Milí priatelia, skúšali ste niekedy robiť veci len tak? Bez očakávaní? Bez ambícií? Len zo zvedavosti, kam sa dá zájsť? Vyžaduje si to špeciálne vnútorné rozpoloženie, radosť z neplechy a chuť urobiť niečo radostne zlovestné. Niečo ako primaľovanie okuliarov či fúzov na plagát významného politika. Takto sme pred rokmi so spoluhráčmi z kapely napísali, vydali a ilustrovali malú rozprávkovú knižku Havinkovo hovienko. Je to príbeh malého psíka, ktorého rozmaznané decká nechajú doma samého. On z pomsty vyžerie celú chladničku, vychlípe mliečko aj kolu a potom si ľahne do perín. Keď naňho prídu kŕče, vyšpiní sa na koberec. Potom mu to príde ľúto, zahanbí sa a hovienko schováva po byte. Nakoniec ho hodí do záchoda. Keď sa deti s rodičmi vrátia domov, psík sa tvári nevinne a v záchode pláva jeho dielo. Keď to uvidí mama, vyhreší za to deti. Knižka je pekne ilustrovaná, čiernobiela. Havko je skutočne milý, človek by ho vystískal. Ilustrátorom bol náš bubeník Valér Tornád a bol to jeho prvý knižný zásek. Keď sme titul v roku 2008 vydali, kamarát robil v agentúre, ktorá obchodovala s reklamným priestorom. Dohodil nám billboardy za pár eur na dobrých miestach. Z knižky sme nakoniec predali niekoľko tisíc kusov. Bola pri pokladniach v najväčších kníhkupectvách a ľudia si ju hádzali k nákupu len tak pre radosť. Cena bola nízka, vlastne nastavená tak, že sa nám vracali iba náklady, takže sme to dotiahli na nulu. Odmenou nám neboli peniaze, ale pocit, že aj malé vydavateľstvo bez peňazí môže predávať tisíce kníh. Potom sme drzo vydali Príbehy z prdiaceho pralesa a z tých išlo do obehu tiež niekoľko tisíc kusov. Boli aj billboardy, aj radosť. Viem, nie sú to Bratia Karamazovci, skôr som ako Idiot, ale niekedy nie je na škodu vykročiť bez prípravy po rebríku za slnkom. Len tak. Pre radosť.
