Osamelý bežec po Hermových stopách (Od otvorenej básne k hermetizmu?)

Osemnásta básnická kniha osamelého bežca Ivana Štrpku sa medzi zbierkami edície Mušľa vydavateľstva Modrý Peter (založenej pred 30 rokmi a zameranej na pôvodnú slovenskú poéziu) i tými ostatnými, ktoré u nás najnovšie vyšli, vyníma na prvý pohľad svojím formátom, rozsahom, výtvarnou stránkou i celkovou koncepciou, ktorá akoby sa vzpierala žánrovému určeniu. Nejde o zbierku básní, ale o veľkolepé súvislé básnické dielo. Označiť ho termínom pásmo by však bolo veľmi diskutabilné a skôr zavádzajúce. Na rozdiel od pásma, založeného na voľnom, asociatívnom radení motívov, má totiž Hermovská chôdza aj pri zdanlivej námetovej a obraznej rôznorodosti a rozplývavosti pomerne vyhranenú a súdržnú tematickú osnovu a kompozičnú logiku, na základe ktorej je vybudovaná. Táto básnická skladba (zostaňme zatiaľ pri tomto pracovnom označení) je prakticky neporovnateľná s čímkoľvek zo súčasnej domácej poézie i z toho, čo I. Štrpka vytvoril predtým.

Sám autor svoje dielo (napríklad aj v rámci jeho prezentácie na tohtoročnom Bratislavskom knižnom festivale) charakterizoval ako „báseň pozostávajúcu z 390 slovných sekvencií a rovnakého počtu páuz“. Upozornil teda na osobitnú úlohu a dôležitosť páuz, ktoré nie sú len prázdnymi plochami medzi časťami textu – medzerami oddeľujúcimi od seba jednotlivé odseky („strofy“), ale plnohodnotnými stavebnými prvkami skladby, ktoré sa podieľajú na utváraní jej zmyslu. (Pripomeňme len, že implicitným naznačením ticha sa skladba začína a jeho explicitným pomenovaním sa končí: „Toto ticho nie je pre uši.“) Narážame tak na problém vymedzenia prázdnoty najprv na úrovni kompozičného členenia básne: jednotlivé sekvencie majú rôzny rozsah (od 1 až do 32 veršov), ako je to však s pauzami – koľko by mali trvať tie? S medzerami a prázdnymi miestami však nemáme do činenia iba na úrovni kompozície skladby, ale aj v rovine jej témy – veľavravne o tom svedčia verše ako povedzme tieto: „Celok naplňuje to, čo ho môže obsiahnuť. Medzery, diery, / tiene tieňov. Trhliny. Škáry medzi kamennými blokmi.“ Leitmotívom knihy je prázdnota vo svojich rôznych podobách a významoch.

Hermetický kľúč k básni

Kľúčom k pochopeniu týchto významov je zrejme názov knihy odkazujúci na jednu z najdôležitejších postáv olympského panteónu a gréckej mytológie vôbec, ktorou je „Hermes, ľahkonohý sprievodca, posol bohov, nenápadný / patrón zlodejov“, ale aj na hermetickú tradíciu a hermetické myslenie (odvodzované od Herma Trismegista). Potvrdzujú to napríklad aj verše „Odtlačok na dne / smaragdovej dosky“ – Smaragdová doska či tabuľa sa považuje za jeden zo základných textov hermetizmu. Umberto Eco v tejto súvislosti konštatuje: „Hermés je vrtkavý a ambiguitný, je otcom všetkých umení, ale aj bohom zlodejov. V Hermovom mýte nachádzame negáciu princípu identity“ a „kauzálne reťazce, ktoré sa na seba navíjajú v špirálach: ‚potom‘ predchádza ‚predtým‘, boh nepozná nijaké priestorové medze a môže byť v tom istom čase v rôznych podobách na rôznych miestach.“ „Hermetické myslenie tvrdí, že čím je náš jazyk neurčitejší a mnohoznačnejší a čím viac používa symboly a metafory, tým je vhodnejší na pomenovanie Jednoty, v ktorej dochádza k prekrývaniu protikladov.“ To však vedie k nekonečnej interpretácii, nezastaviteľnému prúdu a prešmykovaniu významov a pokusom o hľadanie toho posledného. Každý predmet ukrýva tajomstvo, ktoré, keď je odhalené, poukazuje na ďalšie tajomstvo „v stálom pohybe smerom k poslednému tajomstvu. Nijaké posledné tajomstvo však neexistuje. Posledným tajomstvom hermetického zasvätenia je, že všetko je tajné. Hermetické tajomstvo teda musí byť prázdne.“ (Interpretácia a nadinterpretácia. Bratislava: Archa, 1995)

V tomto zmysle by sme „hermovskú chôdzu“ mohli chápať ako samotné „štrpkovské básnenie“  (významotvorný pohyb nastávajúci pri spôsobe autorovho písania), zvlášť, keď sa hneď na začiatku básne chôdza stotožňuje s písaním: „Chôdza / sa píše sama zo seba. Hermovská / chôdza sa ľahko nesie každým krokom.“ V Štrpkovom básnickom svete sa tak naozaj zľahka prekrývajú protiklady a dejú protirečivé veci: „Vlak plný prázdnych okien sviští v oboch / protismeroch súčasne. V tom neskutočnom / pohybe sa rozvíja a deje to presne skutočné.“ „V tejto chvíli sme aj nie sme takmer skutoční.“

Kontinuita tvorby v motíve prázdnoty

V skladbe nachádzame rôzne spôsoby, formy a úrovne tematizovania a zvýznamňovania prázdnoty. Od tých celkom priamočiarych („Všetko je ako vymetené. Veštiarne nič neveštia. Štadióny / sú plné ticha. Chrámy zaplavené nikým. Kaviarne s ľuďmi / miznú priamo pred našimi očami.“) cez jej rozmanito variované nepriame a zložitejšie formy – paradoxne zachytená a predvádzaná neprítomnosť, prázdnota ako „nákaza“ – až po celkové ponímanie sveta/reality ako prázdnoty. Podstatná je aj prázdnota ako prvok diskontinuity, prerušenia celku, zvláštnym prípadom sú prázdne miesta uprostred samotnej prázdnoty: „Medzery medzi medzerami. Intervaly. Škáry. Trhliny v tých istých tvárach.“ čo pôsobí ako „prázdnota na druhú“. Prázdnota medzery – trhliny je však v štrpkovskej „hermetickej“ logike predpokladom našej schopnosti vnímať svet: „A videnie je trhlina, ktorou vidíme to, / čo vidíme a prežívame priamo (bez myšlienky) ako to, / čo samo vystupuje (pred nami). [...] / Prechod od zdanlivého k neviditeľnému. A k reálnemu.“

V poézii I. Štrpku to pritom nie sú nové, neznáme motívy. Naopak, zjednodušene povedané, v tejto knihe takmer ani niet tematických a obrazných prvkov, s ktorými by sme sa neboli stretli už v jeho predchádzajúcej tvorbe (púšť, piesok, tieň, stupaj, krv, tvár, vlaky, topánka a i.), a predsa v nej zároveň nie je nič, v čom by sa zásadne neodlišovala od tých ostatných. Jedným z osnovných motívov tejto skladby, tak ako aj vo viacerých predošlých zbierkach autora, je púšť  – tu sa však už objavuje „teória púšte“: „A náznak náznaku na pokraji púšte. / Čo zachytáva teória púšte. Holý papier. / V skúsenosti púšte sa (sama) púšť (pomedzi prsty) / vytrvalo stráca. A v púšti mizne / púštna skúsenosť.“; „V teórii púšte sa púšť stráca. / A v púšti teória púšte vysychá.“ Básnik vníma s odstupom svoje dovtedajšie dielo; je to vlastne prejav konceptualizácie vlastných tvorivých postupov – vlastnej poézie. Nejde len o to, že známe, konštantné prvky svojej tvorby posúva do inej výrazovej polohy, o stupeň či, povedzme, o jednu úroveň vyššie po pomyselnej hermovskej špirále, nejde tu o variantnosť, ale o principiálnu inakosť vypovedania. O komplexnejšiu, „všeobsiahlejšiu“ i prenikavejšiu výpoveď o skutočnosti – o svete i o sebe.

Dianie. Básnik napreduje

Snahou poézie od jej vzniku bolo nielen zbásňovať udalosti (rozprávať príbehy), ale aj (znovu)pomenúvať veci – vystihovať ich podstatu v básnickom jazyku. Toto úsilie badať aj v Hermovskej chôdzi – azda viac ako v ktorejkoľvek inej Štrpkovej zbierke. Niektoré verše svojou výpovednou modalitou pripomínajú priam definície: „Reč je to, čo sa deje (samo) v sebe / a ukazuje sa (nám z nás) pred nami. / (To), čo sa odohráva. (Postupuje) vlastnými krokmi, rukami aj nohami.“ Neznamená to však prísnu vecnosť a pojmovú konkrétnosť, ktorá by viedla ku gnómickým výrokom a k odťažitej úvahovej lyrike. Pre celú skladbu je príznačná práveže sugescia dejovosti, priebehovosti, procesuálnosti, v každom odseku sa niečo výrazne deje, aj keď zväčša nie práve epicky, navonok, ale skôr latentne („Krvavosť planie“; „Pochybnosť trvá“). Nápadné je pritom hromadenie strohých, úsečných holých viet – prisudzovacích skladov: „Obraz je prázdny. Krok sa odráža. Odraz sa plní.“; „Krik stojí, dych sa tají, tetiva mizne, jas / sa napína.“ V mnohých prípadoch je zdôraznené samotné dianie: „Cestovanie sa deje samo. Slová / sa nemo dejú v cudzej hlave.“; „Papier / je rozmočený. Deje sa“, „Západ sa deje“, „Miznutie sa deje“, „Zmysel sa deje“, „Deješ sa“. Kniha takto sugeruje predstavu nestáleho, miznúceho, unikajúceho, strácajúceho sa sveta – sveta/skutočnosti ako paradoxnej „dejúcej sa prázdnoty“.

Pokusy o žánrové vymedzenie, ako už bolo naznačené, by boli pravdepodobne márnym a zbytočným úsilím – na tom predsa nezáleží. Čo do výpovednej hodnoty a závažnosti je táto kniha obrazom sveta, výpoveďou o dobovej realite, zaiste i lyrickou autobiografiou, ako aj eposom či jeho ekvivalentom –  „všetkým“. A do toho všetkého je v medzitextových odkazoch a narážkach, ktoré dokážu identifikovať tí „podkutejší“, výberovo zahrnuté i dedičstvo svetového básnictva a kultúry.

Malo by byť azda prekvapujúce či priam paradoxné, že autor, ktorý sa manifestačne i tvorivo, vlastnou poéziou od 60. rokov v slovenskej literatúre etabloval koncepciou „otvorenej básne“, sa po šiestich desaťročiach napokon dopracuje k hermetizmu (a stáva sa nebodaj vyznávačom Herma)? Možno na prvý pohľad, v skutočnosti by sme v tom však mohli vidieť práveže priam zákonitú logiku. Je to skôr svedectvo o tom, že básnik je po celý čas v pohybe a napreduje, že „ľahkonohou hermovskou chôdzou“ prešiel – či prebehol? poriadny kus cesty.

Zoltán Rédey (1968)

V rokoch 1994 – 2020 pôsobil v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Univezite Konštantína Filozofa v Nitre ako vedecký pracovník a vysokoškolský pedagóg. Od roku 2022 pracuje v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Venuje sa teórii literatúry, interpretácii literárneho, predovšetkým básnického diela a súčasnej, resp. ponovembrovej slovenskej poézii a próze.

Foto: Lucia Gardin / LIC