Vyhľadávanie
Nutnosť skromného životného štýlu je leitmotívom knihy O štopkaní a iné texty s podtitulom Úvahy romantického ekokrata.
Marko Huba: O štopkaní a iné texty. Úvahy romantického ekokrata
Bratislava: filmotras s.r.o., 2019
Marián Huba (1949), umelec, sochár, učiteľ a ochranár, spolu s bratom geografom a ochranárom Mikulášom Hubom patria k zakladateľom skupiny bratislavských ochranárov, ktorá od konca šesťdesiatych rokov po celom Slovensku opravovala pamiatky drevenej architektúry – mlyny na Oblazoch, drevenice, senníky, salaše. A neskôr aj kamennej – nebyť autora, kláštor v Marianke pri Bratislave by dnes nestál.
Marián Huba (alebo Marko) a širšej verejnosti známejší z bratov Mikuláš Huba (čiže Maňo) majú prechodené Slovensko najprv v otcovom batohu, potom, až dodnes, po vlastných. Obaja sú príkladom toho, aké dôležité je pre človeka rodinné prostredie. Otec entomológ, matka botanička, obaja turisti a horolezci. Marko spomína aj vplyv babičky, živnostníčky, ktorá po prevrate v roku 1948 a po výmene peňazí prišla o všetko a našla si stratégiu veľmi skromného života. Zrejme v ňom našla novú spokojnosť, keď jej prístup prevzal aj vnuk a vyčíta si, ak sa od neho odchýli. Nutnosť skromného životného štýlu je leitmotívom knihy O štopkaní a iné texty s podtitulom Úvahy romantického ekokrata.
Etika štopkania
Aj samotná kniha je skromná – 110 strán malého formátu v mäkkej väzbe a s maximálne využitým priestorom, bez prázdnych plôch, ďalšia kapitola sa začína tam, kde sa predošlá končí, ani centimeter papiera nazmar. Vzácny súlad obsahu a formy.
V knihe sú zozbierané krátke úvahy, novinové články a vystúpenia na rôznych fórach z rokov 1989 až 1991. Autor v nich uvažuje o svete, v ktorom žijeme, o poriadku, ktorý sa končí, a tom, ktorým sa ho chystáme nahradiť. Pri opúšťaní neúspešnej cesty československého socializmu vyzýva nevydať sa bez rozmýšľania cestou západného konzumu. Chce, aby sme sa pokúsili o tretiu cestu – cestu hľadania únosného prežitia, cestu eticko-ekologickej alternatívy.
Uvedomuje si odčlenenosť človeka od ostatnej prírody – keby sme boli jej rovnocennou súčasťou, nemuseli by sme hľadať, ako žiť v súlade s ňou. Hľadanie súladu predpokladá nesúlad, ktorý treba zmierniť alebo odstrániť. Obracia sa do minulosti i do odľahlých končín a hľadá kultúry, ktorých nesúlad s prírodou bol minimálny. Vidí vzory v ľuďoch žijúcich ešte v polovici minulého storočia na slovenskom vidieku. Boli skromní, brali si toľko, koľko príroda mohla opäť nahradiť. Ľudia, ktorí deravé ponožky štopkali namiesto toho, aby kupovali nové. Ešte v sedemdesiatych rokoch ich bratislavskí ochranári dreveničiari na svojich pracovných potulkách stretávali a spriatelili sa s nimi. Uvažuje aj o vzdialených kultúrach, kde sa nezrodil vedecko-technický pokrok, ktorý umožnil ekonomický rozvoj západného sveta – západnej Európy a severnej Ameriky. Práve v tomto rozvoji, ktorý je krátkou dejinnou epizódou hádam dvoch storočí a najmä druhej polovice minulého storočia, vidí zdroj oddelenia, nesúladu medzi človekom a prírodou a príčinu jej masívneho ničenia.
89. rok – premárnená šanca
Východisko nachádza v zbližovaní technicky vyspelého sveta a tretieho sveta či bohatého Severu a chudobného Juhu, bohatého a chudobného sveta, ale nie tým, že chudobní sa budú približovať bohatým, práve naopak, bohatí sa musia vzdávaním priblížiť chudobným. Dnes je tento strednoprúdový koncept Zelených označovaný ako „de-growth“. Marko Huba videl v kolapse nášho systému v 89. roku šancu, aby sme túto cestu vyskúšali a boli príkladom Západu. Navrhoval nevyhodiť všetku suť z práve zbúraného systému, ale očistiť to, čo sa použiť dá, a stavať nový systém podľa dobrého projektu, ktorý bude etický a ekologický. Veľmi skoro však videl, že jeho spolupracovníci a priatelia z ochranárskych kruhov po vstupe do vysokej politiky ideály nechali za dverami a ich pozornosť vyplnili krátkodobé ekonomické a technokratické ciele. Písal im listy, vystupoval na konferenciách, apeloval, ale márne. Sklamala ho aj Strana zelených, ktorá vznikla bezprostredne po Novembri, neuspela u voličov a rozpadla sa vo vnútorných sporoch.
Ekologický postoj prívetivo a bez pýchy
Marko Huba píše svoje texty ako príslušník kultúry, ktorá zabúda na hodnoty, ide nesprávnym smerom a bezohľadne ničí prírodu. I keď by možno úplne stačilo, keby ľudia skúsili žiť ako on, nevyčleňuje sa ako vzor pre zblúdených. Jeho slová varujú, vyčítajú, ale i tak zostávajú vo svojom tóne prívetivé.
Úvod ku knihe napísal jeho o generáciu mladší súpútnik z ochranárskych kruhov Juraj Mesík. Práve on bol prvým slovenským predsedom Strany zelených a previedol ju neúspešnými voľbami v júni 1990. Podčiarkuje Hubov kritický pohľad a polemizuje so sympatiami pre životný štýl geograficky či časovo vzdialených kultúr – podľa neho je človek od počiatku omylom a vždy konal zlo. Odvoláva sa pri tom na Ladislava Kováča, ktorý príkro odsudzuje biologickú podstatu človeka. Pri týchto autoroch môže mať čitateľ pocit odstupu od ľudstva – nehlásia sa priamo k tomu, že aj oni sú súčasťou všeobecného zla. Marko Huba sa hlási k Teodorovi Münzovi ako k svojmu učiteľovi filozofie. Tomu nedávno vyšla kniha „Odchádzame?“, ktorá je ortieľom nad nerozumným ľudstvom ničiacim svoju planétu, ale ako Huba i on píše prívetivým, nepovýšeným tónom.
Marko Huba sa vo svojom živote väčšmi vyjadruje svojou sochárskou tvorbou alebo svojou prácou na drevených aj kamenných pamiatkach, preto je menej známy ako jeho brat, i keď rovnako má čo povedať. Jeho jazyk je jazykom filozofa, hovorí o hodnotách, od ktorých treba odvodzovať naše skutky. Hovorí o zodpovednosti intelektuálov za svet. Hovorí o myšlienkových chybách, ktoré ľudstvo priviedli tam, kde je. Nevypočutý sa dnes vracia k svojmu umeniu a necháva hovoriť svoje sochy. Brat Mikuláš je prírodovedec a praktický politik. Preto upozorňuje na mnohé partikulárne problémy nášho životného prostredia a preto ho aj často počuť v médiách. Aj on občas píše o všeobecných hodnotách, ale vtedy aj jeho hlas zaniká v hluku dnešných dní.
Ľubica Lacinová (1959)
Už od štúdií fyziky na PF UK v Bratislave sa venuje fotografovaniu. V 80. rokoch spoluorganizovala víkendové záchranné akcie a v novembri 1989 sa ako mnohí ochranári aktívne zapojila do revolučného diania. Pracuje v Centre biovied SAV a zaoberá sa fyziológiou na bunkovej úrovni.
Marko Huba. Foto: Mária Pinčíková
