Milí priatelia. Človek číta knihy, niektoré sa mu páčia, iné nie, a tak to má byť. Dejiny literatúry nás oboznamujú aj s fragmentmi života jednotlivých autorov. Časť literárnych vedcov tvrdí, že netreba zohľadňovať život autora, treba sa sústrediť len na jeho dielo. Iní trvajú na tom, že ak spoznáme aj jeho život, len tak pochopíme dielo v komplexnosti. Ja som mimo týchto naťahovačiek. Mňa zaujíma, s ktorým z velikánov by som mohol ísť na kávu, poprípade na obedové menu do reštaurácie Michaela na Žilinskej ulici v Bratislave. Kto by ma pozval a koho by som pozval ja? Ako sa roky rýpem v tých životoch, osudoch a dielach, tak mi z toho vychádza jeden jediný autor Jan Kochanowski. Je to poľský renesančný básnik. Pobehal kus sveta, desať rokov strávil na šľachtických dvoroch. Veršami zabával aristokraciu s modrou krvou, vyvaľoval sa na pohovke, jedol cukríčky, popiskoval na slúžky, chodil na poľovačky, chválil svojich chlebodarcov a oni chválili jeho. Potom mu docvaklo, že je to celé absurdita, že chce od života viac. Zbalil kufre, brká aj papiere a odišiel na svoje dedičné malé panstvo do Czarnolesa (čítaj Čarnoľes – Čierny les). V jeho tvorbe sa zrkadlí vážnosť, hĺbka i vtip. Zomrela mu dcérka. Z tej bolesti vyrástli Náreky – najväčší skvost poľskej lyriky. Len ten, kto dokáže plakať, dokáže sa aj smiať. Jan Kochanowski je majstrom krátkych vtipných veršov. Ak by som s ním teda išiel na menu, poprosil by som ho, aby ma také texty naučil skladať. Veď len čítajte: „Nábožnej / Že nie si hriešna – často vravíš o tom. / Tak z čoho, milá, spovedáš sa potom?“ Lakomému hostiteľovi venoval toto: „Do čerta aj s takým hodom, kde sa postí! / Chceš k obedu svedkov? Tak nevolaj hostí!“ Milí priatelia, aj Jan Kochanowski mal kritikov. Im zostáva známe dvojveršie: „Vyčítaš mi, priateľ môj, krátke slohy tieto. / No tvoje také krátke sú, že ich ani nieto.“