Vyhľadávanie
Milí priatelia! Napísať knihu, to je veľká paráda. Ešte väčšiu radosť má však autor z toho, keď je jeho snaženie korunované úspechom a kniha skutočne uzrie svetlo sveta. Zrazu ju držíte v rukách, oňuchávate, cítite papier, tlačiarenskú čerň, lepidlo použité vo väzbe i kov oceľového noža rezačky. Svoje „dielo“ poťažkávate. Má svoju váhu, aj keď v kontexte svetovej literatúry zrejme žiadnu váhu nemá. Svedčia o tom rozpaky, ktoré v nás v zahraničí vyvoláva otázka – kto je najznámejším (rozumej svetoznámym) slovenským spisovateľom? Kohokoľvek z našich bardov uvediete, odpoveďou vám bude len nechápavý pohľad. Ak máte inú skúsenosť, prosím, opravte ma. Znamená to teda, že nemáme svetu čo ponúknuť? Neviem.
Knihy u nás však veselo vychádzajú. Dokonca sa aj predávajú a možno sa aj čítajú. To znamená, že istý potenciál tu je! Vulkán našej intelektuálnej práce ešte nie je celkom vyhasnutý. Drieme niekde pod povrchom a v nestráženej chvíli exploduje a zaleje svet horúcou, spaľujúcou riavou a budú aj vytúžené „nobelovky“. Dovtedy však píšme a robme to najlepšie, ako vieme.
Tu je namieste pozastaviť sa nad motivačnými podnetmi písania. Jedni píšu preto, aby si získali priazeň dievčat a potlesk davu, ktorý je ako droga, no spisovateľ si ho užije minimálne. Takže ten, kto tvorí kvôli nemu, je blázon. V lepšom prípade si utŕži kritiku, zlosť a závisť a) autorov, ktorým kniha nevyšla, b) autorov, ktorým kniha vyšla, no nik si ju nevšimol. V horšom prípade po ňom neštekne ani pes. A čo dievčatá? Časy sa zmenili. Nezaujímavý muž, ktorý v minulosti vydal zbierku básní, sa stával zaujímavým aspoň pre malú časť žien, ktoré mali ambíciu stať sa múzou v jeho budúcich zbierkach. V posledných rokoch aj tento trend vymiera a autori básnických brožúr zostávajú opustení.
Možno bude niečo na tom patetickom prehlásení, že píšeme preto, lebo inak by sme umreli.
