Milí priatelia, čo si myslíte o kríze básnického umenia? Odkiaľ sa vzala? Kedy zmizne? A zmizne vôbec? „Problém bude v tom, že v básni je príliš málo slov a príliš veľa myšlienok,“ povedal priateľ, ktorý už roky nevydal žiadnu zbierku, lebo ako sám hovorí, „pripadal by si ako blázon-provokatér“. Možno sa mýli, možno je to celé naopak. Áno, v básňach je málo slov, ale žiadne myšlienky. Preto od nich ľudia bočia. Z formy sa stala dogma a obsah vyšumel. Aj ja som kedysi písal básne. Dnes ma viac berú príbehy, tak vám jeden rozpoviem. Stalo sa to v centre mesta. Manželke zastal cestu básnik, predpotopný a zároveň večný tvor – grantor. Fosília, ktorá žije z grantov. Vypisuje lajstrá, žobroní. Chodí po štipendiách, konferenciách, vytvára hodnoty, ktoré majú pretrvať – plátok v náklade päť kusov a zbierky básní – zhluky slov. Nikoho si neváži, sám si vyžaduje úctu. Je prisatý na vyschnutý cecok skúpych fondov. Bez pozdravu zrúkol na manželku, že je lepší básnik odo mňa. Bolo to absurdné stretnutie pod zelenejúcim Hviezdoslavom. Ten sa výjavu mlčky prizeral. Hviezdoslav, ktorý oslávil hviezdy, preklial vojny a poukázal na zlo, teraz civel z podstavca, mlčal a potvrdzoval svoje postavenie barda. „O mne píšu v časopisoch, mňa poznajú doma i v zahraničí, na mne záleží!“ rozkrikoval sa básnik. „Recenzie na moje diela majú váhu! Články o mne sú plné nadšenia!“

Manželka mu zagratulovala. Orecenzovanec vytušil iróniu. Očervenel, prehltol guču jedu a povedal: „Všetko ti pošlem, nech to vidíš! Nech to vidí aj ten tvoj (akože ja)! Vo wordovom súbore to pošlem!“ leštil triumfálny žabykláč.

Na druhý deň sme dostali e-mail. V súboroch bolo deväťtisícosemsto znakov (zvelebená buď latinka jalového západu!). Päť a pol strany fráz a chvál.

Tak to býva, keď sa pretekajú básnici, no ani jeden z nás nie je Hviezdoslav či Janko Kráľ…