Vyhľadávanie
Ján Štrasser: Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020)
Levoča: Modrý Peter, 2020
Nie je ničím výnimočným, ak učiteľ (či už vedome alebo nevedome) v mnohom ovplyvní svojho žiaka, vrátane spôsobu, akým sa díva na okolitý svet. Nie je preto náhodou, že Albín Bagin, učiteľ a neskôr i priateľ Jána Štrassera, mal nepopierateľný vplyv na jeho profesijné i ľudské smerovanie.
Sám Štrasser sa ako zodpovedný redaktor Baginovej literárnovednej publikácie Priestory textu o svojom učiteľovi vyjadruje na prebale knihy ako o vedcovi, ktorý „bytostne inklinuje“ ku kritike sympatie, pretože ho literatúra zaujíma „ako súbor hodnôt“. Rovnako vníma poéziu Ján Štrasser, ktorého by sme mohli nazvať v duchu spomínanej optiky vlastnej A. Baginovi „básnikom sympatie“. V jeho prípade nejde o poetický „program“, štylizáciu, ale o básnický postoj vychádzajúci zo samotného nastavenia autorského subjektu. Ján Štrasser bol básnikom sympatie počnúc prvými textami. Jeho dôvera v človeka bola zjavná, no nie „bezbrehá“ a bez schopnosti odstupu.
„Básnikom sympatie“
Tonalitu Štrasserových básní definovala empatia a úsilie o pochopenie ľudského konania, myslenia, cítenia, a to aj vtedy, keď v textoch zaznieval kritický tón či skepsa. Namiesto zavrhnutia a výčitiek väčšmi rezonovala obava o to, čo sa s človekom môže (predovšetkým v dobe extrémneho množstva podnetov, informácií a možností) udiať a ako mu to môže ublížiť a poznačiť ho. Ústrednou témou sa pre básnika stali medziľudské vzťahy a s nimi súvisiace nedorozumenia, pocity osamelosti, nepochopenia, hľadania toho druhého, lásky a súčasne nelásky. Jednotlivca, ako aj partnerskú dvojicu zobrazoval neraz v zdanlivo malicherných situáciách, ktoré ich dokážu nečakane „prerásť“.
Písanie s dlhou tradíciou
V súbornom diele Otváracie hodiny možno vnímať Štrasserov básnický vývoj počnúc zložitou obraznosťou ovplyvnenou konkretistickým „sypaním soli do zmyslov“ cez surrealistické inšpirácie až po civilnú výpoveď príznačnú zjednodušením metaforiky, usilujúcu sa o to, aby zobrazovanej každodennej realite a všedným „sekvenciám“ dňa zodpovedal patričný spôsob stvárnenia jazykom. Štrasserove texty prechádzajú výraznými zmenami od snahy o zahmlievanie výpovede, jej polysémantickosť až po úsilie básnika o väčšiu komunikatívnosť textu, dôraz na ľahšiu dekódovateľnosť.
Otvorené pre všetkých?
„Sprístupňovanie“ textu čitateľovi sa však v Štrasserovej tvorbe ukazuje ako ambivalentný moment. Na jednej strane si básne nachádzajú širší okruh čitateľov, ktorí nemusia oplývať širším skúsenostným čitateľským komplexom, no napriek tomu ich autorove texty zasahujú. Na druhej strane dochádza v prípade viacerých básní k trivializácii výpovede. Zámer textu pritom signalizuje prílišnú snahu vyjsť čitateľovi v ústrety, čoho následkom je znižovanie estetických kvalít textu. Azda najväčšmi sa evidentné úsilie komunikovať s čitateľom odráža na práci s humorom. Humor v podobe irónie, sebairónie, satiry či sarkazmu (namierenému predovšetkým voči konkrétnym dejinným udalostiam, politike a jej vplyvu na obraz spoločnosti) nadobúda ako jeden z umeleckých prostriedkov charakteristických pre Štrasserovu tvorbu „anekdotickú“ podobu, pripomína „vtipy na jedno použitie“ s prvoplánovými asociáciami: „V obývačke zhasla obrazovka, / zakrádajú sa tvoje tiché nohy, / zabili ho, Cattaniho, vzlykáš / a ovíjaš okolo mňa / svoje chápadlá.“ (Chobotnica 4, s. 287)
Tendencia k „otváraniu sa“ textu čitateľovi mala neraz za následok emocionálne preexponovanie textu. Kým v skorších zbierkach (Odriekanie, Hrkálky, Podmet) tlmí potenciálny sentiment objavná, prepracovaná a systematická obraznosť, v neskôr vydaných zbierkach (časť knihy Očné pozadie, Staré železo a i.) ho často nedokáže vyvážiť ani hravosť. Tá (žiaľ) v básňach z ostatných rokov prechádza až do infantilných jazykových hier: „Vpúšťať, / no nevypúšťať. / Pripúšťať, / no neprepúšťať. / Opúšťať, / rozpúšťať. / Toto dopúšťať. / Do gatí nepúšťať.“ (Čo dokáže púšť, s. 415)
Ak si možno vybrať, tak...
Podľa A. Bokníkovej „J. Štrasser predstavuje osobitý typ intuitívneho a zároveň zručného básnika, ovládajúceho vysoké i nízke žánre básnenia“. Zatiaľ čo Bokníková oceňuje oba spôsoby vypovedania, ja mám kriticky bližšie len k jednej z básnikových polôh. Priznávam, možno sú moje dôvody čiastočne subjektívne a vypovedajú väčšmi o mojom vkuse, no ak si mám možnosť vybrať, preferujem skoršie Otváracie hodiny.
Lenka Šafranová (1986)
Odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy v Prešove, literárna vedkyňa, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, poetka, porotkyňa literárnych súťaží a lektorka literárnych workshopov. V roku 2013 sa ako editorka podieľala i spoluautorsky na monografii K funkcii subjektu v slovenskej poézii ženských autoriek (tzv. textovej generácie) a v roku 2018 vydala debutovú zbierku básní post partum.
Foto: ©Peter Stanley Prochazka
