Vyhľadávanie
V posledný deň roka 31. decembra 2008, vo veku 51 rokov, po ťažkej chorobe zomrela v Bratislave významná slovenská poetka, prekladateľka z bulharčiny, angličtiny a francúzštiny a literárna vedkyňa Viera Prokešová. Rodina, spolupracovníci a kultúrna verejnosť sa s ňou rozlúčili v piatok 9. januára v podvečerných hodinách v bratislavskom Krematóriu. Milan Richter, riaditeľ vydavateľstva MilaniuM, v ktorom vyšli poetkine zobrané básne pod názvom Ihla, v nekrológu povedal:
„Nevieme nič o tomto odchádzaní, / čo bez nás koná,“ hovorí Rilke za všetkých žijúcich a iba mŕtvi mu môžu definitívne prisvedčiť. O tvojom odchádzaní, Vierka, sme mali iba zlé tušenie, pretože sa „konalo“ v tvojej veľkej samote, riadiac sa príkazmi Smrti.
Bola si jedinečnou poetkou, tvoje verše dýchali plachou úzkosťou a prostotou každodenných spletitostí, ich ostré pazúriky jednostaj driapu zamat ticha, ktoré sadá na chrbty kníh v našich knižniciach, kde bez tvojej Cudzej, bez Slnečnice, bez Retiazky a Pleti, bez tvojej Ihly a Vanilky by všetky knižnice a knižné police boli opustené a mŕtve.
Bola si skvelou prekladateľkou a redaktorkou, pomáhala si na svet desiatkam kníh ochotne a s láskou. Ovládala si vysoké umenie básnického prekladu a modernú slovenskú podobu si dala veršom bulharských básnikov, Jacquesa Préverta, starej čínskej poézii či básňam rumunského klasika Mihaia Eminesca, za čo ti vlani udelili prestížnu Cenu Jána Hollého.
Celá naša prekladateľská obec – Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry – sa s tebou lúči, hoci tvoje vzácne preklady ostávajú i naďalej s nami.
Vierka, bola si oddanou kamarátkou, kolegyňou, priateľkou. Zrelosť si si predstavovala tak, že „vždy už / budeš reagovať primerane, / vyhneš sa nesprávnym / slovám“. Áno, neraz si aj kritické slová na našu adresu prebrúsila tak, že vyzneli ako chvála. A keď si mi vlani v lete poslala k šesťdesiatke báseň, bral som ju ako drobný, vzácny, primeraný dar. Neskôr som zistil, že si tú báseň chcela postaviť na samý začiatok pripravovanej zbierky Eva, venovanej tvojej mŕtvej sestre. Dnes ti ju symbolicky vraciam:
Na chvíľu
Nič, čo by
ostávalo –
v auguste osí let
trávy v cudzích
šľapajach,
rozpačité prsty
zomknuté, hrdzavý
vír, v ktorom neujdeš,
spln. Prestierané hviezdy.
Obloha si líha, tá
tvoja, zas si ju tak
na chvíľu
otvoriť.
Obloha s prestretými hviezdami, kam od nás odchádzaš, tu bude i naďalej. A my, len čo začneme na teba spomínať, si ju na tú chvíľu zakaždým otvoríme.
Česť tvojej pamiatke, Vierka.
(dp)
