„Písať znamená ostať.“ To nie je iba pôsobivý bonmot, ale svojím spôsobom kľúčová veta tvorby a poslania literatúry. Náš popredný spisovateľ, autor asi tridsiatky kníh a tohtoročný jubilant Anton Hykisch (1932) ju pripísal jednej z postáv svojho najnovšieho historického románu.
Komponoval ho ako voľné pokračovanie svojho čitateľsky asi najúspešnejšieho diela Milujte kráľovnú. Odohráva sa koncom 18.storočia, v predvečer Francúzskej revolúcie, keď sa po smrti Márie Terézie ujal vlády jej syn Jozef II. Približuje v ňom cisára ako človeka, ktorý musel pridlho čakať na to, aby začal uskutočňovať svoj sen o spravodlivej vláde a múdrom panovníkovi – obšťastňovateľovi – a počas desiatich rokov vlády sa mu ho, napriek všetkému úsiliu, nepodarilo naplniť. Zároveň ho však spoznávame ako muža, ktorý v horúčkovitej, sebazničujúcej práci chcel zabudnúť na svoje problémy v súkromnom živote (vzťahové i zdravotné) a nakoniec predčasne umiera.
Milovaný aj nenávidený Jozef II.
Hovorieva sa, že cesta do pekla je vydláždená tými najlepšími úmyslami. Jozef II. nekompromisne zavádzal významné, ale občas aj pomerne nezmyselné reformy, bez ohľadu na možnosti ich realizácie a dosah. Na jednej strane významný Patent o zrušení nevoľníctva či Tolerančný patent o zrovnoprávnení nekatolíckych náboženstiev, budovanie chudobincov, nemocníc, dôraz na školstvo i pragmatická snaha, aby kňazi rôznych vierovyznaní slúžili omše nie v latinčine, ale v zrozumiteľných národných jazykoch. Na druhej strane je však absencia diplomacie v nekonečnom súboji s predstaviteľmi vysokej šľachty i kléru, nepochopenie psychológie jedincov i národov. Vyhlasoval, že „robiť dobro si nevyžaduje lásku, skôr bystrý rozum. Vytrvalosť. Zbaviť sa zbytočných citov. Rozlomiť okovy súcitu. Zasmiať sa prekvapenému okoliu...“ Lenže: „ Možno milióny ľudí obšťastniť rýchlo, bez lásky a často aj proti ich vôli?“
Cisára Jozefa II. milovali i nenávideli. Nikto však nemohol spochybniť to, že prioritou bol preňho život ako služba iným. Jeho reformy napríklad ovplyvnili túžbu po vlastnej identite a kultúre, myslenie a konanie aj nejedného slovenského vzdelanca. Autor na pozadí historických udalostí a Jozefovho príbehu predstavuje rad významných osobností vtedajšej európskej kultúry a politického diania, ale rozvíja aj motív osudov obyčajných dedinských kňazov, ktorí sa zapísali do našej histórie. Či to bol Jozef Ignác Bajza (autor prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti), Anton Bernolák (autor prvých pokusov o kodifikáciu slovenčiny) alebo Juraj Fándly (autor prvej knihy v bernolákovskej slovenčine) a ďalší.
Najpôsobivejšia je Štefánia
Protagonistami knihy sú predovšetkým muži. Ženský element je zastúpený skôr ako niečo, čo ich skúša, je hlasom svedomia alebo spomienkou. Napríklad tieň Márie Terézie, ktorého sa Jozef II. nikdy nedokázal zbaviť, alebo vydatá kňažná Lori, ktorú ako dvojnásobný vdovec platonicky obdivoval v takzvanom salóne piatich kňažien v Lichtensteinskom paláci. Najpôsobivejšou ženskou postavou knihy je však dedinské dievča Štefánia s komplikovaným osudom a neopätovanou láskou ku kaplánovi Bajzovi. Jej je venovaná aj záverečná 45. kapitola s názvom Modlitba ženy.
Realita aj fikcia
Autor vytvoril zaujímavú, i keď nie vždy vyváženú a občas trochu „hrboľatú“ skladačku osudov a udalostí. V románe sa prelína realita s fikciou, rôzne prostredia a krajiny, postrehy z cisárových ciest, rozprávanie o túžbe po moci a vášni, vnútorné monológy, citácie z listov, ale aj úvahy na tému hľadania šťastia, ľudského poslania, náboženstva, vedy, umenia a podobne. Mimochodom, práve príbeh Jozefa Ignáca Bajzu je svojskou psychologickou štúdiou o pokušeniach i žiarlivosti a závisti, ktorá mení a ničí charakter. Pasáže nielen o písaní či o vzťahoch medzi literátmi, o vzájomnej ľudskej nevraživosti a nepochopení vôbec, sú témy viac ako aktuálne. Lebo darmo, dejinné kulisy sa menia, človek nie.
Mimoriadne cenná je na knihe práca s archívnymi materiálmi a historickými prameňmi i dôkladný poznámkový aparát, v ktorom nechýba kalendárium, dôsledne spracovaný register osôb a zemepisné názvy s uvedením názvu historického, slovenského i dnešného úradného. Zaujmú aj ilustratívne mapky Habsburských dŕžav v Európe (1740 – 1780) a Európy v 18. storočí.
Stretnutie s Mozartom
Pre niekoho, ak si odmyslíme školské vedomosti, sa môže postava Jozefa II. spájať iba s vtipnou scénou z Formanovho filmu Amadeus, keď cisár hodnotí Mozartovo dielo slovami: „Priveľa nôt“. Zaznamenal ju aj Anton Hykisch, ale je to iba sklíčko v mozaike iných faktov a udalostí. Svojím dielom otvára okno do histórie. Je to poučné a zaujímavé čítanie nielen pre študujúcu mládež, ale každého čitateľa, ktorý sa chce dozvedieť viac o dobe dávno minulej a živote ľudí v nej. V každom prípade je román Verte cisárovi pôsobivá freska historického obdobia a kronika osudov s presahom do súčasnosti.
Elena Ťapajová
