Ladislav Ballek (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava)
V predveľkonočnom čase našu kultúrnu verejnosť zastihla smutná správa o úmrtí Ladislava Balleka, ktorého literárna historiografia nepochybne priradí k našim najvýznamnejším románopiscom. Do čitateľského vedomia sa zapísal predovšetkým dielami
Pomocník (1977) a
Agáty (1981), deje ktorých sú situované do prostredia Palánku, mestečka na južnej hranici, za ktorým sa skrývajú Šahy, kde autor prežil detstvo a mladosť. Bolo však chybou, ak sa o ňom občas písalo ako o akomsi „pevcovi“ juhu, pretože všetky jeho prózy majú precíznu psychologickú kresbu. Ide v nich o zachytenie univerzálnych podstát bytia, tvorca svojich protagonistov stvárnil v individuálnych, súkromných, intímnych, ako aj spoločenských väzbách. Svedčia o tom i knihy, ktoré spomínaným románovým freskám predchádzali: novely
Púť červená ako ľalia (1967) a
Útek na zelenú lúku (1969), experimentálny román
Biely vrabec (1970), ako aj opusy z neskoršieho obdobia: romány
Lesné divadlo (1987) a
Čudný spáč zo Slovenského raja (1990) a novela
Trinásty mesiac (Sen nocí mesačných) (1995), ktorej pôvodné vydanie bolo na začiatku tzv. normalizácie zastavené. Rozsiahlu spisovateľovu tvorbu dopĺňajú knihy esejí
Letiace roky (1997) a
Zlatý stôl (2000). Ladislav Ballek fascinoval čitateľov predovšetkým príbehmi – ich presvedčivosťou, bohatstvom, rozmanitosťou i početnosťou. On sám príbeh pokladal za vec veľmi dôležitú, viackrát som ho počul vysloviť vetu: „
Osud možno poraziť jedine príbehom.“ Literárna kritika v jeho dielach objavila celý rad kvalít, okrem iného vyzdvihovala aj precíznosť, s akou píše každé jedno súvetie. Rád by som upozornil na skutočnosť, že všetkým svojim postavám, aj tým záporným, vždy ponechával ľudskú dôstojnosť.
Počas života Ladislav Ballek prešiel viacerými pracovnými postami a pôsobil tiež v politike. Pripomenúť možno, že bol poslancom Národnej rady SR za SDĽ a v roku 1998 kandidoval na úrad prezidenta republiky. Vyvrcholením jeho dráhy bola funkcia veľvyslanca v Českej republike (2001 – 2008). Vždy ho pritom charakterizovala nesmierna zdvorilosť, ba priam (v tom najlepšom slova zmysle) aristokratické správanie.
Tí, čo sme Ladislava Balleka bližšie poznali, sme tušili, že jeho zdravotný stav nie je najlepší, hoci on sám o ňom veľa nehovoril, nesťažoval sa. Rovnako, správa o jeho úmrtí nás všetkých zaskočila a hlboko ranila. Osobne som veril, že sa zotaví, oddýchne si a po knihe Trojou a vŕškom pamäti s podtitulom Pisárov dlhý zápis 2000 – 2008, ktorá vyšla v minulom roku a v ktorej podrobne (na takmer 700 stranách) mapuje svoje diplomatické pôsobenie, sa opäť pustí do písania prózy. Žiaľ, už sa tak nestane, uzavrelo sa jeho dielo i životný príbeh.
Nám, ktorým sa čas bytia aspoň čiastočne prekryl s časom Ladislava Balleka, zostane v pamäti jeho umelecký rukopis, posolstvo príbehov, v srdciach nám zostane on ako človek a priateľ. Som presvedčený, že jeho knihy sa budú čítať aj po tom, keď sa i my už pominieme.
