Pavel Hrúz (14. 6. 1941 – 16./17. 8. 2008)

Slovenský spisovateľ Pavel Hrúz začal publikovať v regionálnych novinách a v Mladej tvorbe, za debutovú zbierku poviedok Dokumenty o výhľadoch (1966) získal Cenu Ivana Kraska. O dva roky neskôr mu vyšla ďalšia zbierka Okultizmus (1968). Od roku 1968 pôsobil spolu s Ivanom Kadlečíkom a Tomášom Winklerom v Martine v kultúrnom dvojtýždenníku Matičné čítanie, odkiaľ ho pre jeho politické a občianske postoje k augustovým udalostiam roku 1968 v roku 1971 prepustili a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov. Až do roku 1974 bol nezamestnaný. Po 15 rokoch publikačného zákazu mu v časopise Romboid uverejnili poviedku. Po politických zmenách v roku 1989 začal pracovať pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici ako redaktor literárnej redakcie. V roku 1999 dostal za svoje dielo Cenu Dominika Tatarku. Poviedky, ktoré začiatkom 70. rokov publikoval v rozličných časopisoch, mu knižne vyšli až v 90. rokoch. V podzemí vydal v Prahe v náklade 30 kusov poviedky nazvané Zvuky ticha, oficiálne kniha vyšla v rozšírenej verzii v roku 1991 pod názvom Pereat. V 90. rokoch knižne vyšli jeho skôr napísané diela, ako Chliev a hry (1990), Párenie samotárov (1993) a Oči kuričove (1996). V roku 1996 publikoval ešte knihu próz Chlieb a kry a v roku 1998 Hore pupkom, pupkom sveta. Pre televíziu napísal rozprávkovú hru Nedobytný hrad (1973) a je aj autorom eseje Lunetárium (2001). Svojmu rodisku venoval humoristický miestopis a dejepis Bystrica v... tom (2000) a Memoáre medeného mesta (2006).