Okamih pravdy

Prvá prémia za prvú myšlienku:

„Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame.“ (Ján Johanides: Holomráz)

„Tak to je všetko... A teraz mi odpovedz! Čo? Prečo?! Ale veď aspoň - kedy? Alebo – ako? Tak aspoň – kto?! Počkaj! Nenechávaj ma tu!!“

Otázka – odpoveď. Tak sme zvyknutí. Minimálne v tom našom dnešnom modernom svete. Na čo by som mal čakať, keď odpoveď môžem nájsť v priebehu pár minút? Na otázky ako: „Kto je najvyšší človek na planéte?“ alebo „Čo je to transkripcia?“, možno áno. Ale na otázky, ktoré pokladá život sám alebo my jemu, na to výdobytky dnešnej doby stačiť nebudú. Ba čo viac, často prídu, keď ich najmenej čakáme.

Čas. Pre niekoho plynie pomaly, pre iných by deň mohol spokojne mať aj päťdesiat hodín. Je nutné ho spomínať? Aj voda do kohútika dorazí za určitý časový úsek. Ale dorazí. Trvanie je možno dlhšie, keď je vody málo, ale raz predsa len dotečie. V dobe moderných technológií, kde sa dá odpoveď nájsť hneď, je čas strávený čakaním na odpoveď doslova premárnený. Všetko si chceme urýchliť. No na tie najväčšie otázky s najväčšou pravdepodobnosťou príde odpoveď sama pod rúškom tmy.

Keď sa pýtam, čakám odpoveď. Ale dá sa vymedziť časový interval medzi otázkou a odpoveďou? Alebo príde, kedy sa jej zachce?

Otáznik na konci vety je znamienko, podnecujúce reakciu druhej strany. Lenže čo je tá druhá strana? Je to človek, inštitúcia, spoločnosť, je to život sám? Živé možno zareaguje hneď. Neživé má času a času. Minúty, hodiny, dni, roky, ktoré živé medzi podnetom a reakciou považuje za zbytočne premárnené, pri neživom naberú na podstate, ukazujúcej ich zmysel strávený čakaním na odpoveď. Je to čas neurčitý. A odpoveď môže prísť vtedy, keď už nemáme dôvod myslieť si, že príde. Keď spíme snom nečakania. Keď odpoveď na našu otázku by bolo to posledné, na čo by sme v tom momente mysleli. Vtedy sa zosype stena, ktorú sme sa snažili zbúrať už na začiatku. Stena, čo nás oddeľovala od poznania pravdy. Stáva sa to tak často, že je takmer pravidlom. Keď už si sadneme od únavy a možno aj od rozčúlenia, povolí. Práve vtedy, keď sme zmierení s výsledkom, že stena ostane stenou aj naďalej a venovať jej ďalšiu pozornosť by bolo zaháľanie. Pocit z takejto nečakanej odpovede je vzácnejší, než ten, ktorý s presnosťou na dve desatinné miesta vieme odhadnúť. Prinesie so sebou pochopenie.

Je to ako hrať šach. Naučíte sa pravidlá, postupy. No nováčik, čo ešte len začína hrať, môže priniesť novú taktiku predtým neprebádanú, zrodenú len jeho neskúsenosťou v hre. A vtedy sa možno poodhalia otázky položené, ale nezodpovedané.

„Ako veľmi je dôležitá veža?“ Súper doráža ma druhú polovicu šachovnice. Dáma pokročí o päť polí dopredu, kráľ zostáva na svojom mieste. Kôň napreduje, strelec čaká v zálohe. Pešiaci razia cestu, padajú. Veža sa prikráda ku kráľovi. Čo sa to tam deje? Veď už polovica figúrok nehrá! Ide len dvomi smermi, no aj ona má „v rukáve eso“. Súperov kôň sa nebezpečne približuje. Výmena. Kráľ sa vymieňa s vežou. Útok. Súper ustupuje. Šach-mat. Hra končí. „Dosť na to, aby vopred porazeného spravila víťazom“.

Odpoveď sa dá predpokladať, ibaže nie vždy potvrdiť. Preto zväčša najpravdepdobnejšia nenaplnená odpoveď býva tým najväčším prekvapením. A keď príde v záveji spánku, prináša so sebou vlnky tichého okamihu pochopenia. Pochopenia, čo vtláča jasné slová na prázdne miesta riadkov. Vtedy sa dá s porozumením prečítať celý text. Až potom dieliky zapadajú do seba a vytvárajú obraz. Obraz neočakávanej krajiny, pospájanej alebo len vytvorenej z jediného kúska. Kúska, ktorý je jeden, ale pod vplyvom času nepotrebuje iné prídavky ani úpravy. Dáva zmysel už len svojím bytím.

Na každú otázku je aj odpoveď. Niekedy ju treba hľadať, no zväčša príde sama. Žijeme v dobe, kde otázku nasleduje odpoveď rýchlosťou slnka. No aj tak tie najťažšie otázky dávame životu. Prečo práve ja...? A on nám tiež: Vieš, čo by sa zmenilo keby si to neurobil?

Odpoveď zväčša prichádza sama. Keď ju nečakáme. Ale prečo, keď o tom nevieme? Prečo práve vtedy? Aby našou nepripravenosťou ukázala podstatu odpovede nami nezamýšľanú, nami samotnými nikdy možno ani len nepredvídanú. Aby sme boli pripravení prijať ju takú, aká je, hoci je nepekná. Okamih pravdy. Aj keď sme ju nečakali, je tu.  V okamihu neočakávania.

Práca s časom ako hlavným východiskom bola v súvislosti s týmto citátom od Jána Johanidesa neprekvapivá. Hoci po ňom študenti a študentky siahali veľmi často, dôležitý bol spôsob, ako ho vo svojich esejach využili na uchopenie svojich myšlienok.

Jedna z nich, ktorú Katarína Belicová v spojitosti s časom napísala a bola nanajvýš zaujímavá, znie: „V dobe moderných technológií, kde sa dá odpoveď nájsť hneď, je čas strávený čakaním na odpoveď doslova premárnený.“ A od toho sa odráža i vo svojich ďalších tvrdeniach, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať banálne, no skutočnosť je celkom iná. Často sa pýta a snaží sa i odpovedať. A ak nie, necháva otázku otvorenú, bez zbytočného pretláčania vlastných odpovedí.

Pretože podľa nej „odpoveď môže prísť vtedy, keď už nemáme dôvod myslieť si, že príde. Keď spíme snom nečakania“. A vzápätí nás nabáda k tomu, aby sme veľmi nebojovali. Pretože vo chvíli, keď prestaneme bojovať, prídu všetky odpovede, na ktoré čakáme.

Ďalším zaujímavým myšlienkovým takpovediac úkrokom je i takmer záverečná pasáž o šachu, pri ktorej by sa však dalo ísť ešte filozoficky a úvahovo hlbšie, možno dokonca aj postaviť na nej celú esej. Pripomína totiž cestu životom, počas ktorej si máme uvedomiť dôležitosť figúrok, a teda postáv, ktoré na nej stretávame. A popri tom sa samozrejme zamyslieť aj nad sebou, nad svojimi výhrami a prehrami.