Osladila som si čaj

Prvá prémia za druhú myšlienku:

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:

„Dom už spal, keď som sa ocitol v jednom z jeho sŕdc.“

(Ján Johanides: Podstata kameňolomu)

Dnes bol môj zelený čaj o trochu sladší ako býva zvyčajne. Včerajšok na mne zanechal stopy a ja som namiesto jednej medovej lyžice osladila čaj tromi. Čaj je veľkou súčasťou mojich kuchynských skriniek. Moje rána voňajú čajom a tak isto vonia aj celý môj stále meniaci sa dom. Každým dňom, každou konverzáciou, každou šálkou, či meditáciou som zmenila interiér a vôňu svojho domu – upravila som môj domov. „Upratala“ som seba, moje ego, dušu, myšlienky.

Často premýšľam nad konceptom „buď sám sebou“. Snažím sa nájsť môj domov. Vždy ma však zastaví exteriér môjho domova – dom – moje telo spojené s vonkajším svetom. Vtedy stojím pred zrkadlom. Vidím odraz nedostatočne upraveného dievčaťa a chcem si dať šálku čaju. Jej pokožka je poznamenaná večernými ryhami jej rúk. Asymetrické telo, ktoré nemá dostatočnú silu v nohách, lapá po dychu. Jej dom pre ňu nie je komfortom. Preto začalo meditovať.

Myslím si, že meditáciou môže človek otvoriť jedno zo svojich sŕdc. Prvé minúty sú náročné. Snaha nemyslieť, pocit prázdna, úzkosti. Je zložité opustiť svoj dom – telo. Pravidelnou meditáciou sa to zlepšuje a na pár sekúnd sa človek ocitne v magickom stave neprítomnosti. V tých momentoch nepotrebuje šálku čaju. Čaj zakrýva nedostatky domu. V meditačných chvíľach neexistuje dom, iba jedno z jeho pokojných sŕdc.

Vnútro domu je tvorené viacerými srdcami a tie vytvárajú domov. Miesto plné obrazov, spomienok, smiechu, či trápnych situácií, kedy mi trčali nitky z oblečenia a ja som sa hanbila a mala chuť utiecť... Domov je mojím komfortom. Dalo by sa povedať, že dom je ochranou domova. Steny domu musia byť však veľmi hrubé, aby dom nezasiahol vonkajší svet.

Zásahy slov, udalostí môžu náš dom zmeniť, steny zúžiť. Vykopnú dvere a dostanú sa dnu. Narušia náš interiér. Jediné, čo nám ostane, je zmeniť sa a večer si dať šálku čaju. Môj domov je submisívny, tak ako jedno z jeho sŕdc. Vďaka vtrhnutiam vonkajšieho sveta spoznávam viac sŕdc môjho domova.

Občas bojujem proti zmenám a chcem ochrániť svoje „detské“ srdce. Často sa pýtam, ktoré z mojich sŕdc si zaslúži najviac lásky. Niektoré srdcia sú „zlé“ – tie potrebujú pozornosť, lásku, objatia a farby – keďže ich často vnímam čiernobielo. Tak ako je ťažké zbaviť trávnik púpav, je ťažké odstrániť „zlo“ z domova a nedostatky domu.

Snáď, až keď dom zaspí, odíde a zostane len domov, kde sa všetky moje srdcia spoja a ja sa nájdem v jednom ohromnom srdci, ktoré starnutím spoznalo krásy a bolesti, pochopím nádheru života. Preto sa teším na starobu, na posledné dni plné čaju osladeného lyžicami medu. Možno život zakončený smrťou je pekným odchodom domu. Nebojím sa, až môj dom zaspí a ja objavím jedno z jeho najkrajších sŕdc. Na rozlúčku mu poviem „dobrú noc“. 

Esej hodnotí redaktorka, spisovateľka a scenáristka Dominika Madro:

Esej Zuzany Hurbaničovej vyniká intimitou a vnútorným pokojom. Štylisticky ide o text veľmi zrelý a čistý. Autorka sústredene preniká do Johanidesovej myšlienky.

Autorka rozlišuje dom a domov v tom zmysle, že dom je pre ňu exteriérom a jej zovňajškom a domov interiérom. Uvedomuje si, že je zložité opustiť svoj dom – telo a snažiť sa meditovať, nemyslieť. Prichádza pocit prázdna. No domov sa stáva komfortným až v momente, keď sa ho nedotkne napríklad výsmech okolia. Túžba dostať sa hlbšie do seba, keďže telo neumožňuje toľko pokoja, je tu predostrená veľmi citlivým hlasom.

Motív kolektívneho popíjania čaju sa u nej stáva individuálnym zážitkom, ba až terapiou. Čaj jej fyzicky umožňuje potrebu upratať si v sebe, dopriava jej čas na seba. Hľadá stabilitu v momentoch, keď sa externé deštruktívne sily tisnú do jej vnútorného domu. Intenzita vonkajšieho tlaku je zosilnená perspektívou človeka s hendikepom. Pre ktorého ani priestor domova nie je tak celkom bezpečný. A ten moment hľadania ukotvujúceho, pevného prvku je o to dôležitejší a sugestívnejší. Pocit pokoja i neistoty autorka vystihla autenticky a dokázala bez kriku privlastniť slovu domov a srdce i negatívne výrazy ako zlo a nedostatky. Dovolím si tvrdiť, že toto je jedna z najinšpiratívnejších esejí.