Optimálne binárne vyhľadávacie stromy

Péter Esterházy si možno skutočne myslel, že napíše knihu s názvom Optimum binary search trees, bude to román o dvoch milencoch, ktorí zablúdia medzi vyhľadávacími stromami, a bude mať stotridsať strán. Vôbec by to nás, jeho čitateľov, neprekvapilo.

Namiesto nej sa nám dostáva do rúk Život slov – kniha esejí, poznámok, glos či iných príležitostných textov, ktoré vynikajúco preložila Esterházyho dvorná prekladateľka Renáta Deáková. Kniha „vynechaných viet“, niečo, čo ešte nevyšlo alebo vyšlo pri inej príležitosti, zavše iba z úst autora, kým ešte žil.

Tieto eseje by mohli byť epilógom k už uzatvorenému dielu, keby ešte neexistovali texty, ktoré slovenský milovník Esterházyho nepozná a chcel by. Je to – ako inak – pošušňáníčko...; ňúranie v bytí aj nebytí, spisovateľ zaútočil na pokojne nečítajúcich milovníkov krásnej literatúry, ale ňúrať v knihe sa možno budú len jeho dvorní čitatelia, teda našťastie my. 

Hrany, vrcholy, šípky

Esterházy neuvažuje len v intenciách podmetu a prísudku – s literatúrou, svetom, politikou, prírodou, dobre, aj so stromami väčšinou pracuje formou rekurzie. Strom je orientovaný graf, v ktorom je jeden vrchol špeciálny – koreň – do tohto vrcholu nevedie žiadna šípka. Do všetkých ostatných vrcholov vedie práve jedna hrana. Ak z nejakého vrcholu A vedie šípka do vrcholu B, tak vrchol A nazveme otcom (starý gróf Esterházy) a vrchol B synom alebo synonymom!

Ak sú dva vrcholy spojené hranou, hovoríme, že spolu susedia. Ak nejaký vrchol nemá žiadnych synov, hovoríme mu list, inak je to vnútorný vrchol stromu. Nejaký vrchol považujeme za koreň a všímame si len jeho synov a ich synov. Cesta je postupnosť vrcholov spojených hranami (len jedným smerom), dĺžka cesty počet vrcholov na ceste.

Výška stromu je dĺžka najdlhšej cesty od koreňa k listom. Binárny strom. Každý vrchol má maximálne dvoch synov. Aj starý Esterházy, len jeden z nich bol futbalista! Koreň predka nemá. Našťastie, nie sme na hodine informatiky. Asi tú knižku napíšem ja!

Nikto nevie, čo je všetko

Vlasť a literatúra. Z vlasti si vlastenec Péter Esterházy dosť často uťahuje, z jej reflexu z čias kádarizmu: „ach, len nech sa nič nedeje, aspoň nebudú problémy!“ Je to jeho spisovateľsko-vlastenecká povinnosť – „Národ je to, čo je stále v zúfalej situácii.“, ale život je aj tak krásny a dobrý. A k tomu spomína literatúru, v ktorej je možné všetko, „lenže nikto nevie, čo je všetko“. Na čo nám je? Na „nič, nemá dôvod ani cieľ“. Zavše akoby ju musel obhajovať.

Raz si podal ruku s Ferencom Puskásom a bolo to, akoby stretol Joycea.

Literatúra je dôležitá, „zasypáva jarok, aby pripomenula jamu, vytvára národný konsenzus; čo by sme vedeli o melanchólii bez Mozarta, a okrem toho, na rozdiel od futbalu v literatúre môžete vziať loptu do rúk. To však môžete aj v kostole. V kostole by ste ju však nemali hádzať. Sme tu a navzájom si znepríjemňujeme životy. Literatúra taká nie je.“

Literatúra je dôležitým prostredím uplatňovania spoločenskej pamäti, je jej strážcom aj tvorcom – okrem ďalších, veď ním sú aj dobré zákony, politika ako taká, teda spoločenský diskurz, úvahy, konsenzus. A stáva sa, že nič z toho nie je a literatúra je. Lebo literatúra akoby bola vždy.“ (Toto si chcel Péter Esterházy ešte premyslieť.)...

Nikto to za nás neurobí

Maďarskú literatúru poznáme my Slováci veľmi zle. Rovnako zle poznáme slovenskú, poľskú aj ukrajinskú, rakúsku, nemeckú, svetovú... Jókai vymyslel Uhorsko, Krúdy mohol vymyslieť vysnívané Uhorsko, Ottlik už len druhé Maďarsko, Kafka je realistický autor, Örkény je realistický autor, potom sa to v Maďarsku aj u nás skomplikovalo, „v diktatúre je len jediný príbeh, príbeh diktatúry, a ten je nevyrozprávateľný. V demokracii má každý svoj vlastný príbeh, len k nim prirodzene nejestvuje jediný spoločný jazyk... a tak ďalej. Esterházy...

Esterházy odpovedá na mnohé moje otázky v súvislosti s písaním, dobre, aj so zmyslom života, artikuluje minulosť, búra a stavia, má len slová, veď sme ho čítali, „a kozeli nádasban fúj a szél“ – aj o Nádasovi je reč, jeho eseje madam Deáková preložila nedávno, treba čítať Maďarov, Poliakov aj Ukrajincov, Nemcov aj Rakúšanov, Francúzov aj Američanov, aby sme zistili, či si kladú rovnaké otázky a nachádzajú podobné odpovede ako my.

V našich odpovediach sa silno odráža história stredoeurópskeho a východoeurópskeho priestoru, kde „Amerika nikdy nebola veľmoc, ale sen“. Odpovede treba hľadať, nikto to za nás neurobí a nie je isté, či nepomôžeš svojej vlasti viac, keď čítaš, ako keď píšeš. „Strednú Európu možno pochopiť len zo strednej Európy a byť Stredoeurópanom znamená nepoznať samého seba.“ „Nemci pomenovali svoju vinu, no nepomenovali svoju vlastnú bolesť.“ Nikto si dnes nedokáže vyriešiť svoje problémy samostatne. Toľko pozorný čitateľ Péter Esterházy. 

Zmeňme svet alebo, dobre, stačí zmeniť tému!

„Zidane mal mladšiu sestru. Veru, ... pravdou je, že s ňou bolo veľa problémov.“ Ťažko k tomu čosi dodať alebo „ako sa z vyrazeného dychu stáva mlčanie“ – esterházyovská artikulácia hlavných problémov prekladu.

Kladie dôraz na odlišné súvislosti vzťahu dejinnosti a literatúry, aj keď hovorí o knihách, umení a kolegoch či žltých hnijúcich hruškách na výstave fotografií Pétera Nádasa: „Vnucuje sa otázka, čo za človeka je tá hruška.“

Vždy sa môže všeličo stať

Eseje by mohli byť aj akýmsi „komentárom“ k spôsobu kontextualizácie Esterházyho diela, poznámkami k domácej i zahraničnej recepcii diel Pétera Esterházyho v strednej Európe aj mimo nej. Spomínala som to v súvislosti s Pankreasníkom. Nič tomu Maďarovi nie je sväté, všetko je dobrým dôvodom na písanie. Písanie je všetkým, aj keď ide o smrteľné a posledné veci, ba vtedy ešte viac, je to dôvod navyše na chladnokrvnosť a odloženie servítok. Rovnako neľútostný je, aj keď ide o život či literatúru. Všetko si berie „do huby“.

Co nikoliv, to také, ale... ako by mohol byť človek zbehlý v ľuďom blízkych veciach bez vzdialených vecí božských? Spisovateľ je pre Esterházyho veličina aj veličenstvo, riadne číslo, ba pravý spisovateľ je prvočíslo – „nedeliteľný ničím, len sebou samým“...  

... Toto nie je digresia, lebo moja recenzia nemala plán ako taký. Chcela by som pochváliť prekladateľku Renátu Deákovú, ktorá ide rovno na vec. Čiže z prečítaného nadobudnete dojem, akoby sa to napísalo (preložilo) samé od seba, no viem, že dospieť až tam predpokladá riadne trápenie, lebo na každom slove záleží. Jej preklad je pozorný a výber výborný. Esterházyho eseje sú vynikajúce, aj keď si v nich len tak listujete. Miestami, vlastne skoro stále, s ním musíte súhlasiť.

Predstavujem si tie slová v maďarčine, v jazyku, v ktorom sa neviem dohovoriť, a ktorý bol v maďarskej časti mojej rodiny jazykom, v ktorom sa hovorili tajomstvá, predstavujem si ich v iných zhlukoch tých istých písmen, ktoré používa aj slovenčina, v iných kŕdľoch si ich predstavujem, God save the birds, isten bizony, prekladanie je namáhavá a krásna práca, dobre odvedená v prípade týchto esejí.

Písanie je najkrajšia práca na svete, krajšie je už len čítanie, nemala by som to hovoriť, aby som neskĺzla, v prípade esejí ešte k tomu maďarského! spisovateľa, do sentimentálnych vôd, vždy pri čítaní Esterházyho som šťastná. 

Na záver si požičiam vetu z Antala Szerba, ktorú skomolím na nepoznanie: keď čítate, vždy sa môže všeličo stať. Mne sa už stalo, skoro závidím čitateľom, ktorí do esterházyovských vôd ešte len vstúpia či postávajú na ich brehu…

Veronika Šikulová (1967)

Debutovala knihou Odtiene (1997). Je autorkou próz Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), To mlieko má horúčku (2006), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), esejí Freska v dome (2014), novely Medzerový plod (2014, Cena Anasoft litera), kníh Moyzesovo kvarteto 40 (2015), Petrichor (2016), Tremolo ostinato (2020), Pozor, bodkovaný pes! (2021), Líštičky majú rady teplo (2022). 

Na fotografii Péter Esterházy (14. 4. 1950 – 14. 7. 2016)

Zdroj: wikipedia / Juhász László

Péter Esterházy: Život slov

Preklad: Renáta Deáková

Bratislava: Platforma pre literatúru a výskum, 2022