Na Slovensko musela doraziť kniha rakúskeho
historika Philippa Thera Nový poriadok na starom
kontinente, vydaná v českom preklade vo vydavateľ-
stve Libri, aby sme si konečne priznali na plné ústa:
máme tu neoliberalizmus ako vyšitý, aj so všetkým,
čo k nemu patrí. A knihy sa musela recenzentsky
zhostiť popredná ekonómka Brigita Schmögnerová,
aby sa táto systematická informácia dostala až
do dennej tlače a slovenskí čitatelia mohli zno-
va raz objavovať Ameriku. No zatiaľ čo Ph. Ther
a B. Schmögnerová (Pravda, príloha Víkend 16. júla
2016) venujú svoju pozornosť najmä politickým,
čiastočne historickým a najmä sociálno-ekonomic-
kým charakteristikám tohto fenoménu, kultúrne
súvislosti ostávajú – ako obvykle – mimo záberu.
Pritom ak má s neoliberalizmom niekto ozajstný
problém, tak sú to ľudia pôsobiaci v kultúrnej
a umeleckej oblasti, kritickí intelektuáli a huma-
nitní vedci, alebo tiež nezávislí aktivisti. Ich životy
sa vďaka presadzovaniu neoliberálnej doktríny (aj)
u nás premenili na trasovisko; v žiadnom okamihu
si nemôžu byť istí svojou ďalšou existenciou a o so-
ciálnych nárokoch či právach v rámci pracovného
procesu sa im môže iba snívať.
Fond na podporu umenia (FPU) ako inštitúcia,
ktorá svoje verejné pôsobenie naštartovala iba
v tomto roku, je z tohto pohľadu typický „mačko-
pes“. Zo štruktúrneho hľadiska sa pokúša zaplniť
dieru, ktorá u nás v inštitucionálnej infraštruktúre
existovala celé desaťročia a zefektívniť dotačný
systém tak, aby vyhovoval potrebám a požiadav-
kám (rôznorodých, no väčšinou menších a nezávis-
lých) producentov v kultúre. Na druhej strane, jeho
právne ukotvenie a celkové postavenie vychádza
z (de facto nadnárodného) politického a legislatív-
neho rámca, ktorý je jasne nastavený (neoliberálne)
a na ktorý FPU nemá takmer nijaký vplyv alebo
dosah. Čo v bežnom jazyku znamená, že obrovská
väčšina producentov v kultúre a umení (t. j. žiada-
teľov o granty) pôsobí bez potrebnej pevnej (kedysi
sa hovorilo: kamennej) infraštruktúry, alebo si ju
zabezpečuje viac-menej svojpomocne. A že fi nanco-
vanie kultúrnych činností, resp. celkový kultúrny
manažment títo producenti (kedysi: tvorcovia) rie-
šia za pochodu; z roka na rok, z projektu na projekt,
od jari do zimy, vždy znova a zas. Pravdaže, netýka
sa to iba FPU, ale aj iných inštitúcií s podobným
poslaním – no, paradoxne, len v oblasti kultúry,
vedy alebo umenia. Preto argument, že je to práve
čerpanie peňazí z verejných prostriedkov, ktoré si
vyžaduje takýto „spôsob hry“, nijako neobstojí. Je to
skôr o dostatku alebo nedostatku peňazí v kultúre,
zriaďovateľských právach inštitúcií a prehodnotení
dotačných politík.
Občas si predstavujem, ako by za takýchto pod-
mienok fungovalo napríklad naše školstvo. Alebo
zdravotníctvo. Alebo advokátske kancelárie či
banky. A rozmýšľam o tom, prečo sme dopustili
takýto výnimočný trest iba/práve pre kultúru
a umenie. V neoliberálnom systéme, ktorý pre
kultúru v širšom slova zmysle nemá porozume-
nie ani dostatok prostriedkov (a krátkodobo na
tom profi tuje, kým dlhodobo generuje krízu), je
totiž všeličo obrátené na hlavu. Napríklad aj to,
že ak získate podporu na činnosť, môžete síce svoj
ušľachtilý projekt zameraný na verejné blaho či
občiansku prosperitu realizovať, no nikoho nezau-
jíma, či máte k tomu aj svoj „fl ek“, svoju základňu –
aspoň nejaké fungujúce priestory, svoj udržateľný
spoľahlivý tím, o ktorý sa môžete oprieť, potrebné
vybavenie. Jednoducho, či máte svoje funkčné sídlo
a nevyhnutnú (aj personálnu) infraštruktúru.
Predstavte si, že by lekár musel žiadať nejakú ve-
rejnú agentúru o peniaze na svoj výkon pri každom
pacientovi alebo každej diagnóze zvlášť, a pritom
vždy znova a znova napriek očividnej praxi a kope
vyliečených pacientov dokazovať, že je ako človek
aj odborník spoľahlivý, bezúhonný, vyškolený, ne-
zadlžený, registrovaný a navyše: musel by byť tiež
všestranný. Všestranný ako právnik, ekonóm a úč-
tovník, odborník na IT či marketing, prekladateľ
a tlmočník… plus „dievča pre všetko“, lebo inakšie by
skončil skôr, ako by začal. Predstavte si, že by tento
nešťastník osemdesiat percent svojho času venoval
manažovaniu svojej práce a len zvyšných dvadsať
ordinoval v styku s pacientmi a v dotyku s lekár-
skou vedou. A po nociach znova prezeral grantovú
dokumentáciu v strachu, či mu niečo dôležité neušlo.
Pretože ak áno, hrozí, že príde o pacientov aj o prácu,
o profesiu aj lekársku prax, vlastne – o živobytie.
O ambulanciu nie, ani o sestričku, lebo aj tak nija-
ké nemá, väčšinou robí doma a sám, tak akosi na
kolene, v najlepšom prípade vo vypožičanom. Podľa
tvorcov príslušných politík totiž profesionálne sídlo
nikto nepotrebuje. A ani podľa vypisovateľov gran-
tov, hoci tí nastúpili už do rozbehnutého vlaku a ich
úloha nie je ani trocha závideniahodná: usilujú sa
zjemniť a diverzifi kovať dotačné nástroje tam, kde
sa v podstate rúbe sekerou. Kde? V neoliberalizme.
Ale to sme sa akosi nebadane okľukou znova do-
stali na pôdu kultúry a kultúrnych politík. Ak si pred
očami premietneme postavenie FPU, dostaneme
jasný obraz: v umení a kultúre ďakujeme za pomoc,
možno aj svoju dočasnú záchranu tým „nezávislým
inštitúciám“, ktoré nás v podstate disciplinujú a vťa-
hujú hlbšie a hlbšie do reality neoliberalizmu. Nepro-
dukuješ peniaze, iba umelecké hodnoty, prípadne
robíš literárny časopis alebo organizuješ divadelný
festival? Potom na teba treba bič s dlhým „jazykom“
a hladkou rúčkou. Ako tvrdo dopadne, závisí najmä
od ľudského (a teda aj profesionálneho) prístupu
pracovníkov FPU, resp. ich ochoty načúvať ľuďom
z rôznych druhov umeleckej praxe a podľa ich požia-
daviek a potrieb nastavovať, zamieňať, vylepšovať
kritériá pre získanie podpory aj jej vyúčtovanie.
No aj keby bol tento nechcený bič ľahkou hod-
vábnou mašľou, na systéme hry sa tým nič nemení:
kultúra je z tela neoliberálnej spoločnosti vyvrhnutá
ako zle pretrávená (duchovná) potrava. A možno
ani nie tak kultúra, ale skôr ľudia, ktorí ju robia
v projektovo znevýhodnených podmienkach. Bolo by
preto veľmi žiaduce a iste aj prospešné, keby aspoň
kritériá podpornej činnosti čo najviac vychádza-
li z reálnych pracovných podmienok žiadateľov
o granty. Ak dnes medzi účtovne oprávnenými,
a teda v rámci fi nančnej podpory nárokovateľnými
položkami, povedzme pri časopisoch, nenájdeme
poštovné, telefonické poplatky, pripojenie na in-
ternet, nákup kancelárskych potrieb, náklady na
účtovníctvo, náklady na post-produkciu (dopravu
výtlačkov k distribútorom a kníhkupcom), ale aj
priamo distribúciu (poplatky distribútorom) atď.,
potom si treba položiť zákonitú otázku: Čo teda
vlastne Fond poskytuje ľuďom, ktorí časopis kon-
cipujú a vymýšľajú, koordinujú ľudí a organizujú
prácu – všetko pomocou počítača, ktorí komunikujú
s autormi aj ilustrátormi telefonicky alebo bežne
cez skype, redigujú texty na obrazovkách svojich
počítačov, cez internet komunikujú s grafi kmi,
tlačiarňou, distribútormi aj kníhkupcami, poštou
posielajú autorské aj recenzné výtlačky, rovnako
na výmenu s partnermi zo zahraničia, nakupujú
tonery a papier do tlačiarne, o ďalších (tiež neprí-
pustných) „nákladoch investičnej povahy“ – počí-
tačoch, mobiloch a tlačiarňach ani nehovoriac? Je
to krutý žart alebo nedopatrenie? Alebo neznalosť
domáceho terénu, keď si možno niekto stotožňuje
vydavateľstvo Vlna s Penguin Books alebo Romboid
s New York Literary Review of Books?
Nie veru, nestoja nám za chrbtom prosperujúce
fi rmy a nemáme vydavateľské domy, ktoré by šma-
hom ruky pokryli naše „neoprávnené položky“.
