Vyhľadávanie
Kníhkupec Richard „Soso“ Molnár (1979) nie je knihomoľ ani intelektuál či introvert, ktorý by sa na nekonečné hodiny zavŕtal do stránok s písmenkami. Je sám sebou a nehrá sa na čosi, čo by od neho človek možno na prvý pohľad očaká-val. Má rád knihy. No začíta sa až vtedy, keď ho téma nejakým spôsobom osloví, pritiahne. Tento Pezinčan má v rodnom meste v súčasnosti otvorené útulné artforácke kníhkupectvo (od roku 2014) a je vlastne prvou „franšízou“ vystupujúcou pod značkou Artforum. Hráva v kapelách Karpatskí pastieri, Brajgel a Orchester Worchester. S basgitarou je spojený už od svojich štrnástich rokov. Hudba aj literatúra sú integrálnou súčasťou jeho života, bez nich by nepociťoval duševné naplnenie. Byť kníhkupcom vníma ako posolstvo – príležitosť na to, aby mohol byť zmysluplným prínosom pre spoločnosť.
Ku knihám sa dostal v roku 2008, keď začal pracovať v bratislavskom Artfore. Bol to jeho prvý kontakt s kníhkupectvom. „Pracoval som tam tri roky ako skladník, ale potom som bol nútený zmeniť prácu kvôli financiám, išiel som do IT sektoru. Po dvoch rokoch som sa osamostatnil a začal pracovať na voľnej nohe.“ Nebyť jednej situácie, asi by sme sa v tomto kníhkupectve nikdy nestretli. Inšpiroval ho sochár Martin Dzurek, ktorý nebol stotožnený s predstavou, že jeho priateľ bude vytvárať webstránky do konca života. „Mal by si si otvoriť priestor, kde sa budú stretávať ľudia,“ spomína Soso na kamarátske slová, ktoré ho nasmerovali späť ku knihám. V tom čase už mal v hlave jeden nápad, hniezdil a otravoval ho tam dlho, no svoju predstavu o malom kníhkupectve nemal odvahu zrealizovať. No od spomínaného momentu nad tým začal intenzívne premýšľať. Rozbehol sa v ňom prúd myšlienok, ktorý prirovnáva k mentálnemu výbuchu: „Hneď na druhý deň som volal Vladimírovi Michalovi, či sa môžeme stretnúť.“ A tak si šiel na bratislavskú Koziu ulicu po rady. V Pezinku vznikla prvá franšízová pobočka, potom sa osamostatnila Žilina, Košice a napokon vznikla Banská Bystrica, Prešov a Nové Zámky. V súčasnosti sú aj ostatné AF-ka samostatné jednotky, ekonomicky i právne nezávislé od Bratislavy, zdieľajúce rovnaký myšlienkový základ, alebo ako by povedal Soso – mindset. No a Pezinok to celé odštartoval.
Kníhkupectvo sídli v centre mestečka v klenbových priestoroch, čo bola Sosova požiadavka pri výbere. Predajni to dodáva príjemnú atmosféru, hoci si ju návštevník nemusí vôbec uvedomovať. Domnievam sa, že i výber miesta je súčasťou Sosovej mentálnej výbavy, maskovanie ako také mu je cudzie. Či už ide o to stavebné „skrášľovanie“ sadrokartónom alebo o štruktúrovanie vlastných názorov. Značne mu pomohol kolega z bývalého trnavského Artfora Pero Le Kvet. „Povedal mi, koľko ľudí k nemu chodí, aké má tržby, obraty, aby som si spravil základnú predstavu o fungovaní kníhkupectva. No a, samozrejme, nerobiť si ideály o veľkom biznise.“
Diera na trhu
Východisková pozícia kníhkupectva snáď ani nemohla byť lepšia. V čase, keď ho otváral, v mestečku iného nebolo. (Belimex práve pociťoval prvé dôsledky krachu.) „Bola tu diera na trhu. Veril som, že to pôjde.“ A ako je to po štyroch rokoch? „Keď som začínal, vyšlo to na istú úroveň a odvtedy sa to na nej drží. Plus mínus mierne výkyvy, ale to je bežné v každom obchode.“ To stačí na bežné fungovanie kníhkupectva, ďalšieho zamestnanca okrem dvoch brigádnikov si však dovoliť nemôže. „Vypomáha mi tu kníhkupkyňa Darinka, ktorá celý svoj život v Pezinku predávala knihy a bola pre mňa vždy miestnou kníhkupeckou ikonou, a výtvarník Andrej, skvelý umelec venujúci sa keramike.“
Najväčšie obavy má z možnej rutiny. „Keď je tu človek toľko rokov sám, všetko aj rieši sám – objednávky, bežný život predajne, zákazníkov, marketing – časom sa môže stať, že sa zabední do jednej škatule pohľadu a stráca nové nápady, zaujímavé impulzy. Je omnoho ťažšie byť solitérom ako pracovať v tíme,“ konštatuje kníhkupec, ktorý spomínanú rutinu miestami pociťuje. Veď prvú dovolenku mal po štyroch rokoch. V začiatkoch mu tvorba systému išla úplne prirodzene, vytváralo sa to akoby samé, nebolo to pre neho vtedy ťažké. „Tiež som sa musel naučiť uvoľniť sa, nemať strach z toho, že sa zrúti svet, ak na týždeň zatvorím.“
Obchodnú činnosť od myšlienkového konceptu neoddeľuje – tvoria spojité nádoby. „Fajn, je dobré mať umelecký obchod, ale otázka je, či prežijem. Musím teda udržiavať rovnováhu medzi biznisom a umeleckou časťou. Niekedy je to náročné. Súhlasím s názorom riaditeľa Vydavateľstva Slovart Juraja Hegera, že vedenie mesta by malo vychádzať v ústrety malým kníhkupectvám a nejakou formou ich podporovať. Pretože prinášajú mestu, aj keď malý, ale dôležitý benefit.“ Do úvahy treba brať, samozrejme, aj to, či je o to v danom mieste záujem. Kníhkupectvo v Pezinku tvorí spádovú oblasť pre obce Častá, Dubová, Viničné, Limbach, Vinosady, Modra aj Svätý Jur.
Priestor na stretávanie sa
„Nečítam veľa. Len vtedy, ak mám chuť a záujem o nejakú konkrétnu tému, keď sa chcem niečo dozvedieť. Preto mám najradšej knihy faktografické alebo historické. Dôležitý je hlad po poznaní, a ten stále mám,“ dodáva. U Sosa nenastáva frustrácia z toho, že množstvo kníh čítať nestíha. „Nemyslím si, že treba za každú cenu čítať všetko, čo vám príde pod ruky.“ Nečíta preto, že musí: „Snažím sa veci robiť prirodzene, aby ma to bavilo, nechcem sa stavať do polohy, že musím. Som človek, ktorý keď musí robiť niečo nasilu, tak v ňom vzniká odpor, dávam si na to pozor.“ Kníh, ktoré má rád, je veľa, ale predovšetkým je to Orwellov román 1984: „To je pre mňa základná kniha. Upozornil ma na ňu jeden budhistický láma. Dostala sa ku mne v správnom čase. Ozrejmila mi súvislosti, vzbudila vo mne istý pohľad na spoločnosť a rozbehla proces uvažovania o tom, kde žijem a chcem žiť.“
Vytvoriť priestor, kde sa ľudia stretávajú, môže znieť banálne, ale kto sa hlbšie zamýšľa nad medziľudskými vzťahmi, pochopí jeho dôležitosť. Veľa času trávime v práci, starostlivosťou o rodinu a domácnosť. Možností na hlbšie sociálne interakcie je málo. Vytvoriť niečo, čo bude ľuďom prinášať radosť, čo im aj mestu dáva zmysel a vzájomne ich obohacuje – to je poslaním pezinského Artfora. Čitatelia sa vracajú, rozprávajú mu o knihách a on tie zážitky a poznatky zase posúva ďalej. Psychológiu využíva aj pri starostlivosti o zákazníka. „Komunikácia s návštevníkom pre mňa predstavuje zvláštny druh mágie. Veľa zákazníkov si necháva pri výbere poradiť. Vtedy je dôležité nadviazať s ním istý druh spojenia a aspoň máličko pochopiť jeho vnútorný svet. Je v tom kus psychológie a umenia opýtať sa správne.“
Aj pod Karpatmi je záujem o regionálnu literatúru: „Je to niečo, s čím sú ľudia spojení, čo v nich vnútorne rezonuje. Niektoré regionálne knihy sú skvelými bestsellermi a predávajú sa lepšie ako napríklad Dominik Dán. Ľudia sa v nich nachádzajú, poznajú postavy, príbehy, súvislosti. Pezinok je malé mesto a ľudia radi o sebe čítajú.“
Organizuje aj rôzne podujatia, ale v iných priestoroch, lebo tu je to z technických príčin komplikované. Spolupracuje s Malokarpatskou knižnicou v Pezinku a Cafe-bar Radnica. Raz mesačne stvoria besedu pod názvom Literatúra v Radnici. V Modre robí akcie v spolupráci s Mestským kultúrnym centrom. Každoročne v novembri spolu s organizáciou Living Memory a Michalom Kaščákom pripravujú podujatie s názvom 89-ty, ako spomienku na rok 1989 – hosťami boli napr. Martin Šimečka, Fedor Gál, Ladislav Snopko, Ján Hacaj. Podujatie rozšírili o besedy na školách, tento rok by v rámci 30. výročia radi pridali aj divadelné predstavenie.
Kníhkupec kultivuje spoločnosť
Na uvoľnenie atmosféry pri diskusii s respondentami z knižnej kultúry existuje jeden zaručený recept. Vytiahnuť romantickú predstavu o kníhkupcovi, ktorý celý deň sedí a číta. Aj so Sosom sa nad tým uškŕňame. Za akých okolností tento stereotyp vznikol a prečo stále pretrváva? Možno aj preto, že literatúra je na Slovensku slabo medializovaná: „V Čechách je niekoľko relácií o knihách. Keby ich bolo aj u nás toľko, lepšie by sa to rozbiehalo.“ Je presvedčený, že keď budeme dávať ľuďom dobrý príklad, oni ho budú nasle-dovať. Kníhkupec má podľa neho zodpovednosť voči spoločnosti, ktorú svojou činnosťou dokáže kultivovať: „V TV seriáli Génius Albert Einsteinbola jedna silná scéna, v ktorej si Einstein prišiel kúpiť tabak do svojej obľúbenej trafiky a uvidel na pulte Mein Kampf. Pozrel na predavača a ten sa mu začal ospravedlňovať tým, že je o to momentálne veľký záujem. Einstein na neho pozrel a odvetil: Všetci máme na výber.ʻ A odišiel. Pevne verím, že sa nikdy ako kníhkupec v takejto situácii nebudem musieť ocitnúť.“
