Milí priatelia, priznám sa, že po istých skúsenostiach mám obavy na verejnosti citovať slovenských básnikov. Obzvlášť pred mladou generáciou. Tá o nich vôbec netuší. Presvedčil som sa o tom, keď som na jednom večierku spomenul mená Miroslav Válek alebo Vojtech Mihálik. Nikto z mladých o nich nikdy nepočul. Tak som skúsil pesničku Mira Žbirku – Jesenná láska s textom od majstra Válka. Žbirka im niečo hovoril, ale tá pesnička... Vôbec. Tak skúšam ďalej – Smutná ranná električka. Odmeňujú ma len nechápavé pohľady a poznámka, že si to teda „vygúglia“ a že Hammel – to je ten s tým divným fúzom. Smiali sa. Cítil som, že sa smiali aj na mne, na mojich starých informáciách, na tej starine, ktorá ma napriek tomu, že som ešte len v strednom veku, oslovuje. „A čo Zabíjanie králikov?“ rozčuľoval som sa. „Ani to vám nič nehovorí?“ Nie, nič im to nehovorilo. Je to škoda, lebo prichádzajú o krásu, o veľa krásy, užitočnej a skutočnej. Podobne dopadla kamarátka – učiteľka na strednej škole, keď ospevovala herecké umenie Brada Pitta, jej sexidola. Decká zareagovali: „Hahaha, to je ten starý šedivý pes.“ Tak sa zháčila, že je asi už naozaj stará. Keď nám to rozprávala, spomenuli sme si, ako sme sa smiali z Roberta Redforda, ktorý rozochvieval srdcia našich mám. A tak letia roky. Ako spieva moja obľúbená punková kapela – Rozklad všetko pohltí! Napriek skepse a možnému výsmechu mladou generáciou by som rád dal do pozornosti básnickú zbierku Vojtecha Mihálika Rodisko. Tento básnik začínal po kresťansky, potom si to šiboval komunisticky a v tejto zbierke, ktorá vyšla v roku 1996, už píše len ľudsky. Prišiel s ňou na svetlo sveta, keď už poézia nič neznamenala a nikoho nezaujímala. Masy čitateľov si asi nenájde, ale ak by ste chceli dobrú poéziu, odporúčam.