Pamodaj šťastia, rozprávka

Pamodaj šťastia, rozprávka

Od narodenia Pavla Dobšinského uplynie 16. marca 180 rokov. Tento deň sa stal u nás Dňom ľudovej rozprávky. V súčasnosti si možno kúpiť Dobšinského rozprávky v rôznych vydaniach a prerozprávaniach. Na pultoch kníhkupectiev nájdete 3. vydanie Zlatej knihy rozprávok Pavla Dobšinského (SPN – Mladé letá 2007) s ilustráciami Ľudovíta Fullu, Moje najmilšie rozprávky s ilustráciami mladých výtvarníkov Z. Brunckovej, M. Koptáka, M. Onderikovej, J. Stankovianskej a B. Vanča (Perfekt), Tri holúbky s ilustráciami Maje Dusíkovej (Buvik), Trojruža s ilustráciami Ľudovíta Fullu (Buvik), Slovenské rozprávky 1 a 2 s ilustráciami Ľuby Končekovej-Veselej, ale aj knižku Petra Glocka Rozprávkar a rozprávnica o živote tohto neúnavného zberateľa rozprávok (Perfekt). Literárne informačné centrum pripravilo ako poctu tomuto velikánovi publikáciu Pamodaj šťastia, rozprávka s textami Valentína Beniaka, Márie Ďuríčkovej, Jozefa Cígera Hronského, Ľubomíra Feldeka, Petra Glocka, Milana Leščáka, Viliam Marčoka, Vladimíra Mináča, Štefana Moravčíka, Dany Podrackej, Milana Rúfusa a Ondreja Sliackeho.

POCTA DOBŠINSKÉMU

Štefan Moravčík

Žijeme, zdá sa, večne malí

z odlesku zlata,

čo ste nazbierali.

Nech do nás nik nezapára,

máme svojho Popolvára,

máme drsné korene

do rozprávky vložené.

Pod závojom chudoby

krásna víla dýcha...

Vy ste naša opora,

zlatý meč a pýcha.

Keď sa chorľavý, chudobnejší než myš v jeho drienčanskom kostole, rozhodol pokračovať vo vydávaní Slovenských povestí, teda toho, čím sa dnes pýšime pred sebou i svetom, našli sa len traja Slováci, ktorí boli ochotní si ich objednať. Každý iný by bol v tej chvíli zatrpkol na smrť - a tí čo sa s ním spočiatku vydali do Zlatnej krajiny, to napokon aj urobili -, on sa však dokázal pozviechať. Kde tento chorľavý, jóbovými tragédiami stíhaný muž vzal silu, predovšetkým však vieru, že to, čo robí, má zmysel, a po neúspechu s pokračovaním vo vydávaní Slovenských povestí, začal po nociach, po naplnení každodenného zápasu o holé živobytie, pripravovať ešte väčší doklad o duchovnej existencii vlastného národa?

Z úvodu Ondreja Sliackeho

Slovenský Homér, muž, ktorý vyrozprával – a ako vyrozprával! – vnútorné príbehy svojho ľudu, žil teda tu uprostred pokojnej prírody, ktorá vie o pominuteľnosti jeho času, ale tuší niečo aj o jeho trvaní.

Bol to muž stálosti a vernosti, muž nie výbušný, nie prchký a náhlivý, ale práve trvajúci v pokojnej práci. Kázal a učil, utvrdzoval a vychovával mladých i starých; gazdoval, včeláril a záhradníčil; bol robotník medzi robotníkmi. Ako by teda nemal poznať dôverne život svojho ľudu?

Bol to jeho život.

Iba večierkom sa z neho stáva niekto iný. Večierkom, ako svedčia svedkovia, sedával pri kozube a pri pukotaní dubových polien rozprával svoje povesti – dnes by sme povedali, že ich nahlas redigoval. Alebo stával pri vysokom pulte v hosťovskej, písal, zapisoval, prepisoval, snoval svoje príbehy, neúnavný a nezničiteľný ako hrdina týchto príbehov: ešte slovo a ešte krok, a ešte jedna tmavá hora, a ešte jedna beda či bieda – ale teraz si už vydýchneme: Pamodaj šťastia, lavička.

Na Dobšinského povestiach sa vychovalo mnoho generácií slovenských detí; vychovalo, totiž vycibrilo si zmysel pre krásu reči, pre ľahkonohosť a súčasne všemocnosť fantázie, pre príbeh, od ktorého sa nedá odtrhnúť. A ešte mnoho a mnoho generácií príde, ustavične bude prichádzať k Dobšinskému, lebo mnohé, čo dnes skvele cvendží slávou a šíravami sveta, časom vybledne ako staré plátno, ale Dobšinského povesti budú, kým bude slovenská reč.

Vladimír Mináč: Drienčany

     Keď sa Pavol Dobšinský v novembri 1860 ženil v Banskej Štiavnici, nezabudol na svadbu pozvať aj svojho najlepšieho priateľa. Bottovi však akási zaneprázdnenosť zabránila pozvanie prijať a poslal Dobšinskému žartovné ospravedlnenie – vraj keby prišiel, by sa „celá Štiavnica len žalospevom ozývala“, pretože on, Botto, by to Dobšinského „lúčenie sa od krušpánovho venca zniesť nemohol“.

     K Dobšinského prvému manželstvu bol osud krutý – žena mu čoskoro zomrela, a tak sa v septembri 1867 oženil po druhý raz, tentoraz s vdovou. Vyženil s ňou aj syna, ktorému bol dobrým otčimom. (Syn sa volal Ján Čajak, vyrástol z neho známy spisovateľ.) Okrem prvej ženy pochoval Dobšinský aj svojho prvého vlastného potomka, a tak vedel, o čom hovorí, keď Jánovi Bottovi – zaprisahanému starému mládencovi – raz napísal:

     „... ožeň sa, hneď máš krštenia a pohreby quantum satis. My alespoň pohyby obyvateľstva tvoríme a zapríčiňujeme; lež vy, starí devani, čože? Veru by si sa už mal oženiť a nenechávať na tie časy, keď potom krštenie a pohreby sotva zapríčiníš.“

     Pod krušpánovým vencom, ktorý spomína, má  Botto zrejme na mysli viechu – prezrádza nám to, že kým boli Dobšinský a Botto mládenci, vedeli družne oceniť radosti bohémskeho života.

     No ešte viac než o bohémstve svedčí tón ich korešpondencie o čomsi inom.

     Slovenská literatúra môže pokladať za svoje neobyčajné šťastie, že jej rozprávkové bohatstvo zhromaždil a definitívne zachránil práve Pavol Dobšinský, húževnatá osobnosť bez predsudkov, so sokratovskou  schopnosťou znášať a chápať všetko, čo prináša život – či už ten skutočný, alebo ten rozprávkový – a so shakespearovským zmyslom pre básnickú krásu.

Ľubomír Feldek: Tri pohľady na Pavla Dobšinského

Dlho v detstve, kedykoľvek som tak vyšiel zrazu z hory na čistinu, zmocňovalo sa ma čudné vzrušenie. Fantázia sa dávala do pohybu a nabádala k činnosti. V strede lúky je kameň. Treba ho odvaliť. Pod ním je iste otvor, ktorý vedie hlboko do zeme. Tadiaľ vedie cesta do iného, tajomného sveta. Poviete: mätenie myslí. A ja hovorím: čím by bolo dieťa bez fantázie? A čo by z takého dieťaťa bolo o dvadsať rokov? Viera a hľadanie neskutočných krajín netrvá dlho. Je privilégiom detstva a jeho stratou padá tiež. Ale ostáva po ňom akási trvalá zvedavosť, túžba odlúpiť tvrdé kôry vecí, tušenie, že svet nie je taký meravý, ako sa na počiatku zdá, že v jeho vnútri sú ešte svety, ktoré treba hľadať. Nazdávam sa, že stopy takýchto pocitov zanechali rozprávky v každom, kto s nimi rástol. Nie je to také zlé s tými kúzlami. Nikto nebude hľadať zárodky mystifikácie v tom, že dieťa oblieka a kŕmi bábiku ako živú bytosť. A že nám rozprávky pomohli pochopiť a otvoriť nám drobné duše vecí, je pravda, pre ktorú budeme svedčiť kedykoľvek. A potom – jazyk rozprávky zanechal vo mne mocný pocit hmotnosti, pozemskosti, chuť mlieka, zeme a obilia. Len dnes, pri pozornej revízii viem pochopiť, aká jemná agitácia za tento život sa tu udiala. My sme si zvykli dívať sa na slovo trochu vulgárne: dá sa to zjesť – nedá sa to zjesť – obsah slova (a tým i jeho misia), jeho slovníkový význam v najhrubšom zmysle, viac nič. Ochudobnili sme sa.

Milan Rúfus Sobotné večery

Pozdrav Pavlovi Dobšinskému

MILAN RÚFUS

Bývali takí drotári.

Krošničku na chrbát

a do krošničky knihu.

Nie pasce myšičkám,

nie pliešok, drôt a nit.

Chodili horami,

chodili dolami,

za chrbtom vladárov,

sediacich u knuty.

Chodili drotovať

svoj národ puknutý.

Bývali takí drotári.

A spia dnes v pokoji,

pútnici ustatí.

Zbohom, ich chodníčky,

a zbohom, staré dvory.

Kde tlelo v popole,

dnes celý plameň horí.

Synovia drotárov

ho ošetrovať budú.

Ten plameň, plamienok

pod detským čelom ľudu.

Úryvky z textov publikácie Pamodaj šťastia, rozprávka, ktorá čoskoro vyjde v Literárnom informačnom centre.