Vyhľadávanie
Odišiel Rudo ČIŽMÁRIK
(18. júl 1949 – 10. marec 2008)
V predtuche dohárajúceho plamienka života lúčil sa s nami elektronickou poštou náš bývalý kolega, básnik, prekladateľ, publicista a predovšetkým priateľ týmito veršami:
Prosba
Kmotrička Bolesť,
keď už si ma pasovala za hovorcu,
dožič mi, prosím, aj dni oddychu a dni sviatočné,
aby sa ušlo aj zástupom všetkých trpiacich
a nevnímali ťa len ako súčasť,
ako jediné posolstvo a zmysel života.
Ak už nás nútiš kľačať pred tvojou zohavenou tvárou,
nešliap po ľudskej dôstojnosti,
buď očisťujúca,
nezakaľuj naše dni
ako svetlo v jamkách tvojich bezodných očí.
Kmotrička Bolesť,
keď už si ma pasovala za hovorcu,
buď ku mne milostivejšia
nielen v umelom spánku, chcem prehovoriť
aj na tvoju obhajobu, viem, znie to paradoxne...
* * *
Keď už raz naozaj zomriem,
odrátajte mi z prežitého zo tri mesiace,
približne toľko, koľko za mňa predýchali prístroje,
približne toľko, koľko nado mnou svietili obrazovky
a nonstop premietali v šifrách potkýnajúce sa srdce,
slabnúci tlak krvi
a pocity mojich blízkych vibrovali v tej kinosále
v každodennom hustnúcom strese.
Báť sa či nebáť?
a prirátajte ten čas všetkým,
ktorí ma držali za ruku
a márne čakali opätovanie ponúknutého stisku,
spomínali si na mňa, modlili sa
a nevládal som povedať, že ich mám rád,
ba ani žmurknúť hoci len tak ako pri narodení.
A Prirátajte ten čas aj Dobrodincom,
s ich krvou sa moja miesila v tele
zhúžvanom ako papier,
na ktorý sa už takmer nedá písať o utrpení,
lebo je bolesť, keď človek prichádza na svet,
ale je bolesť
s krivými riadkami vrások a rozliatymi modrinami
pod pergamenovou pokožkou
popísanou nečitateľným rukopisom injekčných pier.
* * *
Keď už raz naozaj zomriem,
priatelia,
bude ma bolieť len to, že nie som medzi vami,
prepáčte mi, že nebudem odpovedať na otázky
ako sa mám, čo robím,
ani len to stručné zovšednené: ujde to.
Už to neujde.
Bude ma bolieť len to, čo som sľúbil a nesplnil,
tak ako ma to bolievalo za života.
Sypem si popol na hlavu
prv, ako sa naplní biblické
MEMENTO HOMO QUIA PULVER ES
ET IN PULVEREM REVERTERIS.
Pošlite potom moju urnu s rýchlym poslom,
lebo ja už nedobehnem za plot s orgovánom,
kde si zjari ustiela opojná vôňa a zadúša sa
súcitom nad rozvlnenými rovmi
magnetickej rodnej hrudy, kde na jeseň
vietor prečesáva nádherné hrivy chryzantém.
Prihláste ma tam na trvalý pobyt k príbuzným.
Budeme pospolu ako vystrihnutí z magazínu,
nikto sa nebude vyhovárať na čas,
škriepiť sa a chlácholiť.
Zavolali mi na mobil,
aby som sa vyštveral na vyšetrenie na kopec,
do ústavu, kde Bartfayova bronzová dievčina
na prúdoch vody, čistučká,
rozkrídlená,
vznáša sa nad hladinou fontány ako metafora.
Živá voda.
Už len pohľad na ňu prinavracal mi náladu mladosti.
Zavolali mi na mobil.
Odpusť mi, Pane,
zazdalo sa mi, že musím vystúpiť na svoju Golgotu,
viem, je to prisilné prirovnanie, ale keď už mi vedieš
myseľ a ruku, vieš,
že z tejto výšky pochopím človečie malicherné vzťahy.
Zavolali mi na mobil.
Hlas, ktorý mi z neho niesol nádej,
musel sa predsa aspoň obtrieť o bezbrehé múry neba.
Veríš mi, Pane, že verím?
