Osamelí bežci idú ďalej

Po premiére v Košiciach prišlo aj na Bratislavu. Asociácia filmových klubov uviedla 7. novembra v natrieskanom kine Lumiére poetickú road-movie režiséra Martina Repku Osamelí bežci: ideme ďalej.

Ivan Štrpka, Peter Repka a Ivan Laučík – to je básnická skupina Osamelí bežci, ktorá vznikla v roku 1963, nikdy sa nerozpadla a v podstate funguje dodnes, hoci už bez jedného člena. Syn Petra Repku, režisér Martin Repka, si uvedomil, ako rýchlo plynie čas, zohnal producenta a natočil film, ktorý je dokumentom a zároveň poetickým road-movie o poézii, šesťdesiatych rokoch a mužskom priateľstve, ktoré pretrvalo celé roky.

Je naozaj výborné, že vo filme priamo vystupujú a rozprávajú nielen Ivan Štrpka a Peter Repka, ale aj ich generační kolegovia a priatelia z literárneho časopisu Mladá tvorba. Ján Buzzásy, Dušan Dušek, Ján Štrasser, Peter Zajac, Vladimír Popovič či Eugen Gindl spomínajú na šesťdesiate roky a fungovanie Mladej tvorby, dopĺňa ich Oleg Pastier, ktorý síce nebol ich generačným druhom, ale o fungovaní literatúry počas komunistickej totality vedel svoje. „Veľmi mi tu chýba Dušan Mitana,“ povedal Peter Zajac počas krátkej besedy s tvorcami po premiére filmu a režisér Martin Repka vysvetľoval: „Veľmi sme ho chceli, patril k nim, ale jeho zdravotný stav bol už taký, že to skrátka nešlo. Olega Pastiera sme tiež zachytili na poslednú chvíľu.“

Film nemá štruktúru dokumentu, v ktorom sa striedajú hovoriace hlavy, sediace v štúdiu. Osamelí bežci boli vždy v pohybe a hýbu sa aj tu: Peter Repka vyráža z Offenbachu v Nemecku, v Bratislave sa stretne s Ivanom Štrpkom a spolu vyrazia za kamarátom Ivanom Laučíkom. Cez Brno a Prahu do Liptovského Mikuláša. Tam ich privítajú chlebíčkami ich manželky a bývalé manželky, zároveň dorazí aj gigantický obraz Vladimíra Popoviča nazvaný Osamelí bežci, ktorý zaprace celú panelákovú obývačku, len Ivan Laučík doma nie je a ani nebude. Celú milú poetickú mystifikáciu o ceste za kamarátom Ivanom zruší prerieknutie Ivana Štrpku, že Laučík je už dávno mŕtvy.

Film oživujú archívne zábery a dokrútky. Najmä originálne a možno aj prvýkrát zverejnené zábery z návštevy beatnického básnika Allena Ginsberga v Bratislave (privítanie na letisku a vyhliadka z bratislavského hradu), natočené amatérskou kamerou, sú jedinečné a zrejme len málokto tušil, že takýto záznam existuje. Je veľmi sympatické, že film je bez sentimentu a pátosu, že je plný humoru a obaja hlavní protagonisti pôsobia ako veľmi dynamické zohraté duo, chrliace vtipné bonmoty a komentáre. Divák čakajúci aj poriadnu dávku poézie, najmä tej recitovanej, bude možno sklamaný, žiadna vo filme nie je. Režisér Martin Repka to vysvetlil v inom rozhovore: „Poézia nás inšpirovala k tomu, ako sme ten film tvorili. Tým pádom je tam neustále prítomná cez nich, cez postavy, cez situácie, momenty. Ale vyhýbali sme sa recitovaniu a vysvetľovaniu konkrétnych vecí.

Na vysvetľovanie konkrétnych vecí sa možno podujme iný dokumentarista. Normalizácia vygumovala Osamelých bežcov zo slovenskej poézie na poriadne dlho, bola to takpovediac „generačná“ nenávisť konkrétnych „básnikov“, ktorí sa postarali o zákaz Mladej tvorby a to, že Štrpka, Laučík a Repka nemohli dlhé roky publikovať svoju poéziu. Film Osamelí bežci: ideme ďalej je záznamom toho, z čoho ich poézia vznikala a ako ich spájala a v tom je jeho posolstvo a odkaz, nič viac v ňom nenájdete.