Milí priatelia, koľkí z nás túžia po nesmrteľnosti? Koľkých som už počul povedať: „Chcem, aby tu po mne niečo zostalo.“ Nebudem zatĺkať – aj mnou lomcuje táto pochabá túžba. Naše plány sú smiešne. Napríklad: sused – dedko z náprotivného domu, osemdesiatnik – rekonštruoval kúpeľňu, aby svojim deťom niečo zanechal. Kúpeľňa bola sparťansky strohá, ale čistá. Najlacnejšie obkladačky boli praktické a stará vaňa prešla rekonštrukciou – novým smaltovaním. Dedko jednoducho urobil repliku ideálnej šmrncovnej kúpeľne sedemdesiatych rokov. O pár mesiacov odišiel na večnosť. Jeho deti prišli s demolačnou čatou a do dvoch dní nezostal v domčeku kameň na kameni. Nadčasová kúpeľňa padla ako prvá. Susedky v dôchodkovom veku hovorili čosi o nevďačných deťoch a že ony radšej svoje biedne úspory strovia. V slovenskom kontexte to znamená, že si doprajú plátok liptovskej salámy navyše.

Iný prípad sa stal môjmu známemu Vrešťovi, ktorý o večnosť nestál. Jednu poviedku som o ňom v knižke Pekelná muzika napísal ja. Druhýkrát ho tlačiarenské stroje vytesali do papiera v poviedke Lucie Piussi. V mojom texte figuroval ako vodič našej kapelnej dodávky, ktorá sa prepadla časovou dierou. Osemdesiatkou prišiel do Košíc za tri hodiny, čo je nemožné, ale stalo sa to. Vrešťo nadával, že som z neho urobil najpomalšieho vodiča v republike. Lucia Piussi Vrešťa, ktorý je legendou bratislavskej punkovej scény, zvečnila tvrdším spôsobom. V krčme Stoka sa schyľovalo k bitke a Lucia zahlásila: „Všetci vypadnite!“ A v tom sa postavil Vrešťo a opýtal sa: „Aj ja?“ Následne sa strhla bitka. Vrešťo ma stretol a hovorí: „Vraj si vydal knihu Lucie Piussi, a tam o mne hanlivo píše!“ A ja mu na to: „Vrešťo, hanlivo či nehanlivo, to už nie si ty! To je knižná postava a tá pretrvá! Je to tvoj odtlačok v literárnej večnosti!“ Milí priatelia, zdá sa mi, že problematika večnosti zostane večným problémom.