Vyhľadávanie
V polovici mája som prechádzala naprieč našou krajinou až na jej východ a celý čas som sa nemohla zbaviť pocitu, že sa nám príroda práve teraz rozhodla pomstiť. Jej hnev bol nepríjemný už niekoľko dní. Zdúvala sa od rána do večera, bez prestania chrlila studený dážď. Jej chlad zachádzal až pod nechty. Ešteže som na konci mojej cesty v Humennom stretla usmievavých ľudí Alexandru Harvanovú (1986), ktorá prevádzkuje kníhkupectvo Na korze, a jej kamarátku Zuzanu Švecovú (1978). Spoločne organizujú literárne večery, hrajú divadlo a neustále sa rehocú.
Saška, ako ju tu všetci familiárne volajú, si nemyslela, že by raz prekročila hranice okresu, v ktorom pôsobí. Hoci toto kníhkupectvo funguje pomerne krátko, len od minulého augusta, my sme sa o ňom dozvedeli. Jeho predchodca patril Zuzane Juhásovej, ktorá bola jeho majiteľkou vyše dvadsať rokov a vraj predtým robila jej mama ešte v štátnom kníhkupectve. „Boli taká kníhkupecká rodina,“ začala Saška hovoriť o pozadí svojej predajničky s knihami a vysvetľuje ďalej. „Minulý rok sa rozhodla, že chce skončiť, lebo je už toho na ňu veľa. Všetok čas trávila v kníhkupectve, od pondelka do soboty, bez dovoleniek. Preto hľadala niekoho, kto by to po nej prevzal, lebo nechcela, aby kníhkupectvo skončilo.“ A do rany jej padla mladá, energická a aktívna Saška. Prevzala ho v auguste a do nových, o trochu väčších priestorov sa presťahovala začiatkom novembra.
Správnemu kníhkupectvu nesmie chýbať názov, Saška s manželom sa rozhodli pre kníhkupectvo Na korze. „Predtým sa nevolalo nijako. Bolo to len kníhkupectvo. Manželovi napadol tento názov, lebo Ladislav Grosman, ktorý napísal Obchod na korze, je Humenčan. Takže to je také pekné prepojenie. Aj pôvodné kníhkupectvo existovalo na námestí a to sme zachovali. Páči sa nám tá symbolika, prepojenie nového so starým,“ vysvetľuje kníhkupkyňa, mama dvoch detí, ochotnícka divadelníčka a bývalá manažérka Martinusu v Košiciach.
Od Zuzany Juhásovej teda odkúpila tovar a dokúpila si ďalšie knihy, hoci veľa priestoru na nové jej už nezostalo. Prebrala aj pravidelnú klientelu – staršie dámy čítajúce historické romance: „Pani Juhásová mala veľa takýchto zákazníčok, preto tu mám aj knihy z tohto žánru, ktoré sú už inde vypredané, napríklad Adlerovú či Mary Baloghovú.“
Väčšinu požiadaviek dokáže splniť
Niektoré police majú netradičné popisky, páči sa mi, že majiteľka nerobí veci konvenčne, ale hľadá iné riešenia. „Nemôžem mať zo všetkého všetko, tak sa snažím aspoň o základný výber.“ A aké tituly preferuje? „Chcela by som, aby sa predávali knihy vydavateľstva Inaque. Páči sa mi ich vydavateľská činnosť, ale viem, že v Humennom táto cieľová skupina nie je. Nájde sa však občas čitateľ, ktorý nechce čítať klasickú svetovku či romantiku, tak mu to nenápadne podsuniem. Nepredá sa síce veľa, ale možno jedného dňa si vychovám svojich zákazníkov a budú kupovať viac takýchto kníh. Zaujímavé knižky má aj Premedia, či už geopolitické alebo aj edíciu Civilizácia. Občas k nám zájde tiež niekto, kto hľadá absyntovku.“
Ako vraví, sedemdesiat percent požiadaviek zákazníkov dokáže splniť a s tým zvyškom sa vie dohodnúť. Zväčša sú to čitatelia, ktorí knihu nepotrebujú hneď a sú ochotní čakať. „Po roku sme si na seba už zvykli.“ Naposledy vybavovala zaujímavú objednávku pre obec Nižný Hrušov. Obecný úrad si žiadal knihu Zemplínske svedectvá minulosti pod nánosmi času. „Je to lokálna knižka, ktorú napísal humenský autor. Zozbieral v nej informácie o zaujímavých ľuďoch, ktorí tu v Humennom majú korene. Napríklad Paul Newman (jeho mama sa tu blízko narodila) alebo Andy Warhol a podobne.“
Kníhkupkyňa mi rozprávala o užitočnom projekte Miznúci svet, ktorého výsledkom je už šesť kníh. Prostredníctvom nich spomínajú starí Humenčania na svoje detstvo, mladosť, na to, ako vyzeralo mesto, obchody, kto tu žil. Aj o takéto knihy je v kníhkupectve Na korze záujem. Vďaka šikovnej majiteľke tu tiež nájdete tituly, ktoré sa bežne nedostanú do distribúcie, ako napríklad Vichodňarske rozpravočki Jozefa Lenča alebo Maminu rusínsku kuchárku, ktorá vznikla vďaka úspešnej kampani na startlabe.
Extrovertka milujúca život
Sašku sprevádza v živote šťastena. Sama tvrdí, že všetkým prechádzala akosi hladko, aj zamestnaniami, ktoré sa vždy týkali kultúry či umenia, ku ktorým má blízko. No nikdy si nemyslela, že bude mať vlastné kníhkupectvo: „Spočiatku som bola taký laxný čitateľ, prečítala som iba to, čo som musela prečítať. A potom prišiel zlom, začala som čítať viac, nachádzala som si ku knihám cestu.“
Študovala na UKF v Nitre odbor žurnalistika. Po štúdiu nechcela zostávať na západe, ťahalo ju to domov. Podarilo sa jej dostať na tlačové oddelenie na mestský úrad v Humennom a po roku prijala miesto produkčnej Európskeho hlavného mesta kultúry v Košiciach, kde zotrvala dva roky. Keď sa hlásila na pozíciu manažérky do prvej predajne Martinusu na východe Slovenska, taktiež sa jej to podarilo. Po dvoch rokoch sa vrátila do Humenného, aby nastúpila na materskú. V čase, keď jej pomaly končila, stretla Zuzanu Juhásovú... S Martinusom v podstate nikdy neprerušila kontakt, besedy robila počas materskej a aj v súčasnosti, no nie už tak často.
Hovorí o sebe, že je extrovertka, zapája sa do všetkých možných aktivít, často je obklopená priateľmi. Za sebou majú prvú premiéru ochotníckeho divadla, hru Sobotná noc od Jany Bodnárovej. „Je to také psycho, šesť žien, každá z nich je odlišná, každá má v sebe životnú traumu, ktorá vychádza na povrch postupne počas hrania. Končí to dosť brutálne,“ dodáva Zuzana Švecová a ďalej hovorí o ich neformálnom desaťčlennom zoskupení, ktoré okrem nich dvoch tvorí lekárka, pracovníčka z kultúrneho strediska, chlapík, ktorý robil v azylovom tábore a ďalší.
Literárne večery
Tento rok sa prvýkrát zapojila aj do projektu Noc literatúry, s ktorým jej taktiež pomáha Zuzka Švecová. Čítali miestne osobnosti, napríklad primátor, básnik Michal Baláž, herec z martinského divadla Daniel Žulčák, reportérka Jana Veľasová a Eva Jacevičová, ktorá vedie literárno-dramatický odbor na ZUŠ a jej rukami prešlo veľa ľudí.
Pravidelne, už od októbra 2016, organizujú literárne večery. Tento nápad vznikol spontánne a po istom čase ich už začali ľudia volať do rôznych kaviarní. „Najviac ľudí sme mali, keď sme robili Agathu Christie a tiež, keď sme predstavovali päticu mladých Humenčanov, ktorí píšu. A najmenej, šesť, sme mali vtedy, keď sme robili beatnikov verzus Osamelých bežcov a bolo to v lete,“ zhrnuli dievčatá, vzájomne sa dopĺňajúc. Prípravu neberú na ľahkú váhu, taký večer obsahuje aj kvíz, aby zistili, či ich ľudia počúvali, alebo inú literárnu aktivitu. Známeho spisovateľa či spisovateľku mávajú málokedy, keďže sa do Humenného takmer nikomu nechce cestovať alebo aj preto, že si často vyžiadajú finančnú odmenu. Ony to však robia ako dobrovoľníčky, nevyhnutné náklady idú z ich vlastných peňaženiek. Tento rok by už konečne chceli založiť občianske združenie, aby sa mohli uchádzať o granty.
Naposledy robili literárny večer na tému deväťdesiatych narodenín Milana Kunderu. „Keď sme si o ňom zisťovali informácie, zistili sme, že je to mimoriadny puntičkár. Vtipkovali sme, že by nám možno tento večer ani neschválil,“ smejú sa dievčatá a vzápätí každá z nich dodáva na autora svoj názor. „Páči sa mi jeho humor. Uchechtávala som sa pri čítaní. Veď keď si človek uvedomí, ako sa správa a čo robí...“ dodáva Zuzka pohotovo a Saška tiež dodá svoj pohľad: „Keď som čítala prvú poviedku zo zbierky Směšné lásky, pripomínalo mi to Ruzkú klaziku od Daniela Majlinga v tom, ako narába s absurdnosťou a ako príbehy graduje.“ V júni pokračujú v sérii takzvaných večných nobelistov. Po Kunderovi sa na zozname čakateľov zakaždým objaví aj Murakami.
Motivuj deti k čítaniu
Saška má zlé spomienky na čítanie povinnej literatúry: „Po skúsenosti s Čenkovej deťmi som odmietala čítať povinnú literatúru. Mala som traumu z toho, že ma do toho nútili. Veď tá ženská predá svoje deti, lebo nemá čo jesť...“ Napriek tomu, že to bolo dávno, má to v živej pamäti. „Bola som z tej knihy zdesená. V ôsmom ročníku na základnej som dostala Hobita od bratranca, potom som čítala Pána prsteňov a do toho sveta som sa dostala veľmi rýchlo. To bol moment, keď som začala skutočne čítať. Na Pána prsteňov nedám dopustiť, tá séria kníh ma naučila čítať. V čase, keď mi knihy nanucovali, som na ne ešte nebola pripravená, dnes mám k nim už úplne iný postoj.“
Zrejme aj z tohto dôvodu sa dievčatá rozhodli začať projekt Daruj knihu školskej knižnici a motivuj deti k čítaniu. „Školská knižnica na Kudlovskej ulici má len staré knihy, napríklad jedenásť Zbojníckych mladostí, a nemajú peniaze na to, aby nakúpili nové. Preto sme vyzývali ľudí, aby darovali knižnici súčasné knihy pre deti a mládež. Aj učiteľka nám vtedy hovorila, že až časom pochopila, že žiakov nemôže nútiť čítať konkrétnu knihu, lebo to má absolútne opačný efekt. Uvedomila si to, keď dala deťom čítať Mamku Pôstkovú a počula svojho syna a jeho kamarátov, ako sa nad ňou uchechtávajú. Vtedy pochopila, že oni tomu nerozumejú, preto sa teraz už dohadujú na tom, čo budú čítať. Verím, že je to jedna z ciest, ako povzbudiť deti k tomu, aby si vypestovali vzťah ku knihám.“
