Jeden z trojice Osamelých bežcov, básnik a esejista Ivan Laučík náhle zomrel 12. mája 2004 vo svojom rodnom Liptovskom Mikuláši. Len pred niekoľkými týždňami vyšlo súborné vydanie jeho básní a o necelé dva mesiace by bol oslávil šesťdesiatku.
             V roku 1963 spolu s Petrom Repkom a Ivanom Štrpkom vytvorili básnickú skupinu Osamelí bežci a v mesačníku Mladá tvorba sa pokúsili publikovať svoj manifest Návrat anjelov. Boli v ňom zásadné vety: "Sme bežci, naším spôsobom bytia je beh, a to, čo s behom súvisí. Kašleme na literatúru, zaujíma nás zmysel pohybu. Vojna je pre našu generáciu rovnako abstraktný pojem ako komunizmus." Dobová cenzúra teda manifest nedovolila publikovať. Vyšiel až v období krátkej liberalizácie kumunistického režimu - aby sa po ňom už o krátky čas znova nadlho "zavreli vody" husákovskej normalizácie. Tá kruto postihla aj ich autorov - a hádam najviac práve Ivana Laučíka, ktorého režim umlčal na celé dve desaťročia. Zbierka Na prahu počuteľnosti vyšla až na sklonku normalizácie v roku 1988.
             Osamelí bežci sa vo svojej poézii prezentovali novou, originálnou poetikou, ktorá sa výrazne odlišovala od dobovej slovenskej lyriky. Ivan Laučík debutoval v roku 1968 básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom. V roku 1970 ešte stihol vydať zbierku Sme príbuzní na začiatku, ale to sa už začali z knižníc vyraďovať diela autorov, ktorí sa "spreneverili socializmu" v predchádzajúcich rokoch, a medzi ne sa doslali aj Laučíkove knihy. Po páde komunistického režimu vydal zbierky Vzdušnou čiarou (1991), Havránok (1998), Po dlhej trase osamelého bežca ( 2003) a Básne (2004), ktoré len nedávno, spolu so svojimi vernými básnickými druhmi P. Repkom a I. Štrpkom, pokrstili na Literárnych revoch J. D. Nagya v Pištekovom kníhkupectve v Bratislave. Práve tu Ivan Laučík početnému a vnímavému publiku urobil zasväteného sprievodcu svojou poéziu, ktorá sa dostala do tohto reprezentačného výberu, a okrem iného uviedol: " Niektoré básne som nespoznával, pri iných sa mi zasa rozjasnilo ako v krištáľovej guli a videl som do nich."
           Ivan Laučík, ako jeden z mála slovenských umelcov v celom uplynulom storočí, dôsledne a vytrvalo kráčal svojou cestou - životom i poéziu. Na oboch bolo veľa osamelosti, ale Ivan Laučík ju dokázal zmysluplne využiť a pretvoriť na dielo, ktoré svojou hodnotou presiahne aj do ďalšieho storočia.           
Anton Baláž