeral / od hlavy po päty // forma sa naširoko rozkročila / a už to nešlo vysloviť“ (Brúsenie mramoru, s. 54). Niekedy sa takejto poézii hovorí „plagátová“, ktorá – ako napovedá východiskové slovo plagát – potrebuje zaujať na prvé pozretie. Plagátovosť sa však považuje aj za negatívnu črtu, rýchlo sa vyčerpáva, a tak ako klasický plagát má väčšinou iba plochú, dvojrozmernú dimenziu.
A čo s tým má kritika?
Výpočet debutantov by nebol úplný bez niekoľkých príkladov autorov a autoriek, ktorí realizujú svoju predstavu o poézii bez ohľadu či bez vedomia toho, že literatúra má svoju históriu, tradíciu a metódy. Za všetky aspoň telegraficky spomeniem knihu Kataríny Demeterovej Zmyselné nežnosti (Perfekt), ktorá napĺňa slovníkovú definíciu slova poézia, ale mýli si básnickú tvorbu s ornamentálnym opisom a za ideál omylom považuje gýč: „Aké ľúbezné sú zrumenené líca, / planú ti na tvári ako svieca, / lampu zhasínam. / Aké krásne je milovanie, / keď oheň v nás iskrou vzplanie, / tichu sa odovzdám“ (Milovanie, s. 64).
Osobne sa považujem za nenáročného čitateľa, čo nebýva dobrou vlastnosťou literárneho kritika, a aby som nepoľavoval v nárokoch, pripomínam si zakaždým slová skúsenejších kritikov. Otázku Fedora Matejova „A bolo nám to treba?“, v ktorej sa odráža vedomie kontextu literatúry, ale aj jej už dosiahnutých výdobytkov, a vetu Valéra Mikulu „keď sú dobrí všetci, nie je dobrý nikto“, ktorá nabáda k prísnosti, pretože iba takýmto prístupom odlíšime nielen kvalitu od nekvality, ale tiež vrcholy v kategórii najkvalitnejšej ročnej produkcie. V skupine debutov za rok 2017 preukázali dostatok talentu hlavne traja autori Ladislav Lipcsei, Marcel Lacko a Viktor Suchý, každý iný ako ten druhý a predsa presvedčivo a s náskokom. Či to bude stačiť na to, aby sa dostali na úroveň, o ktorej hovorí Mouninovo pozorovanie, že skutočný básnický talent sa objaví raz za generáciu, si netrúfam povedať. Ak sa to aj nepodarilo na prvý pokus, prinajmenšom už vykročili dobrým smerom.
Ján Gavura
