Od Záhrady cez baštu k Artforu
Ešte pred nedávnom bolo Občianske združenie Laputa pôsobiace v Banskej Bystrici pomerne neznáme zoskupenie. Prvý kontakt sme s ním v redakcii nadviazali asi pred rokom, keď z ničoho nič vydali nevšednú publikáciu – Spevník Deža Ursinyho. V tom čase za združením stáli najmä Rado Sloboda a Slavo Sochor. Kdesi v pozadí sa mihli aj pri „realizácii“ rozhovoru s prekladateľmi knihy Daniela L. Everetta Dobrú noc a dávaj pozor na hady (Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica – Komenského inštitút 2018) – Zuzkou Szabóovou a Milanom Zvadom. Článok vyšiel v Knižnej revue pred letom. No a v lete sme ešte publikovali text o festivale 7 dní – 7 nocí, o ktorom písali Sloboda a Sochor. Časové diery medzi týmito aktivitami vypĺňali a pretkávali príspevky na sociálnych sieťach, ktoré síce prichádzali z troch bodov – Záhrady – Centra nezávislej kultúry, Artfora a Literárnej bašty – , ale opäť sa zlievali akoby v jeden celok. To mi naznačovalo, že sa v Banskej Bystrici deje čosi kultúrne významné, niečo, čo ju nebadateľne pretvára, že tu vzniká silné komunitné zázemie. Všetci títo ľudia sú tu nejako poprepájaní.
 
Nie je ťažké objaviť stred Banskej Bystrice. Autobus mesto obkrúži, a človek presne vie, kde nájde námestie. Z priestoru hemžiaceho sa ľuďmi vedú prázdne ulice a uličky kdesi do útrob mesta. Jedna taká ma zaviedla do Záhrady – Centra nezávislej kultúry. Cestou míňam Artforum, ktorého vstup sa skromne týči vo výške možno aj vyše metra. Ako sa neskôr dozvedám, tento architektonický prvok umiestnený nad úrovňou cesty sa nazýva trotuár, je to chodník charakteristický pre Banskú Štiavnicu. Ku kaviarni, ktorá je centrom Záhrady, vedie kľukatá cestička malým ovocným sadom, popod jabĺčka, v obkolesení historických budov. Čas k nim nebol veľmi milosrdný. Je to tu upravené, ale nie príliš. Obzubané je krajšie a zachováva to pôvodného ducha.

Na tomto pôvabnom mieste sa stretávam so Slavomírom Sochorom. Podľa jeho slov je bašta hneď za rohom, čo mi mnohé osvetľuje. V Záhrade sa podieľa na diskusiách a občianskych aktivitách, v Literárnej bašte má na starosti PR a vydavateľstvo, v Artfore z oboch niečo: „Mám veľmi rád Banskú Bystricu. V určitom čase svojej premeny, v momente kultúrneho rastu mi prirástla k srdcu, keďže sa tu začala rozvíjať Záhrada, kníhkupectvo Artforum a je tu ešte množstvo ostrovov pozitívnej deviácie.“

Komunita ľudí, ktorým toto mesto nebolo ľahostajné, začala vznikať spontánne. Rozprávali sa o tom, ako Bystrica vyzerá, čo prechádzalo aj do pokusov o filozofické diskusie, a najmä do rozhovorov o literatúre, až to časom prerástlo do vzniku kníhkupectva. Pôvodné Artforum zaniklo v roku 2013, a tak sa táto skupina aktivistov, študentov a milovníkov dobrých kníh čoraz viac pohrávala s myšlienkou, že ho znovuzaložia. Dali dokopy kapitál a v roku 2015 postavili kníhkupectvo na nových základoch. Trvalo to necelý rok.

Artforum zakladalo deväť ľudí najrôznejších profesií: Rado Sloboda, Slavo Sochor, Zuzka Szabóová, Maroš Chmelík, Veronika Střelcová, Jaro Stančík, Mišo a Stanka Kočišovci, Tomáš Fedorko. Časom pribudli aj ďalší. Priestory kníhkupectva sú neveľké, ale má svoju vlastnú sálu, kde sa konajú besedy.
 
Rezidenčný byt a kaviareň v bašte
Zo Záhrady sme sa presunuli do Bašty pri Lazovnej bráne, ktorá bola postavená v 16. storočí a v 19. storočí sa k nej pripojil dvorový trakt. Obe budovy majú zaujímavú históriu, ako mi porozprával Slavo Sochor: „Priamo v bašte ešte v minulom storočí bývali ľudia, slúžila ako bytové priestory. Traduje sa historka, že na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia tam bola prvá bystrická peep show a v 90. rokoch sa tam presťahovali tvorivé dielne PKO. V roku 2009 sa stadiaľ PKO vysťahovalo a vtedy začali priestory chátrať.“

Ako prvé si ich všimli Zuzka Majlingová a Katka Kucbelová. Vypracovali projekt, ktorý fungoval v rovine príprav, rekonštrukcie, započali fundraising, hľadali zdroje. Neskôr im však došli časové možnosti, a tak sa rozhodli, že projekt posunú niekomu inému. „V období, keď už bolo Artforum rozbehnuté, oslovili nás. No a my sme si po krátkej úvahe povedali, že ideme do toho. Zhodli sme sa na tom, že by sme chceli zvýšiť intelektuálny a literárny potenciál Banskej Bystrice,“ spomína Sochor na začiatky. A ako je to dnes, keď držia projekt v rukách necelé dva roky? „Nedá sa povedať, že bašta je už opravená, je to stále v prípravnej rovine, ktorá bude určite ešte nejaký čas trvať. Ale náš cieľ sa nezmenil.“

Bašta, ktorá si stále zachováva charakter historickej pamiatky, má dve podlažia. Na prvom poschodí by chceli zriadiť literárnu kaviareň s priestorom na besedy a na druhom poschodí by mal byť rezidenčný byt. Priestory sa im podarilo vyčistiť prostredníctvom dobrovoľníckych brigád a momentálne čakajú na zásah citlivej rekonštrukcie. Architektonický projekt majú rozpracovaný a už aj podporený Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Zatiaľ sú v štádiu vizualizácie a hľadajú finančné prostriedky, pričom rekonštrukcia je vyčíslená na 200 000 eur. „Priestor je poznačený časom a bolo by ideálne, ak by k rekonštrukcii prišlo čím skôr,“ dodáva Sochor.

Zatiaľ ju využívajú len počas leta na rôzne podujatia. Ponúka totiž čarovné výhľady na mesto a neopakovateľnú atmosféru. Už dvakrát sa tu konala Noc literatúry, festival 7 dní – 7 nocí, niekoľko diskusií a koncertov. A aj druhý ročník festivalu poézie Versus.

Prvého rezidenčného pobytu sa zúčastnil básnik Michal Tallo. Od 22. augusta do 7. septembra tohto roku pracoval na svojej novej zbierke poviedok a zároveň napísal aj niekoľko básní. „Podľa toho, čo nám povedal o svojich pocitoch, budeme rezidencie testovať ešte aj v budúcom roku. Uvidíme, ako na to budú reagovať, povedzme, staršie autorky a autori.“
 
Vydavateľstvo Literárna bašta
Vydanie Spevníka Deža Ursinyho bola podľa Sochora viac-menej náhoda, prišlo to spontánne: „Kamarát Juro Havlík chcel vydať spísané pesničky Deža Ursinyho, obišiel s tým veľa vydavateľstiev – tie, ktoré by mohli mať o to záujem –, ale neuspel. Prišiel s tým za nami a išli sme do toho. Je to atypická publikácia vo všetkých smeroch. Náklad v hrebeňovej väzbe sme úplne vypredali. Potom sme sa začali zamýšľať, či ideme tento smer nejakým spôsobom rozvíjať.“ Spevníkom započali edíciu Muzika a pohrávajú sa s myšlienkou, že by mohli vydať aj spevník Jara Filipa. Poézia je jednou z ich priorít, prepája sa s verejnými aktivitami občianskeho združenia i s festivalom Versus.

Do konca roka majú v pláne vydať ešte štyri publikácie. V rámci festivalu vyšiel výber z poézie poľského hudobníka a poeta Szczepana Kopyta Čítanka pre pracujúce triedy. „Nie je to úplne tradičná poézia. V rámci slovenského kontextu, ktorý má zažitú konzervatívnejšiu tvorbu, bude príjemným prekvapením. Veľkú zásluhu má na tom prekladateľka Kristína Karabová,“ rozhovoril sa Sochor, „a tiež dizajnérka Elena Čányová.“

Na jeseň vyjde beletristická edícia Persony, texty na hranici reportáže a beletrie, ale ešte nemá názov. Prvou lastovičkou bude kniha Jána Púčeka Med pamäti, čo je tiež text na hranici viacerých žánrov: „Ťažko sa škatuľkuje, aj keď k eseji má najbližšie. V tomto texte sa autor vracia jednak k spomienkam na svojich predkov, ale predovšetkým tam tematizuje súčasné podoby zla a spracúva tému vojny, cez príbuzných, ale aj cez ľudí, na ktorých počas svojich ciest natrafil.“

Okolo 17. novembra vyjde knižka poľskej novinárky Paulíny Wild Poznávacie znamenia, v ktorej autorka sumarizuje obdobie svojho detstva v 80. rokoch minulého storočia až po dnešok, aj vývin Poľska a politickej situácie v tejto krajine. Ale text má aj veľa prienikov s dianím na Slovensku. „Je to porovnanie toho, ako rástli generácie tridsiatnikov, povedzme, jej rodičov v 80. rokoch a ako žijú tridsiatnici dnes, akú majú východiskovú situáciu. Exaktne popisuje ekonomické podmienky ľudí, ktorí si zakladajú rodiny, resp. sú singles.“

Veľmi zaujímavo vyzerá aj projekt/kniha s názvom Očistec, čo bude súbor siedmich esejí, niečo ako súčasná interpretácia siedmich smrteľných hriechov v podaní siedmich súčasných autorov – Verona Šikulová, Boris Ondreička, Peter Hunčík, Zuzana Gindl Tatárová, Jana Juráňová, Saša Uhlová, Juraj Malíček. Čudujem sa nad týmto nesúrodým výberom, akoby ich nič nespájalo, čo bol vlastne zámer. Ale! „Spájajú ich hriechy,“ reaguje Sochor promptne, hoci nie všetci na hriechy ako také veria. Doslov bude písať Daniel Pastirčák.

Mojou poslednou zastávkou bolo Artforum, kde sa mi súvislosti nadobro pospájali. Nakoniec mi Zuzka, Rado aj Slavo natlačení vo dverách kníhkupectva kývali, keď som od nich odchádzala. Samozrejme, s knižkou, ktorú mi odporučili a navyše s úžasným pocitom z toho, akí sú títo ľudia šikovní.
 
Beáta Beláková